Päť hviezdičiek Martina Chrobáka

Hudba je univerzálna. Niektorí si pri nej radi zatancujú, iným umožní spoločne si zaspievať, zaskákať pod pódiom atď. Sám sa radím skôr k privátnejším poslucháčom, ktorých dokážu pohltiť emócie zvukových farieb a naznačeného príbehu – polotovaru pre vlastné dosnívanie. Podnetom môžu byť jednotlivé nástroje, ich kombinácie, štúdiová alchýmia... všetko, čo sa dá naučiť alebo kúpiť, ale neožije to, ak za tým nestojí nápad, šťastná kombinácia čohokoľvek a silná osobnosť s vlastnou víziou. Na ilustráciu uvediem jednou z mojich prvých a zároveň rozhodujúcich platní, Hendrixov  Electric Ladyland (1968). 2LP, ktorú mi rodičia kúpili po naliehavom drankaní  cestou z dovolenky v Maďarsku. Výber intuitívny, len podľa obalu. Dvojalbumy sa mi páčili, jeden taký – Konvergencie už som mal doma. Ten nový som si pustil hneď po návrate a účinky boli takmer halucinogénne. Jimi Hendrix víťazil v rôznych rebríčkoch ako najlepší gitarista, ale virtuozita bolo to posledné, čo by  teenagera mohlo zaujímať. Nerozumel tomu, že v úvodnej Have You Ever Been spieva Hendrix „I wanna show you different emotions,“ a predsa sa v nich už kúpal. Nechápal podivný rytmus, v ktorom sa jedno prelieva cez druhé. Netušil, kto je zvukový inžinier Eddie Kramer, jeho podiel na tom, čo nasával z Jimiho hudby bol však podstatný. Pohyboval sa v nej ako v rozprávkovej jaskyni. Všetko videl prvýkrát, intenzívnejšie a v novom svetle. Nie všetko bolo krásne, ale silné áno. Brána života bola dokorán a zdalo sa, že taká silná žiara, aká z nej prúdila, vydrží navždy. Záblesky tej intenzity sa mu vrátili iba v neskorších rokoch, keď sa úryvky z tej podivnej hudby dostali k jeho podvedomiu v spánku alebo v horúčke. Áno, tráva bola kedysi zelenšia, vďaka za to Jimi!

Martin Chrobák je gitarista, pesničkár a vydavateľ časopisu Nový Populár.