Jařabova adaptácia Rothovej poviedky Legenda o svatém pijanovi je esenciálnou ukážkou toho, čím bolo desať rokov výnimočné Divadlo Komedie a zároveň symbolickým zavŕšením života a tvorby Josepha Rotha.
Povedať, že Joseph Roth (1894 – 1939) bol spisovateľ či novinár, žid, kresťan či agnostik, by bolo neprijateľným zjednodušením reality. Tento autor Radetzkého pochodu, Leviatana či Hotela Savoy, tento dopisovateľ viacerých nemecky písaných novín (vrátane vplyvného Frankfurter Zeitung), tento priateľ Stefana Zweiga a Egona Erwina Kischa akoby personifikoval veľkosť, biedu aj rozpory svojej doby a „svojho" Rakúsko-Uhorska, ktoré jediné považoval – aj dvadsať rokov po jeho rozpade – za svoju vlasť. Akoby sa narodil o generáciu neskôr než mal, Joseph Roth písal niekedy priam tragikomickou skepsou naplnené romány a poviedky, v ktorých sa snažil literárne uchopiť svoju existenciálnu vykorenenosť, svoje obavy z hrozivej budúcnosti, svoju neschopnosť aj ináč než len konzumáciou alkoholických nápojov riešiť praktické záležitosti vlastného života. Možno, že práve v dôsledku alkoholických temnôt a vnímania blížiaceho sa konca života sa čoraz viac a viac upínal ku kresťanskému mysticizmu, najmä k odkazu sv. Terézie z Lisieux. „Neverím v ľudstvo – nikdy som v ľudí neveril, jedine v Boha, lebo som presvedčený, že bez jeho milosti je ľudstvo len kôpka trusu," napísal svojho času.
Andreas Karták (presvedčivý, nástrahám prehrávania opitosti zďaleka sa vyhýbajúci Martin Pechlát) akoby Rothovi z oka vypadol: topí sa v alkoholickom delíriu, spáva pod mostom, stráca schopnosť normálne komunikovať. Ale verí v zázraky, ktoré niekoľkokrát po sebe zažije. Stretáva sa s mužom-záchrancom (odmeraný, takmer plachý Martin Finger), ktorý mu napriek všetkému verí, zjavuje sa mu svätá Terezka. V Jařabovej divadelnej adaptácii je Karták, ktorý už zabudol aj na vlastné meno a na to, odkiaľ prišiel, ťarbavým tanečníkom, presúvajúcim sa vrávoravým krokom od jedného zázraku k druhému, od fľaše k fľaši, od čašníčky, ktorá sa mení na svätú Terezku (krehká Iveta Jiřičková), k radodajnej tanečníčke, čo ho obere o posledné peniaze (expresívna Gabriela Míčová). Trápiac sa s vlastnou pamäťou a identitou, čakajúc na zázrak, speje Andreas Karták k nevyhnutnému koncu.
David Jařab v tejto inscenácii neexperimentuje. Všetko sa deje pred našimi očami na realistickej scéne, postavy aj ich herci pôsobia civilne. Akoby nás režisér nechcel zbytočne rozptyľovať – nech nám nič z príbehu svätého, zo smutného sveta odchádzajúceho pijana neunikne.
Čisté, civilné herectvo, totálna absencia hereckého afektu a prázdneho, povrchného efektu. Divadelníci, ktorí rozumejú tomu, čo hrajú, a preto nemusia divákov ničím šokovať či ohurovať. „Len" hrajú. Uveriteľne a presvedčivo.
Joseph Roth, David Jařab: Legenda o svatém pijanovi, Divadlo Komedie v Štúdiu SND, 27. apríl 2012.
Povedať, že Joseph Roth (1894 – 1939) bol spisovateľ či novinár, žid, kresťan či agnostik, by bolo neprijateľným zjednodušením reality. Tento autor Radetzkého pochodu, Leviatana či Hotela Savoy, tento dopisovateľ viacerých nemecky písaných novín (vrátane vplyvného Frankfurter Zeitung), tento priateľ Stefana Zweiga a Egona Erwina Kischa akoby personifikoval veľkosť, biedu aj rozpory svojej doby a „svojho" Rakúsko-Uhorska, ktoré jediné považoval – aj dvadsať rokov po jeho rozpade – za svoju vlasť. Akoby sa narodil o generáciu neskôr než mal, Joseph Roth písal niekedy priam tragikomickou skepsou naplnené romány a poviedky, v ktorých sa snažil literárne uchopiť svoju existenciálnu vykorenenosť, svoje obavy z hrozivej budúcnosti, svoju neschopnosť aj ináč než len konzumáciou alkoholických nápojov riešiť praktické záležitosti vlastného života. Možno, že práve v dôsledku alkoholických temnôt a vnímania blížiaceho sa konca života sa čoraz viac a viac upínal ku kresťanskému mysticizmu, najmä k odkazu sv. Terézie z Lisieux. „Neverím v ľudstvo – nikdy som v ľudí neveril, jedine v Boha, lebo som presvedčený, že bez jeho milosti je ľudstvo len kôpka trusu," napísal svojho času.
Andreas Karták (presvedčivý, nástrahám prehrávania opitosti zďaleka sa vyhýbajúci Martin Pechlát) akoby Rothovi z oka vypadol: topí sa v alkoholickom delíriu, spáva pod mostom, stráca schopnosť normálne komunikovať. Ale verí v zázraky, ktoré niekoľkokrát po sebe zažije. Stretáva sa s mužom-záchrancom (odmeraný, takmer plachý Martin Finger), ktorý mu napriek všetkému verí, zjavuje sa mu svätá Terezka. V Jařabovej divadelnej adaptácii je Karták, ktorý už zabudol aj na vlastné meno a na to, odkiaľ prišiel, ťarbavým tanečníkom, presúvajúcim sa vrávoravým krokom od jedného zázraku k druhému, od fľaše k fľaši, od čašníčky, ktorá sa mení na svätú Terezku (krehká Iveta Jiřičková), k radodajnej tanečníčke, čo ho obere o posledné peniaze (expresívna Gabriela Míčová). Trápiac sa s vlastnou pamäťou a identitou, čakajúc na zázrak, speje Andreas Karták k nevyhnutnému koncu.
David Jařab v tejto inscenácii neexperimentuje. Všetko sa deje pred našimi očami na realistickej scéne, postavy aj ich herci pôsobia civilne. Akoby nás režisér nechcel zbytočne rozptyľovať – nech nám nič z príbehu svätého, zo smutného sveta odchádzajúceho pijana neunikne.
Čisté, civilné herectvo, totálna absencia hereckého afektu a prázdneho, povrchného efektu. Divadelníci, ktorí rozumejú tomu, čo hrajú, a preto nemusia divákov ničím šokovať či ohurovať. „Len" hrajú. Uveriteľne a presvedčivo.
Joseph Roth, David Jařab: Legenda o svatém pijanovi, Divadlo Komedie v Štúdiu SND, 27. apríl 2012.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.