.kamenná socha Švejka z roku 2000 na železničnej stanici v Humennom je bizarný symbol, pripomínajúci, že v jednom z vojenských vlakových transportov tadiaľ kedysi na halíčsky front prechádzal spisovateľ Jaroslav Hašek. Keby dobrý vojak Švejk žil dnes, čudoval by sa, koľko symboliky skrýva jeho komické preoblečenie sa z rakúsko-uhorskej do ruskej uniformy.
Frontová línia prvej svetovej vojny sa tiahne dnešným Poľskom od Mazurských jazier, popri Wisle ku Gorliciam, kde sa prehupne cez Karpaty a smeruje na Bardejov, Svidník, Medzilaborce, Stropkov, Sninu a Humenné. Odtiaľ prechádza na ukrajinskú stranu. Po vojne tu ostali predovšetkým vojenské cintoríny s tisíckami mŕtvych. Na poľskej strane je cintorínov vyše tisíc, na slovenskej asi dvesto. Mnohé sú zarastené v húštinách lesov, niektoré sú prístupné – napríklad najväčší vojnový cintorín z prvej svetovej vojny na Slovensku vo Veľkrope (okres Stropkov), kde je pochovaných takmer jedenásťtisíc rakúsko-uhorských vojakov, z nich len jedenásť identifikovaných. Desiatky cintorínov sú roztrúsené po severovýchode Slovenska. Zanedbané, zarastené čakajú na objavenie a rekonštrukciu. Pustili sa do toho členovia humenského Kubu vojenskej histórie Beskydy.
.c. a k. precíznosť
„Okrem cintorínov prvú svetovú vojnu pripomínajú línie zákopov od hraníc s Poľskom cez Zborov, Bardejov na Michalovce a Ukrajinu,“ vraví Martin Drobňák, historik a predseda občianskeho združenia KVH Beskydy. K cintorínom a zákopom ako pamiatkam na prvú svetovú vojnu možno priradiť i budovy, kde v tých časoch prebývali vojská a niekoľko pamätníkov, ktoré vznikli po vojne. S Martinom Drobňákom si prezeráme zrekonštruovaný cintorín v Stebníku, kde je pochovaných 189 vojakov rakúsko-uhorskej a ruskej štátnej príslušnosti. Na väčšine hrobov s drevenými krížmi je však tabuľka, informujúca, že v hrobe leží neznámy vojak. Dnes je totiž ťažké, takmer nemožné, zisťovať identitu padlých.
V roku 1915, keď v oblasti zúrili boje, podliehalo pochovávanie padlých prísnym predpisom. O hroboch, ktoré boli exhumované, sa viedli presné údaje, každá exhumácia a následné pochovanie na vzniknutý cintorín boli úradne zaznamenané. Po vojne starostlivosť o vojnové hroby prebrali československé orgány, žandárske stanice a richtári obcí. „Dokumentácia sa sústreďovala na zemskom vojenskom veliteľstve, odtiaľ putovala do archívov v Maďarsku, Rakúsku, niečo ostalo v okresných archívoch na Slovensku,“ vysvetľuje Drobňák. V dvadsiatych a tridsiatych rokoch minulého storočia fyzicky menný zoznam padlých na cintorínoch kontrolovali a dopĺňali žandári. Údaje sa sústreďovali na ústredný inšpektorát vojnových hrobov.
Prvorepublikový záujem o hroby a pamätníky padlých charakterizovala prirodzená úcta, spojená so vznikom česko-slovenských tradícií. Starostlivosť napokon ochabla až zanikla so vznikom vojnovej Slovenskej republiky. Definitívnu ranu jej dal nástup komunistického režimu. V procese hralo úlohu i postupné politické a spoločenské potieranie prvorepublikových tradícií. Doplatili na to aj cintoríny z prvej svetovej vojny.
Údaje o cintorínoch, evidencie a zoznamy pochovaných, mapy a nákresy architektonických riešení sa dnes ťažko hľadajú aj preto, lebo ústredný archív v Postupimi koncom druhej svetovej vojny po bombardovaní vyhorel. „Dnes presne nevieme, čo sa nachádza v archívoch vo Viedni, Budapešti, Bratislave, v našich okresných archívoch. Pátranie po identifikácii hrobov je náročné a zdĺhavé,“ vysvetľuje Drobňák. Paradoxom, ktorý dnes historikom a členom KVH Bekydy komplikuje situáciu, je vtedajšie precízne zaznamenávanie padlých a pochovaných nemeckých vojakov. Hroby ríšskych Nemcov v dobových nákresoch cintorínov zakresľovali červenou alebo modrou farbou, zatiaľ čo hroby rakúsko-uhorských alebo ruských vojakov neboli farebne odlíšené. Dialo sa tak nielen v dôsledku povestnej nemeckej precíznosti, ale pravdepodobne i preto, lebo padlých ríšskych Nemcov na našom území nebolo veľa. „Od marca do mája 1915 tu pôsobil len jeden, asi 50-tisícový nemecký armádny zbor, z ktorého padlo asi 1 100 vojakov,“ vysvetľuje historik.
.trik s kopírkou
Aby sme sa dostali k problému, ktorý členovia KVH Beskydy nazývajú biznisom s kosťami, preskočme niekoľko desaťročí. Začiatkom deväťdesiatych rokov začala na Slovensku pôsobiť prešovská spoločnosť Sapex, zastupujúca Nemecký ľudový zväz starostlivosti o vojnové hroby. Sapex takmer dvadsať rokov exhumoval nemeckých vojakov padlých v druhej svetovej vojne. Ich pozostatky sústreďoval na šiestich cintorínoch. Po rokoch prác Sapex exhumácie príslušníkov Wehrmachtu ukončil, takmer všetkých padlých exhumovali a opäť pochovali. Rad prišiel na ríšskych Nemcov z prvej svetovej vojny.
„Problém je, že cintoríny z prvej svetovej vojny sú spoločné pre padlých na oboch stranách, ale Sapex v rámci medzištátnych zmlúv medzi Slovenskom a Nemeckom môže exhumovať len nemeckých vojakov. Na to a na výstavbu cintorínov pre nemeckých vojakov dostáva financie od nemeckého partnera,“ vysvetľuje Drobňák. Sapex získal od Ministerstva vnútra SR „univerzálne“ exhumačné povolenie, vzťahujúce sa na celé katastre obcí, na základe ktorého sú povolené exhumácie vojakov z prvej aj druhej svetovej vojny za účelom ich identifikácie. V praxi to vyzerá tak, že nik okrem spoločnosti Sapex nevie, koho kde exhumovali. „Máme informácie a dokumentáciou potvrdené, že Sapex exhumoval v niekoľkých prípadoch celý vojenský cintorín a pochovaných rakúsko-uhorských a ruských vojakov vyhlásil za ríšskych Nemcov,“ objasňuje obchod s kosťami padlých Martin Drobňák. Podľa neho Sapex spravil jednoduchý trik s kopírkou: Pôvodný plán cintorína s farebne vyznačenými hrobmi nemeckých vojakov skopíroval na čiernobielu kópiu, na ktorej modrou alebo červenou farbou vyznačené hroby nemeckých vojakov ostali sivé. Obyčajnou ceruzou stačilo totožným odtieňom vyfarbiť hroby rakúsko-uhorských a ruských vojakov a z falzifikátu spraviť novú čiernobielu kópiu.
„Sapex takto sfalšoval plán vojnového cintorína vo Vyšnej Oľke, kde bolo pochovaných vyše päťdesiat evidentne rakúsko-uhorských vojakov. Sapex všetkých vyhlásil za ríšskych Nemcov, cintorín vybágroval a zlikvidoval. Pozostatky vojakov odviezol na neznáme miesto,“ upozorňuje Drobňák. Z pôvodného počtu 54 rakúsko-uhorských vojakov Sapex sfalšovaním skopírovanej dokumentácie spravil vyše sedemdesiat ríšskych Nemcov. Neetické počínanie si Sapexu ilustruje aj prípad vojnového cintorína v Medzilaborciach. Napriek tomu, že podľa archívnych dokumentov z Ústredného vojenského archívu aj Vojenského historického ústavu je na ňom pochovaných 1 692 padlých, z čoho len štyria sú ríšski Nemci, Sapex s nemeckou dotáciou 20-tisíc eur spravil z cintorína takmer rýdzo nemecký cintorín, na ktorom je podľa nich pochovaných 404 vojakov, z toho 357 nemeckých. „Čísla nekorešpondujú s archívnymi dokumentmi ani s počtom nemeckých vojakov, nasadených a padlých v tomto priestore. Pri rekonštrukcii cintorína v Medzilaborciach Sapex navyše ukazoval exhumačné protokoly z katastra obce Vyšné Čabiny. Lenže Nemci, ktorí padli pri Čabinách, sú pochovaní tam, nie v Medzilaborciach,“ argumentuje Drobňák. Zástupcovia spoločnosti Sapex tvrdia, že na severovýchode Slovenska je pochovaných šesť- až sedemtisíc nemeckých vojakov, čo je podľa Drobňáka nezmysel a súčasne signál, že Sapex zo zištných dôvodov falšuje plány vojenských cintorínov a exhumačné protokoly.
Členovia KVH Beskydy v súvislosti s činnosťou spoločnosti Sapex podali podnet na prokuratúru, ktorá vec posunula policajným vyšetrovateľom v Humennom. Sapex sa k problému nevyjadruje, tvrdí, že disponuje vlastným historickým výskumom a archívnymi dokumentmi, ktoré mu dávajú za pravdu. Doteraz žiadne nepredložil. Mlčí aj ministerstvo vnútra. Martin Drobňák sa obrátil na bývalého ministra Lipšica, neuspel. Očakáva, že stanovisko zaujme nový šéf rezortu Kaliňák.
V roku 2010 Ministerstvo vnútra SR vydalo výpravný Katalóg vojnových hrobov nemeckých vojakov padlých v období 1. a 2. svetovej vojny pochovaných na území Slovenskej republiky. Tvorcovia pri jeho spracúvaní vychádzali z domácich i zahraničných archívov, dokumentov, dobovej tlače aj z podrobného výskumu v teréne. Výsledok? Údaje v katalógu potvrdzujú slová historika Drobňáka o počtoch padlých a na Slovensku pochovaných ríšskych Nemcoch. To isté ministerstvo pritom toleruje, že spoločnosť Sapex falošne deklaruje rakúsko-uhorských a ruských vojakov za nemeckých. Na ich opätovné pochovávanie navyše získava finančné dotácie. Nemecký ľudový zväz starostlivosti o vojnové hroby k problému stanovisko nezaujal.
.nadšenci obnovy
Navštívili sme niekoľko cintorínov z prvej svetovej vojny, ktoré členovia KVH Beskydy v ostatných rokoch podľa dobových záznamov, vlastných výskumov a vo voľnom čase bez nárokov na finančné ocenenie lokalizovali a začali obnovovať.
Za dedinkou Stebník, neďaleko cesty, medzi poliami a lúkami, bola plocha, zarastená krovím a stromami. Desiatky rokov sa okolo nej otáčali traktory a kombajny. Nikomu neprišlo na um húštinu vyklčovať a rozšíriť tak polia s pšenicou. Miestni z rozprávania prarodičov a starých rodičov vedeli, že pod koreňmi stromov sú pochovaní vojaci. Pred dvoma rokmi začali členovia KVH Beskydy cintorín rekonštruovať do pôvodného stavu. Na začiatok mali tisíc eur a podporu starostu. „Ten preto takmer prehral voľby, ľudia v dedine v obnove cintorína nevideli zmysel. Dnes majú opačnú mienku, zistili, že cintorín priťahuje pozornosť turistov a s nimi začali do obce prichádzať peniaze,“ vraví Drobňák. Neskôr na obnovu prispel rakúsky partner. Dnes KVH Beskydy spolupracuje s podobnými klubmi v Česku, Maďarsku, Rakúsku a Poľsku.
Na cintoríne v Stebníku je pochovaných takmer dvesto rakúsko-uhorských a ruských vojakov. Na hroboch sú masívne drevené kríže, oplotenie cintorína drevenou ohradou s nimi architektonicky ladí. Pred vstupom na cintorín je informačná tabuľa s opisom cintorína aj vojnových udalostí, odohrávajúcich sa v lokalite obce začiatkom roka 1915, ako aj výňatky z bojového denníka rakúsko-uhorského 28. pešieho pluku, ktorý v oblasti bojoval.
Cintorín pri obci Smilno za vyše deväťdesiat rokov celkom zanikol. Hroby prekryla lúka. Je predpoklad, že vďaka medzinárodnej spolupráci, zahraničnej finančnej podpore a nadšeniu členov KVH Beskydy bude cintorín pri príležitosti stého výročia vypuknutia vojny o dva roky zrekonštruovaný. Podobne ako cintorín v Chmeľovej, ktorý je čiastočne prekrytý miestnym civilným cintorínom. Existujúce hroby vojakov sú lokalizované a vyznačené obdĺžnikmi z hnedého kameňa. Pred dokončením rekonštrukcie je cintorín v miernom svahu nad Becherovom. Z diaľky priťahuje pozornosť kameňmi vydláždeným centrálnym chodníkom v tvare kríža. Zatiaľ neoznačené hroby sú upravené do neveľkých mohyliek, ktoré budú obložené kameňmi. Pribudnú kríže, oplotenie, informačný systém, kde sa návštevník dozvie, že tu ležia aj vojaci z dnešných území Slovinska, Bosny, Čečenska, Ingušska. Dnes je ťažké určiť národnosť či súčasnú štátnu príslušnosť vojakov, pretože desaťtisícové armádne zbory boli zjednotené v rakúsko-uhorských alebo ruských uniformách. Na väčšine hrobov je tabuľka s nápisom neznámy vojak. Keď sa dodatočne zistí totožnosť padlého, údaj bude konkretizovaný.
Zatiaľ ostatnou aktivitou KVH Beskydy je úplné zrekonštruovanie dvoch z troch vojenských cintorínov v katastri obce Výrava a vybudovanie náučného chodníka, pripomínajúceho veľkonočné boje o vyvýšeninu Kobyla nad obcou v roku 1915. Po rekonštrukcii tretieho cintorína chcú nadšenci v tejto oblasti otvoriť aj múzeum.
Frontová línia prvej svetovej vojny sa tiahne dnešným Poľskom od Mazurských jazier, popri Wisle ku Gorliciam, kde sa prehupne cez Karpaty a smeruje na Bardejov, Svidník, Medzilaborce, Stropkov, Sninu a Humenné. Odtiaľ prechádza na ukrajinskú stranu. Po vojne tu ostali predovšetkým vojenské cintoríny s tisíckami mŕtvych. Na poľskej strane je cintorínov vyše tisíc, na slovenskej asi dvesto. Mnohé sú zarastené v húštinách lesov, niektoré sú prístupné – napríklad najväčší vojnový cintorín z prvej svetovej vojny na Slovensku vo Veľkrope (okres Stropkov), kde je pochovaných takmer jedenásťtisíc rakúsko-uhorských vojakov, z nich len jedenásť identifikovaných. Desiatky cintorínov sú roztrúsené po severovýchode Slovenska. Zanedbané, zarastené čakajú na objavenie a rekonštrukciu. Pustili sa do toho členovia humenského Kubu vojenskej histórie Beskydy.
.c. a k. precíznosť
„Okrem cintorínov prvú svetovú vojnu pripomínajú línie zákopov od hraníc s Poľskom cez Zborov, Bardejov na Michalovce a Ukrajinu,“ vraví Martin Drobňák, historik a predseda občianskeho združenia KVH Beskydy. K cintorínom a zákopom ako pamiatkam na prvú svetovú vojnu možno priradiť i budovy, kde v tých časoch prebývali vojská a niekoľko pamätníkov, ktoré vznikli po vojne. S Martinom Drobňákom si prezeráme zrekonštruovaný cintorín v Stebníku, kde je pochovaných 189 vojakov rakúsko-uhorskej a ruskej štátnej príslušnosti. Na väčšine hrobov s drevenými krížmi je však tabuľka, informujúca, že v hrobe leží neznámy vojak. Dnes je totiž ťažké, takmer nemožné, zisťovať identitu padlých.
V roku 1915, keď v oblasti zúrili boje, podliehalo pochovávanie padlých prísnym predpisom. O hroboch, ktoré boli exhumované, sa viedli presné údaje, každá exhumácia a následné pochovanie na vzniknutý cintorín boli úradne zaznamenané. Po vojne starostlivosť o vojnové hroby prebrali československé orgány, žandárske stanice a richtári obcí. „Dokumentácia sa sústreďovala na zemskom vojenskom veliteľstve, odtiaľ putovala do archívov v Maďarsku, Rakúsku, niečo ostalo v okresných archívoch na Slovensku,“ vysvetľuje Drobňák. V dvadsiatych a tridsiatych rokoch minulého storočia fyzicky menný zoznam padlých na cintorínoch kontrolovali a dopĺňali žandári. Údaje sa sústreďovali na ústredný inšpektorát vojnových hrobov.
Prvorepublikový záujem o hroby a pamätníky padlých charakterizovala prirodzená úcta, spojená so vznikom česko-slovenských tradícií. Starostlivosť napokon ochabla až zanikla so vznikom vojnovej Slovenskej republiky. Definitívnu ranu jej dal nástup komunistického režimu. V procese hralo úlohu i postupné politické a spoločenské potieranie prvorepublikových tradícií. Doplatili na to aj cintoríny z prvej svetovej vojny.
Údaje o cintorínoch, evidencie a zoznamy pochovaných, mapy a nákresy architektonických riešení sa dnes ťažko hľadajú aj preto, lebo ústredný archív v Postupimi koncom druhej svetovej vojny po bombardovaní vyhorel. „Dnes presne nevieme, čo sa nachádza v archívoch vo Viedni, Budapešti, Bratislave, v našich okresných archívoch. Pátranie po identifikácii hrobov je náročné a zdĺhavé,“ vysvetľuje Drobňák. Paradoxom, ktorý dnes historikom a členom KVH Bekydy komplikuje situáciu, je vtedajšie precízne zaznamenávanie padlých a pochovaných nemeckých vojakov. Hroby ríšskych Nemcov v dobových nákresoch cintorínov zakresľovali červenou alebo modrou farbou, zatiaľ čo hroby rakúsko-uhorských alebo ruských vojakov neboli farebne odlíšené. Dialo sa tak nielen v dôsledku povestnej nemeckej precíznosti, ale pravdepodobne i preto, lebo padlých ríšskych Nemcov na našom území nebolo veľa. „Od marca do mája 1915 tu pôsobil len jeden, asi 50-tisícový nemecký armádny zbor, z ktorého padlo asi 1 100 vojakov,“ vysvetľuje historik.
.trik s kopírkou
Aby sme sa dostali k problému, ktorý členovia KVH Beskydy nazývajú biznisom s kosťami, preskočme niekoľko desaťročí. Začiatkom deväťdesiatych rokov začala na Slovensku pôsobiť prešovská spoločnosť Sapex, zastupujúca Nemecký ľudový zväz starostlivosti o vojnové hroby. Sapex takmer dvadsať rokov exhumoval nemeckých vojakov padlých v druhej svetovej vojne. Ich pozostatky sústreďoval na šiestich cintorínoch. Po rokoch prác Sapex exhumácie príslušníkov Wehrmachtu ukončil, takmer všetkých padlých exhumovali a opäť pochovali. Rad prišiel na ríšskych Nemcov z prvej svetovej vojny.
„Problém je, že cintoríny z prvej svetovej vojny sú spoločné pre padlých na oboch stranách, ale Sapex v rámci medzištátnych zmlúv medzi Slovenskom a Nemeckom môže exhumovať len nemeckých vojakov. Na to a na výstavbu cintorínov pre nemeckých vojakov dostáva financie od nemeckého partnera,“ vysvetľuje Drobňák. Sapex získal od Ministerstva vnútra SR „univerzálne“ exhumačné povolenie, vzťahujúce sa na celé katastre obcí, na základe ktorého sú povolené exhumácie vojakov z prvej aj druhej svetovej vojny za účelom ich identifikácie. V praxi to vyzerá tak, že nik okrem spoločnosti Sapex nevie, koho kde exhumovali. „Máme informácie a dokumentáciou potvrdené, že Sapex exhumoval v niekoľkých prípadoch celý vojenský cintorín a pochovaných rakúsko-uhorských a ruských vojakov vyhlásil za ríšskych Nemcov,“ objasňuje obchod s kosťami padlých Martin Drobňák. Podľa neho Sapex spravil jednoduchý trik s kopírkou: Pôvodný plán cintorína s farebne vyznačenými hrobmi nemeckých vojakov skopíroval na čiernobielu kópiu, na ktorej modrou alebo červenou farbou vyznačené hroby nemeckých vojakov ostali sivé. Obyčajnou ceruzou stačilo totožným odtieňom vyfarbiť hroby rakúsko-uhorských a ruských vojakov a z falzifikátu spraviť novú čiernobielu kópiu.
„Sapex takto sfalšoval plán vojnového cintorína vo Vyšnej Oľke, kde bolo pochovaných vyše päťdesiat evidentne rakúsko-uhorských vojakov. Sapex všetkých vyhlásil za ríšskych Nemcov, cintorín vybágroval a zlikvidoval. Pozostatky vojakov odviezol na neznáme miesto,“ upozorňuje Drobňák. Z pôvodného počtu 54 rakúsko-uhorských vojakov Sapex sfalšovaním skopírovanej dokumentácie spravil vyše sedemdesiat ríšskych Nemcov. Neetické počínanie si Sapexu ilustruje aj prípad vojnového cintorína v Medzilaborciach. Napriek tomu, že podľa archívnych dokumentov z Ústredného vojenského archívu aj Vojenského historického ústavu je na ňom pochovaných 1 692 padlých, z čoho len štyria sú ríšski Nemci, Sapex s nemeckou dotáciou 20-tisíc eur spravil z cintorína takmer rýdzo nemecký cintorín, na ktorom je podľa nich pochovaných 404 vojakov, z toho 357 nemeckých. „Čísla nekorešpondujú s archívnymi dokumentmi ani s počtom nemeckých vojakov, nasadených a padlých v tomto priestore. Pri rekonštrukcii cintorína v Medzilaborciach Sapex navyše ukazoval exhumačné protokoly z katastra obce Vyšné Čabiny. Lenže Nemci, ktorí padli pri Čabinách, sú pochovaní tam, nie v Medzilaborciach,“ argumentuje Drobňák. Zástupcovia spoločnosti Sapex tvrdia, že na severovýchode Slovenska je pochovaných šesť- až sedemtisíc nemeckých vojakov, čo je podľa Drobňáka nezmysel a súčasne signál, že Sapex zo zištných dôvodov falšuje plány vojenských cintorínov a exhumačné protokoly.
Členovia KVH Beskydy v súvislosti s činnosťou spoločnosti Sapex podali podnet na prokuratúru, ktorá vec posunula policajným vyšetrovateľom v Humennom. Sapex sa k problému nevyjadruje, tvrdí, že disponuje vlastným historickým výskumom a archívnymi dokumentmi, ktoré mu dávajú za pravdu. Doteraz žiadne nepredložil. Mlčí aj ministerstvo vnútra. Martin Drobňák sa obrátil na bývalého ministra Lipšica, neuspel. Očakáva, že stanovisko zaujme nový šéf rezortu Kaliňák.
V roku 2010 Ministerstvo vnútra SR vydalo výpravný Katalóg vojnových hrobov nemeckých vojakov padlých v období 1. a 2. svetovej vojny pochovaných na území Slovenskej republiky. Tvorcovia pri jeho spracúvaní vychádzali z domácich i zahraničných archívov, dokumentov, dobovej tlače aj z podrobného výskumu v teréne. Výsledok? Údaje v katalógu potvrdzujú slová historika Drobňáka o počtoch padlých a na Slovensku pochovaných ríšskych Nemcoch. To isté ministerstvo pritom toleruje, že spoločnosť Sapex falošne deklaruje rakúsko-uhorských a ruských vojakov za nemeckých. Na ich opätovné pochovávanie navyše získava finančné dotácie. Nemecký ľudový zväz starostlivosti o vojnové hroby k problému stanovisko nezaujal.
.nadšenci obnovy
Navštívili sme niekoľko cintorínov z prvej svetovej vojny, ktoré členovia KVH Beskydy v ostatných rokoch podľa dobových záznamov, vlastných výskumov a vo voľnom čase bez nárokov na finančné ocenenie lokalizovali a začali obnovovať.
Za dedinkou Stebník, neďaleko cesty, medzi poliami a lúkami, bola plocha, zarastená krovím a stromami. Desiatky rokov sa okolo nej otáčali traktory a kombajny. Nikomu neprišlo na um húštinu vyklčovať a rozšíriť tak polia s pšenicou. Miestni z rozprávania prarodičov a starých rodičov vedeli, že pod koreňmi stromov sú pochovaní vojaci. Pred dvoma rokmi začali členovia KVH Beskydy cintorín rekonštruovať do pôvodného stavu. Na začiatok mali tisíc eur a podporu starostu. „Ten preto takmer prehral voľby, ľudia v dedine v obnove cintorína nevideli zmysel. Dnes majú opačnú mienku, zistili, že cintorín priťahuje pozornosť turistov a s nimi začali do obce prichádzať peniaze,“ vraví Drobňák. Neskôr na obnovu prispel rakúsky partner. Dnes KVH Beskydy spolupracuje s podobnými klubmi v Česku, Maďarsku, Rakúsku a Poľsku.
Na cintoríne v Stebníku je pochovaných takmer dvesto rakúsko-uhorských a ruských vojakov. Na hroboch sú masívne drevené kríže, oplotenie cintorína drevenou ohradou s nimi architektonicky ladí. Pred vstupom na cintorín je informačná tabuľa s opisom cintorína aj vojnových udalostí, odohrávajúcich sa v lokalite obce začiatkom roka 1915, ako aj výňatky z bojového denníka rakúsko-uhorského 28. pešieho pluku, ktorý v oblasti bojoval.
Cintorín pri obci Smilno za vyše deväťdesiat rokov celkom zanikol. Hroby prekryla lúka. Je predpoklad, že vďaka medzinárodnej spolupráci, zahraničnej finančnej podpore a nadšeniu členov KVH Beskydy bude cintorín pri príležitosti stého výročia vypuknutia vojny o dva roky zrekonštruovaný. Podobne ako cintorín v Chmeľovej, ktorý je čiastočne prekrytý miestnym civilným cintorínom. Existujúce hroby vojakov sú lokalizované a vyznačené obdĺžnikmi z hnedého kameňa. Pred dokončením rekonštrukcie je cintorín v miernom svahu nad Becherovom. Z diaľky priťahuje pozornosť kameňmi vydláždeným centrálnym chodníkom v tvare kríža. Zatiaľ neoznačené hroby sú upravené do neveľkých mohyliek, ktoré budú obložené kameňmi. Pribudnú kríže, oplotenie, informačný systém, kde sa návštevník dozvie, že tu ležia aj vojaci z dnešných území Slovinska, Bosny, Čečenska, Ingušska. Dnes je ťažké určiť národnosť či súčasnú štátnu príslušnosť vojakov, pretože desaťtisícové armádne zbory boli zjednotené v rakúsko-uhorských alebo ruských uniformách. Na väčšine hrobov je tabuľka s nápisom neznámy vojak. Keď sa dodatočne zistí totožnosť padlého, údaj bude konkretizovaný.
Zatiaľ ostatnou aktivitou KVH Beskydy je úplné zrekonštruovanie dvoch z troch vojenských cintorínov v katastri obce Výrava a vybudovanie náučného chodníka, pripomínajúceho veľkonočné boje o vyvýšeninu Kobyla nad obcou v roku 1915. Po rekonštrukcii tretieho cintorína chcú nadšenci v tejto oblasti otvoriť aj múzeum.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.