Keď začal postupne rozkladať jednu mafiánsku skupinu za druhou, zväčšoval sa aj okruh jeho nepriateľov. A to nielen v podsvetí, ale aj medzi bielymi goliermi v politike. Jeho úspechy začali prekážať aj silným hráčom v polícii, ktorí proti nemu začali spriadať intrigy. Ich prevodovou pákou sa stali viacerí vplyvní novinári: a z obávaného Cattaniho bol zrazu naivný Forrest Gump. Prvýkrát odišiel z polície znechutený, pričom viacerí dúfali, že sa už nikdy nevráti.
Párkrát sme sa stretli, aj keď bol v Slovnafte. Stále mal totiž dobré informácie, pričom bolo jasné, že nikdy neprestal byť policajtom. Potom ho oslovil Daniel Lipšic – proti vôli SDKÚ, no nadšený nebol ani Béla Bugár. Napriek tomu sa pustil do veľkej reformy, ktorú však policajti odmietli, pretože aj oni majú radi istoty. Hoci zatkol najväčšie aj mafiánske kalibre, z väčšiny médií sa namiesto potlesku valili len samé pochybnosti.
Čiastočne si za to môže sám, keďže sa až príliš často spoľahol na ľudí, ktorí neskôr zlyhali. V porovnaní s maslom, ktoré majú na hlave jeho kritici, však ide o malichernosti. A hoci nemá nič spoločné ani s tými, ktorí prichádzajú po ňom, zachoval sa ako charakter, keď im dal veľkoryso druhú šancu. On sám bude pritom teraz bojovať o holú existenciu, keďže Kaliho policajti, o ktorých verejne zapochyboval, že nehrali s mafiánom Mellom čistú hru, od neho žiadajú 300-tisíc eur. Ako bonus mu Trnkova prokuratúra pribalila aj obvinenie z ohovárania.
Hovorí sa, že nikto nie je nenahraditeľný. V prípade Jaroslava Spišiaka to však neplatí. Taký fanatik, ktorý ani v civile nikdy nevybočí, sa ešte v polícii nenarodil. On sám síce naznačuje, že sa ešte vráti, ale veľmi tomu neverím. Tých desať rokov ho totiž dosť poznačilo: pre nezmyselné spory, ktoré musel ustavične riešiť, mu už chýba povestná iskra aj energia do ďalších ťažkých bitiek. Držím vám palce, pán policajný prezident – na súdoch aj v osobnom živote.
Párkrát sme sa stretli, aj keď bol v Slovnafte. Stále mal totiž dobré informácie, pričom bolo jasné, že nikdy neprestal byť policajtom. Potom ho oslovil Daniel Lipšic – proti vôli SDKÚ, no nadšený nebol ani Béla Bugár. Napriek tomu sa pustil do veľkej reformy, ktorú však policajti odmietli, pretože aj oni majú radi istoty. Hoci zatkol najväčšie aj mafiánske kalibre, z väčšiny médií sa namiesto potlesku valili len samé pochybnosti.
Čiastočne si za to môže sám, keďže sa až príliš často spoľahol na ľudí, ktorí neskôr zlyhali. V porovnaní s maslom, ktoré majú na hlave jeho kritici, však ide o malichernosti. A hoci nemá nič spoločné ani s tými, ktorí prichádzajú po ňom, zachoval sa ako charakter, keď im dal veľkoryso druhú šancu. On sám bude pritom teraz bojovať o holú existenciu, keďže Kaliho policajti, o ktorých verejne zapochyboval, že nehrali s mafiánom Mellom čistú hru, od neho žiadajú 300-tisíc eur. Ako bonus mu Trnkova prokuratúra pribalila aj obvinenie z ohovárania.
Hovorí sa, že nikto nie je nenahraditeľný. V prípade Jaroslava Spišiaka to však neplatí. Taký fanatik, ktorý ani v civile nikdy nevybočí, sa ešte v polícii nenarodil. On sám síce naznačuje, že sa ešte vráti, ale veľmi tomu neverím. Tých desať rokov ho totiž dosť poznačilo: pre nezmyselné spory, ktoré musel ustavične riešiť, mu už chýba povestná iskra aj energia do ďalších ťažkých bitiek. Držím vám palce, pán policajný prezident – na súdoch aj v osobnom živote.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.