Môj byt bol zariadený na dočasné bývanie – posteľ, stôl, stolička a knihy – , no z jeho bytu vyžarovala usporiadaná a sebaistá bodrosť Starého sveta. Pri dverách čakali v úhľadnom rade dva páry drevákov, modrý a žltý. Na podobločnici kvitli maľované drevené tulipány. Béžové steny zdobila séria fotografií a koláží – povedal mi, že ich autorkou je jeho mama, módna novinárka a výtvarníčka, vtedy už vyše sedemdesiatročná, ktorá žila a pracovala v Amsterdame.
Boli to zaujímavé obrázky a mrzí ma, že si ich už neviem podrobne vybaviť; po toľkom čase si spomínam len na jeden: detské ruky, ktoré patrili synovi môjho suseda. Ruky sú zdvihnuté, akoby chceli chytiť loptu, no smerom k oblohe sa z nich sypú kvety. Bol to krásny obrázok, no zároveň zvláštny, plný toho druhu nádeje, aká vyviera z popretia prírodného zákona.
Uplynuli desaťročia od času, keď sme boli susedia, no občas si píšeme. Medzi jednotlivými listami uplynú občas aj celé roky, no napokon si jeden z nás spomenie, že sa tomu druhému už dávno neozval. Vianočné pohľadnice od neho sú vždy vlastnej výroby, je na nich fotografia alebo kresba a väčšinou obsahujú takú zakódovanú správu, že ho musím požiadať, aby mi ju dešifroval. Jeden rok bola napríklad na pohľadnici čiernobiela fotografia, na ktorej si sníma masku, sadrový odliatok vlastnej tváre. Znamenalo to – to je predsa jasné, ako mi neskôr rozhorčene vysvetlil, že odišiel do dôchodku.
Občas boli v jeho listoch jednoznačnejšie správy. Kúpil dom. Jeho syn je už dospelý. Narodil sa mu vnuk. Jeho mama ešte žije. Ako osemdesiatnička, a potom ako deväťdesiatnička stále bývala v Amsterdame: písala, fotografovala, prijímala návštevy, podráždene odmávla každú otázku, či ešte vládze.
A potom, po dlhom mlčaní, som pred pár dňami dostala poštou útlu knihu, vydanú vlastným nákladom v špirálovej väzbe: akúsi osobnú spomienku na obale s fotografiou ozdobných dverí v štýle art nouveau. Názov – Život s mamou a bez nej – odpovedal na otázku ešte skôr, ako som ju položila. Pochopila som, že ide o poctu dlhému plodnému životu, a so srdcom plným dojatia som si sadla a začala čítať.
Táto energická a húževnatá žena, ktorá doteraz bývala sama, začala v deväťdesiatich šiestich rokoch chradnúť. Vždy sa vyznačovala veľkou telesnou krásou a vitalitou, a teraz pri každej návšteve pôsobila čoraz neudržiavanejšie a apatickejšie. Namiesto zdôrazňovania nezávislosti začala vyžadovať pomoc. Bolo to ťažké a ťažko sa s ňou vychádzalo. Bola podráždená, ako už ľudia vo veľmi vysokom veku bývajú, a začínala byť detinská – nevedela, čo chce, a ani to nedokázala vyjadriť. Sťažovala sa na bolesti, ktoré akoby nedokázalo nič stlmiť.
Hoci syn k nej chodil z Ameriky tak často, ako mohol, nestačilo to. Sám priznal, ako ťažko znášal narušenie svojho súkromia a osobného života. Zároveň ho mátali dva prízraky: matka, ako ju kedysi poznal, ktorú spätný pohľad odhaľoval ako panovačnú; a matka, ako ju poznal teraz, panovačná a nekonečne požadovačná.
Vedela som, že v roku 2002 bolo Holandsko priekopníkom legalizácie eutanázie. Vedela som, že už v roku 1972 Holandská reformovaná cirkev potvrdila dobrovoľnú eutanáziu „za určitých podmienok“ ako humánnu reakciu na utrpenie. Jedna vec je vedieť, že takéto veci sa vo svete dejú. Iná vec je spoznať myšlienky človeka, ktorý sedí v kaviarni s denníkom a píše: „Mám pocit, že lekári by jej mali podať pomocnú ruku, ktorú si zaslúži. Prečo ju nechať trpieť? Pre ňu sa už zábava naozaj skončila.“
Zábava sa skončila? Položila som si knihu na kolená. Takže toľko k tomu zvláštnemu konštatovaniu svätého Pavla, že „súženie prináša trpezlivosť, trpezlivosť osvedčenú cnosť a osvedčená cnosť zasa nádej. A nádej nezahanbuje.“ My utrpenie nepoznáme. Čo tam po miliónoch ľudí, ktorí prežili zverstvá a útrapy druhej svetovej vojny a mali pocit, že aj tak stojí za to lipnúť na svojom živote? My už takto nerozmýšľame.
Keby sa zajtra začala tretia svetová vojna, nebolo by úplne a zvrátene nelogické predpokladať, že ako prvá by zomrela populácia, ktorá je takto navyknutá na eutanáziu. Ich smrť by nespôsobili bomby, guľky alebo listové zásielky s antraxom, ale zúfalstvo. Nebolo by úplne a zvrátene nelogické vyvodiť samovraždu celej kultúry z obrázka človeka v kaviarni, uvažujúceho o svojej starej matke, pre ktorú sa už zábava skončila.
Zástancovia eutanázie, rovnako ako zástancovia interrupcie, nehovoria o kultúre, ale o jednotlivcovi – o konkrétnom človeku, ktorý sa na základe „neprijateľného utrpenia“ rozhodol odmietnuť dar života. Používajú slová ako vyslobodenie, akoby išlo o vyslobodenie z väzenia. Hovoria o milosrdenstve a láske. Anne Lamottová vo svojej eseji z roku 2006 s názvom V okne smrti opisuje muža, ktorý „podal svojej manželke smrtiacu dávku, potom jej hornú polovicu tela zabalil do igelitového vreca na odpadky a prelepil ho páskou. Potom to isté urobil sebe a obaja zomreli, držiac sa za ruky.“ –„To je láska!“ volá Lamottová.
V chápaní môjho priateľa láska očividne znamenala počúvať starú ženu, ako plánuje dobrovoľný odchod zo života, a ani raz nepovedať: „Čo si sa zbláznila?“ Toto odhalenie mi stranu za stranou spôsobovalo emocionálny šok. Na úrade pre úmrtia, čo je pre mňa stále nepochopiteľná ustanovizeň, vypĺňala jednu oficiálnu žiadosť o eutanáziu za druhou. Pravidelne tú možnosť preberala so svojím lekárom, ktorý ju s úsmevom odbíjal: „Váš čas ešte neprišiel.“ No plynuli mesiace a ona sa na tú myšlienku stále upínala. Volávala synovi do Ameriky, hovorila, že sa chce presťahovať do zariadenia so zdravotnou starostlivosťou, no strelka jej mysle sa vždy a znova vracala k možnosti rýchleho ukončenia života. A keď sa jej očividné utrpenie zhoršovalo, syn povedal len: „Prečo nie?“
Listovala som v priateľových spomienkach, bohato ilustrovaných jeho vlastnými fotografiami, a prekvapovala ma prostá milota pokojných kanálov, zimných stromov, belasej oblohy, usporiadanosť bicyklov, pripevnených reťazou k zábradliu. Tak ako jeho mama aj on mal zmysel pre krásu a formu a vedela som si predstaviť, ako hľadá útočisko v dlhých prechádzkach s fotoaparátom.
No keďže som pochopila, kam tento príbeh smeruje, tieto tiché zákutia začali pôsobiť nie krásne, ale zlovestne. Bicykle, všetky obrátené rovnakým smerom ako pasúce sa stádo, akoby šepkali o temnej dohode. Rovnako aj ostatné fotografie, na ktorých anonymní ľudia kráčali popri kanáloch, sedeli nad šálkou v kaviarňach, vstupovali a vystupovali z elegantných holandských budov – a všetci sa rozhodli podieľať na tejto usporiadanej kultúre, v ktorej – na tej istej stránke – starnúci syn starej matky sedí na pravidelnej konzultácii s lekárom a rozhodne sa, že „zachovať jej život by nemalo zmysel pre ňu ani pre nikoho iného“.
Pri čítaní som si vedela predstaviť človeka, ktorého som si pamätala, vo vlnenom fialovom svetri, s okuliarmi na špičke nosa, ako na schodoch pred vchodom číta poštu. Počula som, ako si píska za kuchynskou stenou. V predzáhradke nášho domu som videla vetvičku orecha, ktorú so synom zasadili v okamihu viery – alebo možno vzdoru: Ktorý nájomník sadí stromy v záhrade? Pri každom obrátení stránky som sa modlila, aby sa môj priateľ nasledujúce ráno prebudil v Amsterdame a zistil, že jeho mama už skonala.
Táto modlitba nebola vyslyšaná. V jedno zimné sobotňajšie ráno môj priateľ zjedol na raňajky jogurt a vločky, otvoril dvere bodrej gazdinej a prehodil pár slov s príbuznými, ktorí po jednom prichádzali pred spálňu. O pol jedenástej prišiel lekár. Rodina sa zhromaždila pri posteli. Mamu, ako poznamenal môj priateľ, bolo pod paplónom „ledva vidieť“. Akoby sa cez noc scvrkla. Lekár posledný raz vysvetlil postup – „proces implementácie“. Nastala rozlúčka. „Bol si zlatý,“ povedala mama svojmu synovi. Lekár sa matky ešte raz spýtal, či si stále praje „proces eutanázie“. Horlivo pritakala a dodala: „Asi sa to nepodarí.“ „Ale áno, podarí,“ povedal lekár rozhodne. A podarilo sa. Všimla som si, že tento okamih na fotografiách zachytený nebol.
Lamottová v eseji V okne smrti rozpráva o tom, ako sa sama podieľala na samovražde priateľa, ktorý mal rakovinu. Jedného dňa na spoločnom obede utrpí šok, keď sama seba počuje, ako mu navrhuje, že mu pomôže ukončiť jeho život; potom utrpí ešte väčší šok, keď priateľ jej ponuku prijme. „Nie som ten typ,“ píše Lamottová. Ako k tomu dôjde, že sa napokon prejaví ako „ten typ“, že z ilegálnych zdrojov zoženie smrteľnú dávku barbiturátov, ktoré rozdrví v jablkovom pyré a nakŕmi nimi priateľa ako dieťatko?
Znovu myslím na svojho priateľa, na všetko, čo o ňom viem: milý sused, milujúci otec, priateľ, ktorý dôveruje bývalým susedom. Myslím na vianočné pohľadnice. Myslím na strom v záhrade. A nedokážem si toto všetko spojiť s knihou, ktorú mám aj teraz položenú vedľa seba na stole.
No vlastne si to spojiť dokážem. Dokážem si to spojiť, keď pripustím, že aj dobrí ľudia sú hriešni a že všetci v srdciach nesieme smrť. Dokážem si to spojiť, keď pripustím, že proces extrapolácie funguje oboma smermi: ak môžem vyvodiť kultúrnu samovraždu z jedného človeka v kaviarni, potom môžem z faktu kultúry smrti vyvodiť jednoduchú premenu každého slušného, bezúhonného občana na vraha, na vrahovho ochotného komplica. Ak ho postavíš, prídu, opakuje sa kvázi mystická mantra vo filme Ihrisko snov. Podobne platí: ak to legalizujete, stane sa to.
Bezpečne, legálne a vo výnimočných prípadoch. Neznie takto interrupčná pesnička? V skutočnosti naša americká kultúra umožnila, aby sa interrupcie stali štandardným lekárskym zákrokom v prípade detí, ktorým pred narodením diagnostikovali Downov syndróm. Deväťdesiat percent takýchto detí je obeťou interrupcie. Takýto heroický je náš morálny zápas. Tak často milujúcu matku presvedčia, že jedinou milosrdnou možnosťou je súhlasiť so smrťou vlastného dieťaťa. Je tragickou realitou ľudskej mysle, že keď sa začne zaoberať nejakou tézou, akokoľvek zvrátenou, téza prestáva byť tézou a stáva sa racionálnym činom. Ba priam povinnosťou. Veď aj teraz si lekári v Amsterdame balia svoje nástroje a rodiny vychádzajú zo zatemnených spální do šerosvitu sobotňajšieho rána.
Článok vyšiel v americkom časopise First Things. Sally Thomasová/
Autorka je americká poetka, esejistka a blogerka. V minulosti spolupracovala s mesačníkom First Things, kde jej vyšlo niekoľko textov a na stránke mala vlastný blog. Dnes píše svoj blog s názvom Castle in the Sea, kde sa venuje najmä témam domáceho vzdelávania, literatúre, hudbe, rodinnému životu, výchove či viere, ale aj záhradkárstvu, vareniu a prírode. Poéziu v minulosti uverejnila napríklad v časopisoch New Yorker, v Poetry Society, Icons and Curiosities či First Things. Uverejnený text vyšiel v časopise First Things. Je vydatá, matka štyroch detí.
Boli to zaujímavé obrázky a mrzí ma, že si ich už neviem podrobne vybaviť; po toľkom čase si spomínam len na jeden: detské ruky, ktoré patrili synovi môjho suseda. Ruky sú zdvihnuté, akoby chceli chytiť loptu, no smerom k oblohe sa z nich sypú kvety. Bol to krásny obrázok, no zároveň zvláštny, plný toho druhu nádeje, aká vyviera z popretia prírodného zákona.
Uplynuli desaťročia od času, keď sme boli susedia, no občas si píšeme. Medzi jednotlivými listami uplynú občas aj celé roky, no napokon si jeden z nás spomenie, že sa tomu druhému už dávno neozval. Vianočné pohľadnice od neho sú vždy vlastnej výroby, je na nich fotografia alebo kresba a väčšinou obsahujú takú zakódovanú správu, že ho musím požiadať, aby mi ju dešifroval. Jeden rok bola napríklad na pohľadnici čiernobiela fotografia, na ktorej si sníma masku, sadrový odliatok vlastnej tváre. Znamenalo to – to je predsa jasné, ako mi neskôr rozhorčene vysvetlil, že odišiel do dôchodku.
Občas boli v jeho listoch jednoznačnejšie správy. Kúpil dom. Jeho syn je už dospelý. Narodil sa mu vnuk. Jeho mama ešte žije. Ako osemdesiatnička, a potom ako deväťdesiatnička stále bývala v Amsterdame: písala, fotografovala, prijímala návštevy, podráždene odmávla každú otázku, či ešte vládze.
A potom, po dlhom mlčaní, som pred pár dňami dostala poštou útlu knihu, vydanú vlastným nákladom v špirálovej väzbe: akúsi osobnú spomienku na obale s fotografiou ozdobných dverí v štýle art nouveau. Názov – Život s mamou a bez nej – odpovedal na otázku ešte skôr, ako som ju položila. Pochopila som, že ide o poctu dlhému plodnému životu, a so srdcom plným dojatia som si sadla a začala čítať.
Táto energická a húževnatá žena, ktorá doteraz bývala sama, začala v deväťdesiatich šiestich rokoch chradnúť. Vždy sa vyznačovala veľkou telesnou krásou a vitalitou, a teraz pri každej návšteve pôsobila čoraz neudržiavanejšie a apatickejšie. Namiesto zdôrazňovania nezávislosti začala vyžadovať pomoc. Bolo to ťažké a ťažko sa s ňou vychádzalo. Bola podráždená, ako už ľudia vo veľmi vysokom veku bývajú, a začínala byť detinská – nevedela, čo chce, a ani to nedokázala vyjadriť. Sťažovala sa na bolesti, ktoré akoby nedokázalo nič stlmiť.
Hoci syn k nej chodil z Ameriky tak často, ako mohol, nestačilo to. Sám priznal, ako ťažko znášal narušenie svojho súkromia a osobného života. Zároveň ho mátali dva prízraky: matka, ako ju kedysi poznal, ktorú spätný pohľad odhaľoval ako panovačnú; a matka, ako ju poznal teraz, panovačná a nekonečne požadovačná.
Vedela som, že v roku 2002 bolo Holandsko priekopníkom legalizácie eutanázie. Vedela som, že už v roku 1972 Holandská reformovaná cirkev potvrdila dobrovoľnú eutanáziu „za určitých podmienok“ ako humánnu reakciu na utrpenie. Jedna vec je vedieť, že takéto veci sa vo svete dejú. Iná vec je spoznať myšlienky človeka, ktorý sedí v kaviarni s denníkom a píše: „Mám pocit, že lekári by jej mali podať pomocnú ruku, ktorú si zaslúži. Prečo ju nechať trpieť? Pre ňu sa už zábava naozaj skončila.“
Zábava sa skončila? Položila som si knihu na kolená. Takže toľko k tomu zvláštnemu konštatovaniu svätého Pavla, že „súženie prináša trpezlivosť, trpezlivosť osvedčenú cnosť a osvedčená cnosť zasa nádej. A nádej nezahanbuje.“ My utrpenie nepoznáme. Čo tam po miliónoch ľudí, ktorí prežili zverstvá a útrapy druhej svetovej vojny a mali pocit, že aj tak stojí za to lipnúť na svojom živote? My už takto nerozmýšľame.
Keby sa zajtra začala tretia svetová vojna, nebolo by úplne a zvrátene nelogické predpokladať, že ako prvá by zomrela populácia, ktorá je takto navyknutá na eutanáziu. Ich smrť by nespôsobili bomby, guľky alebo listové zásielky s antraxom, ale zúfalstvo. Nebolo by úplne a zvrátene nelogické vyvodiť samovraždu celej kultúry z obrázka človeka v kaviarni, uvažujúceho o svojej starej matke, pre ktorú sa už zábava skončila.
Zástancovia eutanázie, rovnako ako zástancovia interrupcie, nehovoria o kultúre, ale o jednotlivcovi – o konkrétnom človeku, ktorý sa na základe „neprijateľného utrpenia“ rozhodol odmietnuť dar života. Používajú slová ako vyslobodenie, akoby išlo o vyslobodenie z väzenia. Hovoria o milosrdenstve a láske. Anne Lamottová vo svojej eseji z roku 2006 s názvom V okne smrti opisuje muža, ktorý „podal svojej manželke smrtiacu dávku, potom jej hornú polovicu tela zabalil do igelitového vreca na odpadky a prelepil ho páskou. Potom to isté urobil sebe a obaja zomreli, držiac sa za ruky.“ –„To je láska!“ volá Lamottová.
V chápaní môjho priateľa láska očividne znamenala počúvať starú ženu, ako plánuje dobrovoľný odchod zo života, a ani raz nepovedať: „Čo si sa zbláznila?“ Toto odhalenie mi stranu za stranou spôsobovalo emocionálny šok. Na úrade pre úmrtia, čo je pre mňa stále nepochopiteľná ustanovizeň, vypĺňala jednu oficiálnu žiadosť o eutanáziu za druhou. Pravidelne tú možnosť preberala so svojím lekárom, ktorý ju s úsmevom odbíjal: „Váš čas ešte neprišiel.“ No plynuli mesiace a ona sa na tú myšlienku stále upínala. Volávala synovi do Ameriky, hovorila, že sa chce presťahovať do zariadenia so zdravotnou starostlivosťou, no strelka jej mysle sa vždy a znova vracala k možnosti rýchleho ukončenia života. A keď sa jej očividné utrpenie zhoršovalo, syn povedal len: „Prečo nie?“
Listovala som v priateľových spomienkach, bohato ilustrovaných jeho vlastnými fotografiami, a prekvapovala ma prostá milota pokojných kanálov, zimných stromov, belasej oblohy, usporiadanosť bicyklov, pripevnených reťazou k zábradliu. Tak ako jeho mama aj on mal zmysel pre krásu a formu a vedela som si predstaviť, ako hľadá útočisko v dlhých prechádzkach s fotoaparátom.
No keďže som pochopila, kam tento príbeh smeruje, tieto tiché zákutia začali pôsobiť nie krásne, ale zlovestne. Bicykle, všetky obrátené rovnakým smerom ako pasúce sa stádo, akoby šepkali o temnej dohode. Rovnako aj ostatné fotografie, na ktorých anonymní ľudia kráčali popri kanáloch, sedeli nad šálkou v kaviarňach, vstupovali a vystupovali z elegantných holandských budov – a všetci sa rozhodli podieľať na tejto usporiadanej kultúre, v ktorej – na tej istej stránke – starnúci syn starej matky sedí na pravidelnej konzultácii s lekárom a rozhodne sa, že „zachovať jej život by nemalo zmysel pre ňu ani pre nikoho iného“.
Pri čítaní som si vedela predstaviť človeka, ktorého som si pamätala, vo vlnenom fialovom svetri, s okuliarmi na špičke nosa, ako na schodoch pred vchodom číta poštu. Počula som, ako si píska za kuchynskou stenou. V predzáhradke nášho domu som videla vetvičku orecha, ktorú so synom zasadili v okamihu viery – alebo možno vzdoru: Ktorý nájomník sadí stromy v záhrade? Pri každom obrátení stránky som sa modlila, aby sa môj priateľ nasledujúce ráno prebudil v Amsterdame a zistil, že jeho mama už skonala.
Táto modlitba nebola vyslyšaná. V jedno zimné sobotňajšie ráno môj priateľ zjedol na raňajky jogurt a vločky, otvoril dvere bodrej gazdinej a prehodil pár slov s príbuznými, ktorí po jednom prichádzali pred spálňu. O pol jedenástej prišiel lekár. Rodina sa zhromaždila pri posteli. Mamu, ako poznamenal môj priateľ, bolo pod paplónom „ledva vidieť“. Akoby sa cez noc scvrkla. Lekár posledný raz vysvetlil postup – „proces implementácie“. Nastala rozlúčka. „Bol si zlatý,“ povedala mama svojmu synovi. Lekár sa matky ešte raz spýtal, či si stále praje „proces eutanázie“. Horlivo pritakala a dodala: „Asi sa to nepodarí.“ „Ale áno, podarí,“ povedal lekár rozhodne. A podarilo sa. Všimla som si, že tento okamih na fotografiách zachytený nebol.
Lamottová v eseji V okne smrti rozpráva o tom, ako sa sama podieľala na samovražde priateľa, ktorý mal rakovinu. Jedného dňa na spoločnom obede utrpí šok, keď sama seba počuje, ako mu navrhuje, že mu pomôže ukončiť jeho život; potom utrpí ešte väčší šok, keď priateľ jej ponuku prijme. „Nie som ten typ,“ píše Lamottová. Ako k tomu dôjde, že sa napokon prejaví ako „ten typ“, že z ilegálnych zdrojov zoženie smrteľnú dávku barbiturátov, ktoré rozdrví v jablkovom pyré a nakŕmi nimi priateľa ako dieťatko?
Znovu myslím na svojho priateľa, na všetko, čo o ňom viem: milý sused, milujúci otec, priateľ, ktorý dôveruje bývalým susedom. Myslím na vianočné pohľadnice. Myslím na strom v záhrade. A nedokážem si toto všetko spojiť s knihou, ktorú mám aj teraz položenú vedľa seba na stole.
No vlastne si to spojiť dokážem. Dokážem si to spojiť, keď pripustím, že aj dobrí ľudia sú hriešni a že všetci v srdciach nesieme smrť. Dokážem si to spojiť, keď pripustím, že proces extrapolácie funguje oboma smermi: ak môžem vyvodiť kultúrnu samovraždu z jedného človeka v kaviarni, potom môžem z faktu kultúry smrti vyvodiť jednoduchú premenu každého slušného, bezúhonného občana na vraha, na vrahovho ochotného komplica. Ak ho postavíš, prídu, opakuje sa kvázi mystická mantra vo filme Ihrisko snov. Podobne platí: ak to legalizujete, stane sa to.
Bezpečne, legálne a vo výnimočných prípadoch. Neznie takto interrupčná pesnička? V skutočnosti naša americká kultúra umožnila, aby sa interrupcie stali štandardným lekárskym zákrokom v prípade detí, ktorým pred narodením diagnostikovali Downov syndróm. Deväťdesiat percent takýchto detí je obeťou interrupcie. Takýto heroický je náš morálny zápas. Tak často milujúcu matku presvedčia, že jedinou milosrdnou možnosťou je súhlasiť so smrťou vlastného dieťaťa. Je tragickou realitou ľudskej mysle, že keď sa začne zaoberať nejakou tézou, akokoľvek zvrátenou, téza prestáva byť tézou a stáva sa racionálnym činom. Ba priam povinnosťou. Veď aj teraz si lekári v Amsterdame balia svoje nástroje a rodiny vychádzajú zo zatemnených spální do šerosvitu sobotňajšieho rána.
Článok vyšiel v americkom časopise First Things. Sally Thomasová/
Autorka je americká poetka, esejistka a blogerka. V minulosti spolupracovala s mesačníkom First Things, kde jej vyšlo niekoľko textov a na stránke mala vlastný blog. Dnes píše svoj blog s názvom Castle in the Sea, kde sa venuje najmä témam domáceho vzdelávania, literatúre, hudbe, rodinnému životu, výchove či viere, ale aj záhradkárstvu, vareniu a prírode. Poéziu v minulosti uverejnila napríklad v časopisoch New Yorker, v Poetry Society, Icons and Curiosities či First Things. Uverejnený text vyšiel v časopise First Things. Je vydatá, matka štyroch detí.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.