Paradox to však nie je. Je iste trochu kabaretom, ako sa zrazu rozrečnil o „raste“ ten istý slovenský premiér, ktorý na dvojici „Merkozy“ nič zlé nevidel ešte ani dva týždne vo vláde. Primárne podozrenie, že nechce príliš šetriť, sa však dalo odvodiť hneď. Ale Robert Fico nie je jediný, koho Holland „osvietil“. Refrény „k rastu sa nedá preškrtať“ sa nesú celou Európou.
Hollande je socialistom starej fazóny, s mysľou nedotknutou ani len tretími cestami Schrodera či Blaira. Je to klasický predstaviteľ prúdu, podľa ktorého je sociálny model Francúzska i EÚ naveky udržateľný, len naň treba ešte viac peňazí (zdaniť, požičať či natlačiť). Mení tým silové pomery medzi krajinami voľnejších a prísnejších rozpočtových mravov. Kým „za Merkozy“ mal navrch „veriteľský“ sever (ku ktorému sa SR za Radičovej akosi prirodzene zaraďovala), s Hollandom sa ťažisko preklápa na zadĺžený juh.
Hrozba je triviálna, ale vážna. Aj keď bola fiškálna zmluva myslená ako krok k politickej integrácii, bola aj upokojením pre trhy. Z podstaty jej zmyslu je teda evidentné, že pravidlá majú ostať „nemecké“. Rozpočtovo nič dodávať netreba. A politicky tiež nie, pretože udržiava – zatiaľ – rozhodovanie na medzivládnej úrovni. To Berlín jasne preferuje a ešte dlho bude, keďže inak by musel meniť ústavu (výrok ústavného súdu z Karlsruhe), na čo nemá najmenšiu podporu verejnosti.
Revízia, s ktorou prichádza Hollande, pritom samotné kritériá rozpočtovej zodpovednosti nenalomí. Až také oslabené Nemecko nebude. Ani „rastový dodatok“ k paktu však nebude podstatnou zmenou. Teda na papieri možno, fakticky je to však chiméra, jednoducho preto, lebo práve tam, kde škrty najviac bolia, a preto sa volá po investíciách, nie sú na ne peniaze. Keďže však Francúz bude v presile, niečo od Nemcov dostane. A treba vedieť, že už za Sarkozyho sa z Paríža najviac tlačilo na obmedzenia spoločného trhu. V programe Francoisa Hollanda zase nájdeme eurobondy. A tiež „reformu“ ECB, viac na spôsob amerického Fed-u, teda viac „kvantitatívneho uvoľňovania“, a menej stráženia inflácie. Jedno, druhé či tretie, zhoda by mala byť v tom, že nič z toho by Slovensku nepomohlo.
Je zrejme pravda, že úsporné programy trojky (MMF-EÚ-ECB) sú pre krajiny, ktoré boli „zachraňované“, dosť sporné, ak nie skôr prehlbujúce krízu. Ak totiž šetrenie politicky neprejde (pozri grécke voľby) technokratická dokonalosť programov je nanič. Absolútna priorita do debaty, ktorú Hollande mení, je však toto: Zadlženie Európy ako celku je historicky rekordné, také nebolo ešte nikdy, ani v čase vojen. A predstava, že sa z dlhov na úrovni 90 percent HDP dá „vyrásť“ tvorbou nových dlhov a to tým istým spôsobom, akým sme tie terajšie vyrobili, je proti rozumu a prírode.
Hollande je socialistom starej fazóny, s mysľou nedotknutou ani len tretími cestami Schrodera či Blaira. Je to klasický predstaviteľ prúdu, podľa ktorého je sociálny model Francúzska i EÚ naveky udržateľný, len naň treba ešte viac peňazí (zdaniť, požičať či natlačiť). Mení tým silové pomery medzi krajinami voľnejších a prísnejších rozpočtových mravov. Kým „za Merkozy“ mal navrch „veriteľský“ sever (ku ktorému sa SR za Radičovej akosi prirodzene zaraďovala), s Hollandom sa ťažisko preklápa na zadĺžený juh.
Hrozba je triviálna, ale vážna. Aj keď bola fiškálna zmluva myslená ako krok k politickej integrácii, bola aj upokojením pre trhy. Z podstaty jej zmyslu je teda evidentné, že pravidlá majú ostať „nemecké“. Rozpočtovo nič dodávať netreba. A politicky tiež nie, pretože udržiava – zatiaľ – rozhodovanie na medzivládnej úrovni. To Berlín jasne preferuje a ešte dlho bude, keďže inak by musel meniť ústavu (výrok ústavného súdu z Karlsruhe), na čo nemá najmenšiu podporu verejnosti.
Revízia, s ktorou prichádza Hollande, pritom samotné kritériá rozpočtovej zodpovednosti nenalomí. Až také oslabené Nemecko nebude. Ani „rastový dodatok“ k paktu však nebude podstatnou zmenou. Teda na papieri možno, fakticky je to však chiméra, jednoducho preto, lebo práve tam, kde škrty najviac bolia, a preto sa volá po investíciách, nie sú na ne peniaze. Keďže však Francúz bude v presile, niečo od Nemcov dostane. A treba vedieť, že už za Sarkozyho sa z Paríža najviac tlačilo na obmedzenia spoločného trhu. V programe Francoisa Hollanda zase nájdeme eurobondy. A tiež „reformu“ ECB, viac na spôsob amerického Fed-u, teda viac „kvantitatívneho uvoľňovania“, a menej stráženia inflácie. Jedno, druhé či tretie, zhoda by mala byť v tom, že nič z toho by Slovensku nepomohlo.
Je zrejme pravda, že úsporné programy trojky (MMF-EÚ-ECB) sú pre krajiny, ktoré boli „zachraňované“, dosť sporné, ak nie skôr prehlbujúce krízu. Ak totiž šetrenie politicky neprejde (pozri grécke voľby) technokratická dokonalosť programov je nanič. Absolútna priorita do debaty, ktorú Hollande mení, je však toto: Zadlženie Európy ako celku je historicky rekordné, také nebolo ešte nikdy, ani v čase vojen. A predstava, že sa z dlhov na úrovni 90 percent HDP dá „vyrásť“ tvorbou nových dlhov a to tým istým spôsobom, akým sme tie terajšie vyrobili, je proti rozumu a prírode.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.