Piaty sused

Albrightovej slová prispeli k mobilizácii spoločnosti, ktorá bola dovtedy k „demokratickým deficitom" vlády zhovievavá. Aj vďaka tvrdej spätnej väzbe krajina zmenila vládu a s ňou aj spôsoby, stala sa, podobne ako jej štyria susedia, členom NATO i EÚ,  a po pätnástich rokoch si na tú ohromnú neistotu, ktorá sa nad Slovenskom vtedy vznášala, spomenú len niektorí.
Podobné tvrdé slová si na svoju adresu musel nedávno vypočuť aj piaty slovenský sused, oddelený od Slovenska schengenskou hranicou. Najmocnejšia politička Európy, nemecká kancelárka Angela Merkelová, minulý týždeň neváhala označiť súčasnú Ukrajinu za diktatúru a prirovnala ju k jej severnému susedovi Bielorusku. Merkelovej nediplomatický jazyk má veľa dôvodov, najviac z nich sa však točí okolo bývalej ukrajinskej premiérky Júlie Tymošenkovej.
Tymošenková sa stala ukrajinskou premiérkou v roku 2005, krátko po Oranžovej revolúcii, ktorá k moci vyniesla ju a jej vtedajšieho spojenca, prezidenta Viktora Juščenka. Tejto revolúcii predchádzali volebné podvody pri prezidentských voľbách, v ktorých sa o post hlavy štátu uchádzal Viktor Janukovyč, súčasný prezident a vtedajší predseda vlády. Janukovyč mal dobré vzťahy s Moskvou a jeho zvolenie zapadalo do predstavy Ukrajiny, ktorá bude v ruskej sfére vplyvu. Oranžová dvojica Juščenko-Tymošenková bola alternatívou, deklaratívne orientovanou na Európu. Už po pár mesiacoch sa však objavili spory, ktoré po pár rokoch viedli k tomu, že Janukovyč sa stal hlavou štátu. Tymošenková prišla o post premiérky a bola obratom ruky obžalovaná zo série trestných činov a v jednom z procesov bola minulý mesiac odsúdená  na 7 rokov za zneužívanie právomocí a stratu 200 miliónov dolárov, ku ktorým malo dôjsť pri príprave dohody o dodávkach ruského zemného plynu. Pozorovatelia na procese, od zahraničných veľvyslanectiev až po Amnesty International, označili súd za politicky zmanipulovaný. Dokonca aj ruský premiér Vladimír Putin povedal, že nerozumie, za čo vlastne bola Tymošenková v súvislosti s dohodou o ruskom plyne odsúdená. Už aj samo odsúdenie bývalej premiérky vyvolávalo na Západe negatívne reakciu. Keď pre bitie vo väznici vyhlásila pred pár týždňami hladovku a žiadala lepšiu lekársku starostlivosť, bolo jasné, že napriek politickému vplyvu prezidenta Janukovyča má západnú, ale do istej miery aj ukrajinskú verejnú mienku na svojej strane. Tymošenková je, paradoxne, vo väzení populárnejšia ako na slobode, a oveľa populárnejšia, ako keď bola premiérka, a darí sa jej poukazovať aj na ďalšie procesy v krajine – okrem nej je súdená celá séria politikov Oranžovej revolúcie vrátane bývalých ministrov vnútra či obrany.
Okrem Merkelovej slov o „diktatúre" sú tu aj ďalšie protesty: zrušená účasť západných politikov na summite na Jalte či varovanie nemeckého ministra Westerwelleho, že by Ukrajina mohla prísť o pripravovanú asociačnú zmluvu s EÚ. Paradoxne, zlé zaobchádzanie s Tymošenkovou kritizuje aj Moskva. Západné protesty nie sú primárne podporou bývalej premiérky a odsúdením vlády. Rodina prezidenta Janukovyča sa síce byzantským spôsobom obohatila a mocensky presadila (prezidentov syn vlastní banku, televíznu stanicu, luxusné jachty a jeho priatelia obsadili kľúčové mocenské pozície vo vláde vrátane národnej banky, ministerstva financií či vnútra), málokto by však dal za Tymošenkovú a jej politickú čistotu ruku do ohňa. Viac ako o to, kto má  pravdu, ide o spôsoby, ktorými sa jednotlivé záujmové skupiny presadzujú. Po Oranžovej revolúcii by to chcelo Ukrajinskú jar – i keď miera cynizmu a skepsy na Ukrajine ohľadom dostupnej alternatívy bude väčšia ako dnes v arabských krajinách, alebo ako pred pätnástimi rokmi na Slovensku.