Keď 3. júla 2001 Mordecai Richler vo veku 70 rokov zomrel na rakovinu, literárny kritiky Martin Knelman ho v nekrológu novín The Toronto Star označil za „pravdepodobne najvýraznejší a najimpozantnejší hlas v kanadskej literatúre". O deväť rokov neskôr, v decembri 2010, pri píležitosti uvedenia dokumentu Mordecai Richler: posledný z divokých Židov v kanadskej televízii, si iný kritik v iných novinách – John Barber v denníku Globe and Mail – položil otázku: Prečo sa Richler neštuduje na kanadských univerzitách? Problémom je podľa neho autorova politická nekorektnosť a znepokojujúca ironickosť. „Na rozdiel od iných kanadských spisovateľov sa však väčšina jeho kníh stále vydáva a predáva," píše John Barber. „Richler sa stále číta. A to je podstatné."
Mordecai Richler sa narodil v roku 1931 v chudobnej židovskej rodine na Ulici sv. Urbana v montrealskej štvrti Mile End. Táto ulica, toto mesto, sú miestom deja väčšiny Richlerových románov. Jeho hrdinovia však nie sú nejakí lokálpatrioti, hľadajúci životné istoty v pripútanosti k rodnej hrude. Skôr by sa dalo povedať, že sú kozmopoliti, no Montreal, jeho ulice, krčmy, jeho hokejový klub, jeho bizarnú anglicko-francúzsko-americkú kultúru si nosia so sebou, kdekoľvek žijú. A napriek nemilosrdnej kritike miestnych pomerov sa do svojho mesta celý život vracajú.
Mordecai Richler ako osemnásťročný odišiel do Paríža, po troch rokoch sa vrátil do Montrealu, prihlásil sa na univerzitu, ktorú však nedokončil, chvíľu pracoval v rozhlase a v roku 1954 sa presťahoval do Londýna. V ten istý rok sa oženil s francúzskou Kanaďankou Catherine Boudreau, no na vlastnej svadbe sa zoznámil s krásnou (a v tom čase vydatou) Florence. O niekoľko rokov sa obidvaja rozviedli a vytvorili spolu harmonickú rodinu s piatimi deťmi, ktorá vydržala až do Mordecaiovej smrti. V roku 1972 sa presťahovali do Montrealu, kde sa Mordecai stal tým obávaným ironickým a politicky nekorektným novinárom a esejistom, ktorého sa dnes štítia kanadské univerzity. Najčastejším terčom jeho irónie a vtipov bolo hnutie za odtrhnutie frankofónneho Quebécu od Kanady, nešetril však ani módny politický multikulturalizmus, antiamerikanizmus a kultúrne či národné menšiny, kanadských Židov nevynímajúc.
Vďaka výborným českým prekladom a vydavateľstvu Argo máme dnes k dispozícii štyri najdôležitejšie Richlerove romány: Učňovská léta Duddyho Kravitze (2003), Byl tu Šalomoun Gursky (2004), Jezdec z Ulice sv. Urbana (2009) a najnovšie aj posledné autorovo dielo Barneyho verze (2012).
Barney Panofsky, starnúci producent populárnych televíznych seriálov, sa rozhodol napísať vlastnú verziu svojho života. Vyprovokoval ho k tomu kamarát z mladosti a neskôr vysoko cenený spisovateľ Terry McIver, ktorý sa vo svojich pamätiach vyslovoval o Barneym nie veľmi prívetivo. Barneyho pamäti sú – podobne ako hokejový zápas – rozdelené do troch tretín, pričom kľúčovou postavou každej z nich je jedna z troch rozprávačových manželiek: umelkyňa Clara s nestálou povahou a bohémskym prístupom k životu, snobská, zo služnej židovskej rodiny pochádzajúca Druhá pani Panofská a krásna Miriam (zamiluje sa do nej na svojej svadbe s Druhou pani Panofskou), ktorú jedinú skutočne miluje a s ktorou majú, v čase písania, tri dospelé deti. S Clarou žije uprostred parížskej bohémy, s ďalšími dvoma v Montreale.
Hoci z prísneho hľadiska nejde o autobiografiu, Barney sa s Mordecaiom výrazne prekrýva. Svoj vlastný život rozpráva s humorom a iróniou: akoby chcel povedať, že on bol vlastne iba obyčajný alkoholik a sukničkár, na ktorého sa párkrát v živote usmialo šťastie. Dozvedáme sa o absurdnostiach frankofónnej Kanady (jazykoví inšpektori napríklad merajú veľkosť nápisov na obchodoch – francúzska verzia musí byť minimálne dvojnásobne väčšia než anglická), spoznávame svojráz kanadskej politiky.
Čítate Barneyho verziu a smejete sa. Dokonca aj tragické úmrtia či vražda, ktorej sa mal Barney dopustiť (súd ho síce oslobodil, no nie je celkom jasné ako to bolo v skutočnosti), akoby dokazovali pravdivosť známej woodyallenovskej rovnice (komédia = tragédia + čas). V priebehu poslednej tretiny (Barney bol fanatický hokejový fanúšik) začína byť jasné, že to, na čom sa smejeme, ja vlastne smrteľne vážne rozprávanie a na konci zápasu už vieme, že sme prečítali existenciálny román.
Barneyho verzia je Richlerovou „summou". Spisovateľ, ktorého opúšťalo zdravie, ale nie humor a irónia, napísal svoju verziu vlastného života. Stretneme v nej Duddyho Kravitza aj Šalamúna Gurského, montrealskú smotánku aj krčmových povaľačov. V búrlivom rozprávaní o spomínaní a strate pamäti však vidíme hlavne a predovšetkým Mordecaia Richlera, majstrovského spisovateľa, ktorý ani v najťažších chvíľach nestratil „joie de vivre", ako hovoria v Montreale.
Mordecai Richler: Barneyho verze Preklad Klára Kolínská, Argo, 2012.
Mordecai Richler sa narodil v roku 1931 v chudobnej židovskej rodine na Ulici sv. Urbana v montrealskej štvrti Mile End. Táto ulica, toto mesto, sú miestom deja väčšiny Richlerových románov. Jeho hrdinovia však nie sú nejakí lokálpatrioti, hľadajúci životné istoty v pripútanosti k rodnej hrude. Skôr by sa dalo povedať, že sú kozmopoliti, no Montreal, jeho ulice, krčmy, jeho hokejový klub, jeho bizarnú anglicko-francúzsko-americkú kultúru si nosia so sebou, kdekoľvek žijú. A napriek nemilosrdnej kritike miestnych pomerov sa do svojho mesta celý život vracajú.
Mordecai Richler ako osemnásťročný odišiel do Paríža, po troch rokoch sa vrátil do Montrealu, prihlásil sa na univerzitu, ktorú však nedokončil, chvíľu pracoval v rozhlase a v roku 1954 sa presťahoval do Londýna. V ten istý rok sa oženil s francúzskou Kanaďankou Catherine Boudreau, no na vlastnej svadbe sa zoznámil s krásnou (a v tom čase vydatou) Florence. O niekoľko rokov sa obidvaja rozviedli a vytvorili spolu harmonickú rodinu s piatimi deťmi, ktorá vydržala až do Mordecaiovej smrti. V roku 1972 sa presťahovali do Montrealu, kde sa Mordecai stal tým obávaným ironickým a politicky nekorektným novinárom a esejistom, ktorého sa dnes štítia kanadské univerzity. Najčastejším terčom jeho irónie a vtipov bolo hnutie za odtrhnutie frankofónneho Quebécu od Kanady, nešetril však ani módny politický multikulturalizmus, antiamerikanizmus a kultúrne či národné menšiny, kanadských Židov nevynímajúc.
Vďaka výborným českým prekladom a vydavateľstvu Argo máme dnes k dispozícii štyri najdôležitejšie Richlerove romány: Učňovská léta Duddyho Kravitze (2003), Byl tu Šalomoun Gursky (2004), Jezdec z Ulice sv. Urbana (2009) a najnovšie aj posledné autorovo dielo Barneyho verze (2012).
Barney Panofsky, starnúci producent populárnych televíznych seriálov, sa rozhodol napísať vlastnú verziu svojho života. Vyprovokoval ho k tomu kamarát z mladosti a neskôr vysoko cenený spisovateľ Terry McIver, ktorý sa vo svojich pamätiach vyslovoval o Barneym nie veľmi prívetivo. Barneyho pamäti sú – podobne ako hokejový zápas – rozdelené do troch tretín, pričom kľúčovou postavou každej z nich je jedna z troch rozprávačových manželiek: umelkyňa Clara s nestálou povahou a bohémskym prístupom k životu, snobská, zo služnej židovskej rodiny pochádzajúca Druhá pani Panofská a krásna Miriam (zamiluje sa do nej na svojej svadbe s Druhou pani Panofskou), ktorú jedinú skutočne miluje a s ktorou majú, v čase písania, tri dospelé deti. S Clarou žije uprostred parížskej bohémy, s ďalšími dvoma v Montreale.
Hoci z prísneho hľadiska nejde o autobiografiu, Barney sa s Mordecaiom výrazne prekrýva. Svoj vlastný život rozpráva s humorom a iróniou: akoby chcel povedať, že on bol vlastne iba obyčajný alkoholik a sukničkár, na ktorého sa párkrát v živote usmialo šťastie. Dozvedáme sa o absurdnostiach frankofónnej Kanady (jazykoví inšpektori napríklad merajú veľkosť nápisov na obchodoch – francúzska verzia musí byť minimálne dvojnásobne väčšia než anglická), spoznávame svojráz kanadskej politiky.
Čítate Barneyho verziu a smejete sa. Dokonca aj tragické úmrtia či vražda, ktorej sa mal Barney dopustiť (súd ho síce oslobodil, no nie je celkom jasné ako to bolo v skutočnosti), akoby dokazovali pravdivosť známej woodyallenovskej rovnice (komédia = tragédia + čas). V priebehu poslednej tretiny (Barney bol fanatický hokejový fanúšik) začína byť jasné, že to, na čom sa smejeme, ja vlastne smrteľne vážne rozprávanie a na konci zápasu už vieme, že sme prečítali existenciálny román.
Barneyho verzia je Richlerovou „summou". Spisovateľ, ktorého opúšťalo zdravie, ale nie humor a irónia, napísal svoju verziu vlastného života. Stretneme v nej Duddyho Kravitza aj Šalamúna Gurského, montrealskú smotánku aj krčmových povaľačov. V búrlivom rozprávaní o spomínaní a strate pamäti však vidíme hlavne a predovšetkým Mordecaia Richlera, majstrovského spisovateľa, ktorý ani v najťažších chvíľach nestratil „joie de vivre", ako hovoria v Montreale.
Mordecai Richler: Barneyho verze Preklad Klára Kolínská, Argo, 2012.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.