Vo vestibule stanice boli potraviny, teda, aspoň to tam mali napísané, a tak som tam vkročila, že si kúpim jedlo. Bolo to také to kozmické jedlo, zabalené v celofáne, uvarené, ochutené, chladené a dobre vyzerajúce. Už ho vraj treba len zjesť. Nevoňalo ani nevyzeralo ako jedlo. Kúpila som dva balíčky čohosi. Priamo v príletovej hale stál pán, ktorý sa ma pýtal, či pokračujem ďalej vlakom, a ja že hej, a on že nech mu ukážem mobil s cestovným lístkom. „A čo mám robiť, keď nemám mobil?”– táto otázka ho zarazila, prekvapene si ma premeral, snažil sa ma asi zaradiť, z akej planéty pochádzam, a potom povedal, že mám skúsiť vytlačiť si lístok. To sa mi za úžasné dve libry aj podarilo a konečne sme mohli opustiť vesmírnu stanicu Heathrow. Vlak nás vysadil na vlakovej stanici, o niečo staršej, odkiaľ nás mala čakať ďalšia dlhá cesta. Na moje prekvapenie mi však automat vydá len lístok, ktorý som rezervovala svojou kreditnou kartou...ktorú mi pred dvoma mesiacmi ukradli...automat je nekompromisný. Márne mu vysvetľujem, že som za lístky cez internet zaplatila. Nechce mi veriť. Snažím sa nájsť človeka, zamestnanca, hocikoho v uniforme, alebo v informačnom okienku. Nenachádzam nikoho. Iba ľudí, čo sa ponáhľajú a pozerajú do zeme alebo do smartphonov. Chodím po stanici, je mi zima a hľadám ľudský faktor. Nejakú dobrú tetu, čo ma pochopí a dá mi lístok. Nie robotov. Nakoniec sa mi to po dlhej chvíli podarí a ja mám v ruke vytúžený listok. Analógový, papierový, reálny. Schúlili sme sa, ako poslední potomci ľudského rodu, na studenú lavičku a začali jesť to umelé jedlo. Prišli k nám holuby. Tak strašne sme sa potešili! Hneď sme ich začali kŕmiť a rozprávať sa s nimi. Na vesmírnych staniciach plných robotov sú holuby hotovým osviežením. Neskôr sa k nám dotackal opitý Francúz. Vyzeral hrozne nešťastne, a preto vyzeral ako človek. Už sme tam boli v ľudskej sekcii traja plus holuby. Bola chladná londýnska noc a obchody v stanici sa pozatvárali. Blikali len reklamy a informačné tabule. A mne sa zacnelo za malou čajovňou, aká je v Nepále na každom rohu, za ľudmi, čo sa nepozerajú do zeme a do smartphonov, za tetou v informačnom okienku, za ošarpaným povrchom ktorejkoľvek hmotnej veci, zacnelo sa mi za ľudským faktorom, vďaka ktorému sa človek z nepriaznivej situácie vždy nejako vymotá, a na základe ktorého prežije a ide ďalej. Teraz budem musieť prežiť tu, na vesmírnych staniciach, s vesmírnymi ľuďmi, s vesmírnym jedlom a vlakovým lístkom v mobile. A chcem to prežiť s úsmevom a s hlavou hore.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.