Prečo ľudia s obeťou empaticky nespolucítili a cítili k nej skôr averziu a nechuť? Podľa vedcov je to dôsledok skutočnosti, že väčšina ľudí sa často podvedome nechce identifikovať s verejne poníženými a zosmiešnenými, keďže sa sama bojí toho, že by sa raz dostala do podobnej situácie.
Tento sociotechnický mechanizmus sa využíva aj v poľskom verejnom živote. Predstavitelia väčšiny mainstreamových médií a autority masovej kultúry stoja na strane vlády vo Varšave a neskrývajú svoju nechuť k opozícii. Namiesto intelektuálnych diskusií o politických témach sa venujú praktikám verejného ponižovania, výsmechu a šikanovania oponentov. Opozícia im nestojí za racionálny spor, kde sa berú vážne ich argumenty, ale je iba objektom výsmechu a vtipov. Opoziční politici tvrdia, že ustavičné verejné ponižovanie, ktorému ich vystavujú provládni novinári a celebrity, je výrazom bezmoci a nedostatku racionálnych argumentov. Neviem, či ide o nedostatok argumentov, ale celkom isto nejde o bezmoc, iba o konzekventné používanie zásad psychologického experimentu, opísaného v úvode textu. Ani náhodou nejde o spor myšlienok či výmenu argumentov, ale iba o zahrávanie sa s emóciami.
Takéto zahrávanie sa s emóciami je funkčné, keď je jeho cieľom udržanie sa pri moci. Dlhodobo však politiku devastuje. Ničí medziľudské vzťahy, podkopáva vzájomnú dôveru, čím sa ničí spoločenský kapitál. Navyše dokáže prebudiť emócie, ktoré sa neskôr nedajú kontrolovať. Príkladom môže byť nedávna politická vražda v afekte, ku ktorej došlo v meste Lodž. Bývalý člen Občianskej platformy v sídle strany Právo a spravodlivosť najskôr jednu osobu zastrelil a druhej podrezal nožom hrdlo. Neskôr priznal, že chcel zavraždiť Jaroslava Kaczynského. Myslel si, že má na to morálne právo. Podľa psychiatrov bol úplne zdravý.
Tento sociotechnický mechanizmus sa využíva aj v poľskom verejnom živote. Predstavitelia väčšiny mainstreamových médií a autority masovej kultúry stoja na strane vlády vo Varšave a neskrývajú svoju nechuť k opozícii. Namiesto intelektuálnych diskusií o politických témach sa venujú praktikám verejného ponižovania, výsmechu a šikanovania oponentov. Opozícia im nestojí za racionálny spor, kde sa berú vážne ich argumenty, ale je iba objektom výsmechu a vtipov. Opoziční politici tvrdia, že ustavičné verejné ponižovanie, ktorému ich vystavujú provládni novinári a celebrity, je výrazom bezmoci a nedostatku racionálnych argumentov. Neviem, či ide o nedostatok argumentov, ale celkom isto nejde o bezmoc, iba o konzekventné používanie zásad psychologického experimentu, opísaného v úvode textu. Ani náhodou nejde o spor myšlienok či výmenu argumentov, ale iba o zahrávanie sa s emóciami.
Takéto zahrávanie sa s emóciami je funkčné, keď je jeho cieľom udržanie sa pri moci. Dlhodobo však politiku devastuje. Ničí medziľudské vzťahy, podkopáva vzájomnú dôveru, čím sa ničí spoločenský kapitál. Navyše dokáže prebudiť emócie, ktoré sa neskôr nedajú kontrolovať. Príkladom môže byť nedávna politická vražda v afekte, ku ktorej došlo v meste Lodž. Bývalý člen Občianskej platformy v sídle strany Právo a spravodlivosť najskôr jednu osobu zastrelil a druhej podrezal nožom hrdlo. Neskôr priznal, že chcel zavraždiť Jaroslava Kaczynského. Myslel si, že má na to morálne právo. Podľa psychiatrov bol úplne zdravý.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.