Československo sa rozpadlo pred dvadsiatimi rokmi. Obe krajiny sa vydali svojou cestou, ale zostali vedľa seba a tak, ako dve struny napnuté na hmatníku, aj Slovensko a Česko spája vzájomná rezonancia, prenášajúca záchvevy z jednej krajiny do druhej. A preto, keď sa stretneme s niekým z Česka, môžeme sa deliť o smutnozábavné príhody, ktoré sprevádzajú degradáciu politickej scény. Alebo sa môžeme, v tom lepšom prípade, tešiť z toho, ako sa v jednej aj druhej Národnej galérii výrazne presadzuje súčasné výtvarné umenie.
Výstava Ostrovy odporu s podtitulom Mezi první a druhou moderností 1985–2012 je nainštalovaná na dvoch poschodiach Veľtržného Paláca v Prahe. Jej autormi sú Jiří Ševčík, Edith Jeřábková a Jana Ševčíková. Výstava, ktorá zachytáva obdobie od roku 1985 až po súčasnosť, bola pripravená mimo Národnej galérie a pôvodne bola určená pre iný priestor. Hlavnou témou výstavy je vznik a vývoj postmoderny v Česku. Ak pôjdete na výstavu s nádejou, že sa konečne presvedčíte, čo tá postmoderna vlastne je a či vôbec existuje, čaká vás sklamanie.
.nekomunikatívne ostrovy
Autori výstavy zdôrazňujú skutočnosť, že ich výber je subjektívny, ako aj fakt, že sa vedome vyhli pokusu definovať vývojové línie či hlavné smery a oblasti. Prezentácia a usporiadanie výstavy nijako nepomáhajú dešifrovaniu významu jednotlivých diel a ani ich zaradeniu do celku. Nejasný je aj význam samotného titulu výstavy Ostrovy odporu. Fragmentálnosť výstavy je nesporná, odpor však nie je leitmotívom väčšiny prác. Práve naopak. Veď jedným zo základných znakov trendu, ktorý vznikol na začiatku deväťdesiatych rokov, je ústup od silnej angažovanosti, ktorá v Československu charakterizovala moderné umenie od šesťdesiatych rokov.
Pre človeka, rozmaznaného kurátorskou kvalitou bratislavských výstav, sú Ostrovy odporu sklamaním. Výstava nesporne obsahuje veľa zaujímavých a silných diel, ako celok je však veľmi nekomunikatívna. Veci nepomáha ani to, že k výstave nebol ešte ani mesiac po jej otvorení vydaný katalóg. Texty pri exponátoch takmer vždy obsahujú iba základné údaje ako názov, autor a rok vzniku. Mnohé diela sú však bez poznania kontextu nepochopiteľné. Dobrým príkladom je súbor kresieb Je to jedno od Kateřiny Šedej, z ktorého sa až po spoznaní súvislostí vykľuje jedna z najlepších vecí na výstave. Autorka sa snažila pomôcť svojej rezignovanej osemdesiatpäťročnej babičke, ktorá na všetko hovorila „Je to jedno”. Babička pracovala dlhé roky v domácich potrebách, a tak jediné, čo si stále vybavovala veľmi jasne, boli jednotlivé druhy tovaru, ktoré predávala. Pod vedením autorky ich začala kresliť a obrázky, ktoré takto vznikli, sú na výstave.
Pre návštevníkov je k dispozícii na prečítanie aj odnesenie 17 strán textov o súčasnom umení, úryvkov od rôznych autorov, rozmiestnených cez celú výstavu ako míľniky popri ceste. Ich výber a fragmentálnosť majú svoju poetiku, tá však v konečnom dôsledku skôr znepokojuje, ako vysvetľuje. Ale to možno nie je problém kurátorov, ale samotného pojmu postmoderna. Tvári sa, že je tajomná a plná skrytých významov, ako lóža, ktorej členom sa môžete stať až po prijatí a iniciačnom rituále. Keď ho však podstúpite, zistíte, že je to všetko iba šaškáreň pre meštiakov a hľa, veď vlastne veľmajster ukrytý pod maskou je toť lekárnik z vedľajšej ulice.
.od maľby k Avatarovi
Napriek tomu všetkému sú Ostrovy odporu veľmi zaujímavou výstavou, ktorú sa určite oplatí ju navštíviť. Nájdete tu veľa výborných vecí a viac-menej chronologické usporiadanie ukazuje postupný vývoj a posun v témach, ktoré prebehli cez český výtvarný svet ako väčšie či menšie vlny, valiace sa po mori moderny. Výstava sa začína na mezaníne Veltržního paláca dielami z konca 80. rokov. Obraz Jiřího Davida Říka se, že Nová vlna je mrtvá pochádza z orwelovského roku 1984, tri roky pred vznikom skupiny Tvrdohlaví. V úvodnej časti výstavy, venovanej obrazom, si určite všimneme Slovensko od Jiřího Kovandu z roku 1988 alebo Cantor Werdyger, psa so štvorcom namiesto hlavy od Daniela Balabána. Toto bola pre maľbu naozaj dobrá doba – možno lepšia odvtedy ani nebola – a veľa tu vystavených obrazov je dnes už vlastne v tom najlepšom slova zmysle klasických, ako napríklad Jako zajatec v Rusku alebo Šálek čaje od Tomáša Císařovského, oba z roku 1988.
Problémom výstavy je veľká hustota a možno aj preto je taká pôsobivá miestnosť, v ktorej boli spolu vystavené iba Cuius Regio – Eius Religio z roku 1991 od Jiřího Davida a veľké rozbiehajúce sa koľaje s vozíkom, Rozcestí z roku 1992 od Petra Lysáčka. Na mezaníne nájdeme aj skvelé inštalácie Filipa Tureka. Milena Dopitová je zastúpená Helmami, kombinujúcimi čiernobielu fotografiu a látkou obtiahnuté kovové konštrukcie, evokujúce sušičky na vlasy. Ešte feministickejšia je jej Vaječná maska z roku 1991-92, kombinujúca tri portréty tváre s váhami, zavesenými pod nimi. Petr Pisařík tu je zastúpený dvoma dielami, obe označené Bez názvu. To staršie je z roku 1992. Tvorí ho kožušina z líšky a okolo nej rozvešané zrkadlá s vyrytými obrázkami zbraní. To druhé je z roku 2009, ale to, že sa vymyká z časového kontextu tohto poschodia, vôbec neprekáža, pretože obraz, vytvorený krehkou konštrukciou z latiek a pomaľovaných drievok, je jednoducho skvelý.
Expozícia na prvom poschodí sa znovu začína obrazmi a medzi nimi jednou z mála fotografií na výstave. Výstavy fotografií Lukáša Jasanského a Martina Poláka predstavujú cyklus fotografií z výstav fotografií, ktorý bol vytvorený v rokoch 1988 –1998. Pôsobivé sú veľkoplošné obrazy Tomáša Vaňeka Particip č.18, ktoré zachytávajú súčiastky rozobraného auta. Václav Stratil urobil v roku 1997 čiernobiele fotografie olejomalieb Václava Boštíka a vystavil ich pod názvom Společná výstava. Boštíkove originály nájdete na druhom poschodí v stálej expozícii a určite patria k tomu najsilnejšiemu, čo sa dá vo Veľtržnom paláci nájsť. Súčasné sochárstvo zastupuje Here and Now z roku 2009 od Dušana Záhoranského.
Prezentácia videoprojekcií je v galériách často problematická záležitosť. Na výstave Ostrovy odporu ich je veľa, pozornosti od divákov sa však asi dostane iba tým šťastným, ktoré boli nainštalované samostatne. Úplne zlý je jeden uzatvorený priestor, v ktorom paralelne beží hádam desiatka projekcií, miesto, z ktorého sa dá akurát tak utiecť. Dostatočný priestor dostal Je to jenom film z roku 2004 od Matěja Smetanu. Ten nemôže nepripomenúť o viac ako 16 rokov starší That’s movie od Mateja Krena a pri spomienke naň sa nezdá až taký zaujímavý ani objavnosťou, ani podaním. Naopak, veľmi pútavá je Ztracená paměť od Jána Mancušku z roku 2010, krátky príbeh, rozpovedaný zosynchronizovanou trojexpozíciou. Nevdojak vám napadne, že takto nejako bude možno vyzerať kino budúcnosti. A za hranicu videoartu sa dostali svojimi inštaláciami aj Jiří Skála a jeho Zpřítomnění z roku 2010 s podtitulom Povídkový zobrazovací stroj alebo Tomáš Svoboda a jeho Avatar z roku 2011.
.existuje postmoderna?
Jedným z najzaujímavejších momentov na výstave je návrat angažovanosti, ku ktorému dochádza od konca deväťdesiatych rokov. Tie sa v jej svetle zdajú tak trochu infantilným obdobím, keď umenie dočasne rezignovalo na snahu urobiť svet lepším a iba sa tešilo z toho, že je. Aktuálna angažovanosť má v porovnaní s angažovanosťou modernistov za komunizmu novú, civilnejšiu podobu. Nie je to už angažovanosť revolúcie, ale angažovanosť empatie a spolubytia. Politickú rovinu zastupujú diela ako Volá vedoucí z roku 1998 od Jiřího Surůvku alebo United Color of Czech republic z roku 1997 od Mareka Pražáka. Zaujímavé momenty nastávajú tam, kde sa angažovanosť preklápa z politickej do osobnej roviny. Jej príkladom je Katarína Šedá, o ktorej sme už písali alebo Petra Herotová, ktorá urobila v rokoch 2005 – 2006 sériu Taťkovy výroky. Jednoduchá kresba ceruzkou na papier, veľmi citlivé a pritom zručné zachytenie momentov rodinného života.
Výber opísaných diel je subjektívny a určite by ste našli vlastných favoritov. Výstava potrvá vo Veľtržnom paláci do 1. júla 2012 a ak budete v Prahe, určite si ju choďte pozrieť. A keď tam už budete, vyjdite aj o poschodie vyššie, kde nájdete stálu expozíciu českého moderného a súčasného umenia. A skúste nájsť svoju odpoveď na to, či postmoderna existuje, alebo či to, čo sa deje vo výtvarnom umení v posledných dvoch desaťročiach, je iba pokračovaním predošlého. Tak alebo tak, dôležité je hlavne to, že stále vznikajú diela, ktoré rozširujú a posúvajú hranice našej schopnosti vnímať. Na výstave Ostrovy odporu ich určite nájdete.
Výstavu Ostrovy odporu možno vidieť vo Veľtržnom paláci v Prahe do 1. júla 2012.
Výstava Ostrovy odporu s podtitulom Mezi první a druhou moderností 1985–2012 je nainštalovaná na dvoch poschodiach Veľtržného Paláca v Prahe. Jej autormi sú Jiří Ševčík, Edith Jeřábková a Jana Ševčíková. Výstava, ktorá zachytáva obdobie od roku 1985 až po súčasnosť, bola pripravená mimo Národnej galérie a pôvodne bola určená pre iný priestor. Hlavnou témou výstavy je vznik a vývoj postmoderny v Česku. Ak pôjdete na výstavu s nádejou, že sa konečne presvedčíte, čo tá postmoderna vlastne je a či vôbec existuje, čaká vás sklamanie.
.nekomunikatívne ostrovy
Autori výstavy zdôrazňujú skutočnosť, že ich výber je subjektívny, ako aj fakt, že sa vedome vyhli pokusu definovať vývojové línie či hlavné smery a oblasti. Prezentácia a usporiadanie výstavy nijako nepomáhajú dešifrovaniu významu jednotlivých diel a ani ich zaradeniu do celku. Nejasný je aj význam samotného titulu výstavy Ostrovy odporu. Fragmentálnosť výstavy je nesporná, odpor však nie je leitmotívom väčšiny prác. Práve naopak. Veď jedným zo základných znakov trendu, ktorý vznikol na začiatku deväťdesiatych rokov, je ústup od silnej angažovanosti, ktorá v Československu charakterizovala moderné umenie od šesťdesiatych rokov.
Pre človeka, rozmaznaného kurátorskou kvalitou bratislavských výstav, sú Ostrovy odporu sklamaním. Výstava nesporne obsahuje veľa zaujímavých a silných diel, ako celok je však veľmi nekomunikatívna. Veci nepomáha ani to, že k výstave nebol ešte ani mesiac po jej otvorení vydaný katalóg. Texty pri exponátoch takmer vždy obsahujú iba základné údaje ako názov, autor a rok vzniku. Mnohé diela sú však bez poznania kontextu nepochopiteľné. Dobrým príkladom je súbor kresieb Je to jedno od Kateřiny Šedej, z ktorého sa až po spoznaní súvislostí vykľuje jedna z najlepších vecí na výstave. Autorka sa snažila pomôcť svojej rezignovanej osemdesiatpäťročnej babičke, ktorá na všetko hovorila „Je to jedno”. Babička pracovala dlhé roky v domácich potrebách, a tak jediné, čo si stále vybavovala veľmi jasne, boli jednotlivé druhy tovaru, ktoré predávala. Pod vedením autorky ich začala kresliť a obrázky, ktoré takto vznikli, sú na výstave.
Pre návštevníkov je k dispozícii na prečítanie aj odnesenie 17 strán textov o súčasnom umení, úryvkov od rôznych autorov, rozmiestnených cez celú výstavu ako míľniky popri ceste. Ich výber a fragmentálnosť majú svoju poetiku, tá však v konečnom dôsledku skôr znepokojuje, ako vysvetľuje. Ale to možno nie je problém kurátorov, ale samotného pojmu postmoderna. Tvári sa, že je tajomná a plná skrytých významov, ako lóža, ktorej členom sa môžete stať až po prijatí a iniciačnom rituále. Keď ho však podstúpite, zistíte, že je to všetko iba šaškáreň pre meštiakov a hľa, veď vlastne veľmajster ukrytý pod maskou je toť lekárnik z vedľajšej ulice.
.od maľby k Avatarovi
Napriek tomu všetkému sú Ostrovy odporu veľmi zaujímavou výstavou, ktorú sa určite oplatí ju navštíviť. Nájdete tu veľa výborných vecí a viac-menej chronologické usporiadanie ukazuje postupný vývoj a posun v témach, ktoré prebehli cez český výtvarný svet ako väčšie či menšie vlny, valiace sa po mori moderny. Výstava sa začína na mezaníne Veltržního paláca dielami z konca 80. rokov. Obraz Jiřího Davida Říka se, že Nová vlna je mrtvá pochádza z orwelovského roku 1984, tri roky pred vznikom skupiny Tvrdohlaví. V úvodnej časti výstavy, venovanej obrazom, si určite všimneme Slovensko od Jiřího Kovandu z roku 1988 alebo Cantor Werdyger, psa so štvorcom namiesto hlavy od Daniela Balabána. Toto bola pre maľbu naozaj dobrá doba – možno lepšia odvtedy ani nebola – a veľa tu vystavených obrazov je dnes už vlastne v tom najlepšom slova zmysle klasických, ako napríklad Jako zajatec v Rusku alebo Šálek čaje od Tomáša Císařovského, oba z roku 1988.
Problémom výstavy je veľká hustota a možno aj preto je taká pôsobivá miestnosť, v ktorej boli spolu vystavené iba Cuius Regio – Eius Religio z roku 1991 od Jiřího Davida a veľké rozbiehajúce sa koľaje s vozíkom, Rozcestí z roku 1992 od Petra Lysáčka. Na mezaníne nájdeme aj skvelé inštalácie Filipa Tureka. Milena Dopitová je zastúpená Helmami, kombinujúcimi čiernobielu fotografiu a látkou obtiahnuté kovové konštrukcie, evokujúce sušičky na vlasy. Ešte feministickejšia je jej Vaječná maska z roku 1991-92, kombinujúca tri portréty tváre s váhami, zavesenými pod nimi. Petr Pisařík tu je zastúpený dvoma dielami, obe označené Bez názvu. To staršie je z roku 1992. Tvorí ho kožušina z líšky a okolo nej rozvešané zrkadlá s vyrytými obrázkami zbraní. To druhé je z roku 2009, ale to, že sa vymyká z časového kontextu tohto poschodia, vôbec neprekáža, pretože obraz, vytvorený krehkou konštrukciou z latiek a pomaľovaných drievok, je jednoducho skvelý.
Expozícia na prvom poschodí sa znovu začína obrazmi a medzi nimi jednou z mála fotografií na výstave. Výstavy fotografií Lukáša Jasanského a Martina Poláka predstavujú cyklus fotografií z výstav fotografií, ktorý bol vytvorený v rokoch 1988 –1998. Pôsobivé sú veľkoplošné obrazy Tomáša Vaňeka Particip č.18, ktoré zachytávajú súčiastky rozobraného auta. Václav Stratil urobil v roku 1997 čiernobiele fotografie olejomalieb Václava Boštíka a vystavil ich pod názvom Společná výstava. Boštíkove originály nájdete na druhom poschodí v stálej expozícii a určite patria k tomu najsilnejšiemu, čo sa dá vo Veľtržnom paláci nájsť. Súčasné sochárstvo zastupuje Here and Now z roku 2009 od Dušana Záhoranského.
Prezentácia videoprojekcií je v galériách často problematická záležitosť. Na výstave Ostrovy odporu ich je veľa, pozornosti od divákov sa však asi dostane iba tým šťastným, ktoré boli nainštalované samostatne. Úplne zlý je jeden uzatvorený priestor, v ktorom paralelne beží hádam desiatka projekcií, miesto, z ktorého sa dá akurát tak utiecť. Dostatočný priestor dostal Je to jenom film z roku 2004 od Matěja Smetanu. Ten nemôže nepripomenúť o viac ako 16 rokov starší That’s movie od Mateja Krena a pri spomienke naň sa nezdá až taký zaujímavý ani objavnosťou, ani podaním. Naopak, veľmi pútavá je Ztracená paměť od Jána Mancušku z roku 2010, krátky príbeh, rozpovedaný zosynchronizovanou trojexpozíciou. Nevdojak vám napadne, že takto nejako bude možno vyzerať kino budúcnosti. A za hranicu videoartu sa dostali svojimi inštaláciami aj Jiří Skála a jeho Zpřítomnění z roku 2010 s podtitulom Povídkový zobrazovací stroj alebo Tomáš Svoboda a jeho Avatar z roku 2011.
.existuje postmoderna?
Jedným z najzaujímavejších momentov na výstave je návrat angažovanosti, ku ktorému dochádza od konca deväťdesiatych rokov. Tie sa v jej svetle zdajú tak trochu infantilným obdobím, keď umenie dočasne rezignovalo na snahu urobiť svet lepším a iba sa tešilo z toho, že je. Aktuálna angažovanosť má v porovnaní s angažovanosťou modernistov za komunizmu novú, civilnejšiu podobu. Nie je to už angažovanosť revolúcie, ale angažovanosť empatie a spolubytia. Politickú rovinu zastupujú diela ako Volá vedoucí z roku 1998 od Jiřího Surůvku alebo United Color of Czech republic z roku 1997 od Mareka Pražáka. Zaujímavé momenty nastávajú tam, kde sa angažovanosť preklápa z politickej do osobnej roviny. Jej príkladom je Katarína Šedá, o ktorej sme už písali alebo Petra Herotová, ktorá urobila v rokoch 2005 – 2006 sériu Taťkovy výroky. Jednoduchá kresba ceruzkou na papier, veľmi citlivé a pritom zručné zachytenie momentov rodinného života.
Výber opísaných diel je subjektívny a určite by ste našli vlastných favoritov. Výstava potrvá vo Veľtržnom paláci do 1. júla 2012 a ak budete v Prahe, určite si ju choďte pozrieť. A keď tam už budete, vyjdite aj o poschodie vyššie, kde nájdete stálu expozíciu českého moderného a súčasného umenia. A skúste nájsť svoju odpoveď na to, či postmoderna existuje, alebo či to, čo sa deje vo výtvarnom umení v posledných dvoch desaťročiach, je iba pokračovaním predošlého. Tak alebo tak, dôležité je hlavne to, že stále vznikajú diela, ktoré rozširujú a posúvajú hranice našej schopnosti vnímať. Na výstave Ostrovy odporu ich určite nájdete.
Výstavu Ostrovy odporu možno vidieť vo Veľtržnom paláci v Prahe do 1. júla 2012.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.