S pocitom zahanbenia som zistil, že ani neviem, že títo dvaja muži ešte žijú. Navyše neďaleko mňa, v Bratislave. František mi stretnutia s dobre utajenými legendami sprostredkoval. Chcel som ich jednoducho spoznať, pozdraviť, vzdať im úctu a urobiť zopár fotografií. Po emotívnej a hlboko spirituálnej návšteve v byte doktora Krčméryho, ktorý je už pripútaný na lôžko a sotva hovorí, nasledoval pokus o návštevu jeho spolupútnika – matematika a kňaza Vladimíra Jukla. Napokon sme sa vybrali za ním s Františkom minulú stredu 25. apríla, celkom naslepo. Predpoludním sme zazvonili v bytovke v Slávičom údolí, otvorila nám opatrovateľka. V prostom panelákovom byte som zažil jedno z najsilnejších stretnutí v živote.
Hoci slabučký, a odkázaný na opatrovateľskú pomoc, mal 87-ročný pán Jukl pri rozprávaní o svojom živote stále úžasnú pamäť. Keď som mu povedal, že by som rád napísal o jeho živote, tak ma s ľahkým úsmevom upozornil, že on sa nikdy nechváli a ako matematik sa vyjadruje len o podstaných veciach. Z tohto muža, ktorý prežil takmer 14 rokov krutého žalára, spojeného s mučením, a neskôr bol spoluorganizátorom podzemnej cirkvi a sviečkovej manifestácie, sálal pokoj, láskavosť a hlboká úcta k životu. Pri spomínaní na zrod jeho záujmu o organizovanie podzemnej cirki a aktivizovanie vysokoškolských študentov hovoril s úctou a pohnutím najmä o chorvátskom profesorovi a kňazovi Tomislavovi Kolakovičovi, ktorý ho inšpiroval, učil a nasmeroval na jeho životnú dráhu.
Keď som sa pána Jukla spýtal, či mu neprekáža, že ako jedna z kľúčových postáv v boji za slobodu na Slovensku nedostal žiadne štátne vyznamenanie, že sa o ňom málo vie a hovorí, tak bez náznaku smútku či trpkosti povedal, že nie. On robil celý život len to, na čo bol povolaný a robil to s pocitom zodpovednosti a lásky k človeku. Potom nám však pripomenul, že dostal viaceré vyznamenania a vzal nás do svojej pracovne. Z papierovej tašky vytiahol zopár škatuliek s medailami – od ministra obrany Za účasť v boji proti fašizmu a oslobodenie vlasti, Cenu konfederácie politickćh väzňov, cenu Nadácie Jána Langoša, ale najmä jeho najvýznamnejšie ocenenie – štátnu cenu Gavaliersky kríž od poľského prezidenta z roku 2009. „Vidíte, mám toho až-až,“ usmial sa a mňa až zovrelo vnútri, čo sme to za krajinu, ktorá svoje osobnosti, svojich tichých hrdinov nevie náležite oceniť a najmä zakomponovať do spoločného príbehu. Dohodli sme sa, že v rozprávaní budeme pokračovať pri ďalšom stretnutí. Po požehnaní sme sa, premožení výnimočným okamihom, rozlúčili. Nevediac, že navždy. Na prvého mája v Slávičom údolí sme zapálili sviečku.
Autor pracuje v treťom sektore.
Hoci slabučký, a odkázaný na opatrovateľskú pomoc, mal 87-ročný pán Jukl pri rozprávaní o svojom živote stále úžasnú pamäť. Keď som mu povedal, že by som rád napísal o jeho živote, tak ma s ľahkým úsmevom upozornil, že on sa nikdy nechváli a ako matematik sa vyjadruje len o podstaných veciach. Z tohto muža, ktorý prežil takmer 14 rokov krutého žalára, spojeného s mučením, a neskôr bol spoluorganizátorom podzemnej cirkvi a sviečkovej manifestácie, sálal pokoj, láskavosť a hlboká úcta k životu. Pri spomínaní na zrod jeho záujmu o organizovanie podzemnej cirki a aktivizovanie vysokoškolských študentov hovoril s úctou a pohnutím najmä o chorvátskom profesorovi a kňazovi Tomislavovi Kolakovičovi, ktorý ho inšpiroval, učil a nasmeroval na jeho životnú dráhu.
Keď som sa pána Jukla spýtal, či mu neprekáža, že ako jedna z kľúčových postáv v boji za slobodu na Slovensku nedostal žiadne štátne vyznamenanie, že sa o ňom málo vie a hovorí, tak bez náznaku smútku či trpkosti povedal, že nie. On robil celý život len to, na čo bol povolaný a robil to s pocitom zodpovednosti a lásky k človeku. Potom nám však pripomenul, že dostal viaceré vyznamenania a vzal nás do svojej pracovne. Z papierovej tašky vytiahol zopár škatuliek s medailami – od ministra obrany Za účasť v boji proti fašizmu a oslobodenie vlasti, Cenu konfederácie politickćh väzňov, cenu Nadácie Jána Langoša, ale najmä jeho najvýznamnejšie ocenenie – štátnu cenu Gavaliersky kríž od poľského prezidenta z roku 2009. „Vidíte, mám toho až-až,“ usmial sa a mňa až zovrelo vnútri, čo sme to za krajinu, ktorá svoje osobnosti, svojich tichých hrdinov nevie náležite oceniť a najmä zakomponovať do spoločného príbehu. Dohodli sme sa, že v rozprávaní budeme pokračovať pri ďalšom stretnutí. Po požehnaní sme sa, premožení výnimočným okamihom, rozlúčili. Nevediac, že navždy. Na prvého mája v Slávičom údolí sme zapálili sviečku.
Autor pracuje v treťom sektore.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.