.žiadnu inú krajinu Európy v posledných dvoch desaťročiach tak nepoznamenali etnické konflikty: Všetky vojny počas rozpadu Juhoslávie, ktoré Milošević rozpútal a udržiaval, Srbsko prehralo. Samostatné Slovinsko a Chorvátsko dnes evidentne prosperujú. Bosnu a Hercegovinu ako podivný umelý „výtvor“ Daytonských mierových dohôd z roku 1995 naďalej zmietajú vnútorné rozpory medzi Srbmi, Moslimami a Chorvátmi. No a nezávislé Kosovo, aj keď ho okrem Ruska a Číny zatiaľ stále ešte neuznalo päť štátov EÚ vrátane Slovenska, je od februára 2008 realitou, o ktorej už otvorene hovoria odvážni srbskí politici či intelektuáli – napríklad liberál a jeden z vodcov študentských protimiloševićovských protestov Čedomír Jovanović alebo Vuk Drašković, kedysi obskúrna ikona radikálov, dnes spoločne s Jovanovićom líder koalície Preokret (Obrat).
Hlavnou témou volieb už pritom nie je Kosovo, ale zlá ekonomická situácia a vysoká nezamestnanosť. Za iných okolností by to prinieslo vytúžený úspech Tomislavovi Nikolićovi, rodákovi z Kragujevca a šéfovi víťaznej Srbskej pokrokovej strany (SNS), ktorá vznikla v roku 2008 odštiepením od radikálov. Tí mu to, samozrejme, neodpustia a označujú ho za zradcu. Paradoxne, „mierny radikál“ Nikolić, ktorý doteraz celkom neobjasnil, či skutočne absolvoval štúdiá ekonómie v Novom Sade (médiá otvorili aféru s jeho údajne falošným diplomom), dnes presadzuje orientáciu na EÚ. Štyrikrát už kandidoval na prezidenta, no vždy neúspešne: v prvom kole vyhral, v druhom prehral.
Teraz, pred druhým kolom 20. mája, dúfa, že sa to konečne podarí. V tom prvom totiž s Tadićom prehral. Na tlačovke večer po voľbách pôsobil dojmom sklesnutého politika, ktorý „utrpel víťazstvo“. Dobre vie, aká je hodnota jeho koaličného potenciálu.
.s Úniou alebo s Ruskom?
Kosovskí Albánci majú obľúbený vtip, blízky skutočnosti. „Srbija kao Nokia.“ Srbsko je ako Nokia, každý rok menší a menší model. Nielen Kosovo, odtrhnutím hrozia aj niektorí politici z ekonomicky prosperujúcej Vojvodiny, autonómnej oblasti na severe, kde žije 26 národov a národností; okrem Srbov najmä Maďari a Slováci.
Nepokojmi je zmietané aj Preševské údolie na juhu krajiny, prevažne obývané Albáncami. Dva dni pred voľbami 6. mája tam polícia zatkla ôsmich údajných bosov organizovaného zločinu. Tento krok pobúril nielen lídrov tamojších albánskych strán, ale aj Tiranu a Prištinu, ktoré slovami o „srbských represáliách“ oživili takmer zabudnutý slovník z 90. rokov. Ministrovi vnútra, lídrovi (pôvodne Miloševićovej) Socialistickej strany (SPS) Ivicovi Dačićovi to však medzi voličmi evidentne prospelo: so ziskom 16 percent sú pravým víťazom volieb, keďže ako tretia najsilnejšia strana si môžu vyberať partnera. A Dačić, ktorý pred druhým kolom prezidentských volieb podporuje Tadića, už vyhlásil, že s ním opäť vytvoria vládu. Pod podmienkou, že Dačić bude premiérom.
Srbi pritom naďalej podporujú prozápadného prezidenta Borisa Tadića, lídra Demokratickej strany (DS), za ktorého éry bol do Haagu vydaný posledný hľadaný vojnový zločinec. Zároveň sa však aj jeho skalní priaznivci oprávnene sťažujú, že ich životná úroveň sa zhoršuje. To je živná pôda pre falošné ilúzie a blúznenie nacionalistov o dileme Srbska: orientovať sa na EÚ alebo na Rusko, s ktorým má Srbsko podpísanú dohodu o voľnom obchode? Ožívajú reči o veľkom slovanskom bratovi, na srbskom severe Kosova je „spasiteľ Putin“ populárnejší ako ktorýkoľvek zo srbských politikov. Podpredseda Koštunicovej Demokratickej strany Srbska (DSS) Nenad Popović sníva o tom, že ak by prišli k moci, zabezpečili by z Ruska 10 miliárd eur priamych investícií. Akých, to už nespomína. Podobne Dejan Mirović zo Srbskej radikálnej strany (SRS) hovorí o vojnových reparáciách zo strany NATO a orientácii na krajiny, ktoré Srbsko nebombardovali. Líder radikálov Vojislav Šešelj pritom už dávno do EÚ vstúpil, aj keď asi iným spôsobom, ako by si predstavoval – čelí už niekoľko rokov obvineniam Haagskeho tribunálu z vojnových zločinov, pričom svoju stranu riadi cez telefón z väzenskej cely. S heslom „Verná Srbsku“ kandidovala teraz za prezidenta aj jeho manželka Jadranka, inak rodáčka z Kosova.
„Rusko, ktoré tvorí iba šesť percent našej obchodnej výmeny, v žiadnom prípade nie je pre Srbsko alternatívou voči krajinám EÚ, s ktorými máme šesťdesiat percent obchodnej výmeny,“ ekonomický analytik Miroslav Prokopijević z Belehradu sa nad týmto vyjadrením iba usmieva. A to nielen preto, že srbský vývoz do Ruska je menší ako do Kosova.
.úspešný príbeh: Kragujevac
Je to, samozrejme, fikcia, ktorá sa, verme, nenaplní, no ak by sa multietnická Vojvodina na severe, moslimský Sandžak a albánske Preševské údolie na juhu od Srbska aj odtrhli, ostane – okrem Belehradu – jeden významný región v strede krajiny.
Je ním priemyselný Kragujevac a priľahlý dvojmiliónový kraj úrodných viníc a jablkových sadov, zvaný Šumadija. „Ach, Belehrad, načo ti je sláva, keď tvojou hlavou je Kragujevac?“ návštevníka etno reštaurácie Prestonica (Hlavné mesto) na pešej zóne víta takýto sebavedomý nápis. V rokoch 1818 až 1841 bol z rozhodnutia kniežaťa Miloša Obrenovića Kragujevac, založený v 16. storočí, keď bola táto oblasť pod tureckou nadvládou, hlavným mestom Srbska. V roku 1835 tu bola prijatá srbská ústava, vznikla tu prvá tlačiareň v krajine, prvé divadlo, vychádzali prvé noviny, pôsobila tu prvá vojenská akadémia. V tunajších kasárňach došlo v roku 1918, pred koncom vojny, k vzbure, pri ktorej vojaci, zväčša Slováci, povstali proti rakúsko-uhorskej nadvláde. Dodnes pripomína 44 obetí potlačenej rebélie pamätník s priezviskami ako Hudec, Daniš, Šalaga, Gál či Jesenský.
Kragujevac utrpel niekoľko fatálnych úderov. V roku 1941 tu nacistické jednotky v reakcii na partizánske útoky postrieľali 7-tisíc mužov: za každého zabitého Nemca zabili sto Srbov, za každého zraneného päťdesiat. Počas socializmu sa v tunajšej automobilke Zastava vyrábali populárne autíčka Jugo. Strojárska fabrika, v ktorej sa okrem áut vyrábali aj zbrane, išla v dôsledku sankcií za éry Miloševića v 90. rokoch ku dnu, čo iba spečatili letecké útoky NATO na jar 1999 počas vojny o Kosovo. Nikto pri nich síce nezahynul, 38-tisíc ľudí však prišlo z večera na ráno o prácu. Zastavu vytiahol z trosiek až taliansky Fiat, ktorý sa stal v roku 2008 jej majoritným vlastníkom. V týchto dňoch nabieha výroba nového modelu Fiat 500L. Z mesta duchov a bezprizorných existencií, predávajúcich na blšom trhu čokoľvek, od obnosených slnečných okuliarov po relikvie z čias „druže Tita“, ktorým bol ešte pred pár rokmi, sa dnes Kragujevac mení na modernú metropolu. Stovky talianskych a iných zahraničných manažérov vyžadujú istý štandard služieb, takže ceny nehnuteľností stúpli trojnásobne a prosperujú aj početné reštaurácie či kaviarne.
„Taliani sú milí, chutí im naša srbská kuchyňa. Čevapi, pleskavica, kajmak. Spočiatku sa na nás pozerali, ako keby sme zišli práve zo stromov, no dnes sa tu cítia dobre,“ tvrdí čašníčka v reštaurácii Prestonica, oblečená v miestnom kroji. Čo je zvláštne, podnik nezdvihol s príchodom dobre platených cudzincov ceny. Obed za pár eur, to doma nenájdu.
Primátor Kragujevca Veroljub Stevanović pôsobí dojmom energického chlapíka. Počas rozhovoru ustavične otáča v ruke pravoslávnu modlitebnú retiazku s krížikom a keď zazvoní telefón, iba ho krátko nadvihne a praští ním. Často používa superlatívy. „V továrni Zastava som vyrastal, ako inžinier som tu viedol montážnu halu. No vravím vám, porovnať vtedajšie Jugo a dnešný Fiat, to je ako New York a malé africké mestečko, skutočne. Je to možno najmodernejša automobilka v Európe. Super, výborná, najlepšia!“ rozplýva sa primátor Stevanović, inak jeden z lídrov strany Zjednotené regióny Srbska (URS).
Tunajší recept na úspech? Podobný ako na Slovensku (KIA) či v Česku (Hyundai). Globálneho investora láka pomerne lacná a kvalifikovaná pracovná sila, štátne dotácie na pracovné miesta, daňové prázdniny a k tomu ako bonus nízke ceny stavebných pozemkov. Kragujevac ako prvé mesto v Srbsku vyslalo od októbra 2010 do Únie svoju zástupkyňu, profesorku angličtiny Borku Tomićovú, aby pripravovala predvstupové záležitosti: dopomohlo im k tomu desaťročné partnerstvo s Juhomoravským krajom v Českej republike, ktorý srbskému mestu poskytol svoje skúsenosti a kanceláriu v Bruseli.
.u nás v Báčskom Petrovci
Zatiaľ čo Kragujevac má podľa primátora „jediné a najväčšie nákupno-zábavné centrum na Balkáne“ (volá sa Plaza), vo Vojvodine na severe Srbska, v okrese Báčsky Petrovec so 14-tisíc obyvateľmi, prevažne obývanom Slovákmi, vyrástol aquapark, ktorý bude podľa slov jeho spolumajiteľa Jána Brtka takisto „najväčší v Európe“.
Vybudovala ho firma Aqua Term Invest, ktorú v roku 2009 založilo deväť spolumajiteľov zo Slovenska a jeden, spomínaný Ján Brtko, zo Srbska. Vo všetkých bazénoch je termálna voda, ktorá vyteká v objeme 15 metrov za sekundu z vrtov, ktoré majú teplotu 47 stupňov. Hriech také prírodné bohatstvo nevyužiť!
„Odkedy sme to otvorili, chodia k nám návštevníci až z Ukrajiny,“ tvrdí Brtka o investícii vo výške 8,5 milióna eur. Jeho predkovia pochádzajú z Terchovej na Orave, podobne ako iní osadníci prišli zo Slovenska na Dolnú zem pred 270 rokmi. Podnikateľ Brtka ako člen DS podporuje Tadića s tým, že „inú opciu“ – radikálov alebo pokrokárov – podľa neho nemajú. Napokon, demokrati tu v minulých voľbách získali 38 percent hlasov. Nebyť toho, že vidí budúcnosť Srbska optimisticky, už dávno by Brtka odtiaľ odišiel, podobne ako väčšina mladých Slovákov, ktorí sa po štúdiu na Slovensku už domov nevrátia. A práve úbytok ľudí a 300 prázdnych domov (súpis ukázal, že 900 obyvateľov Petrovca žije mimo Srbska) tvoria najväčší problém tejto stále ešte pulzujúcej dediny, kde sa polovica zo 6,5 tisíca obyvateľov živí poľnohospodárstvom.
„Mení sa tu etnická skladba, do prázdnych domov prichádzajú namiesto Slovákov Srbi,“ hovorí starosta Vladimír Turan, takisto kandidát za DS a dodáva: „Čo očakávame od volieb? Lepší život, prilákanie investorov, zriaďovanie priemyselných parkov. Inú opciu nemáme. Sme štát v prechode. Kedysi sme tu mali najväčšiu továreň na výrobu metiel v Európe. Skrachovala, no vznikli dve nové, ktoré teraz zamestnávajú polovicu z toho počtu, ktorý mala pôvodná fabrika.“
.srbský Orient: Novy Pazar
Sedem detí s dvoma manželkami a titul z Islamskej univerzity v Alžírsku. To nie je práve obvyklý profil kandidáta na srbského prezidenta, no zdá sa, že náboženský vodca, mufti Muamer Zukorlić (42), rodák z horskej dedinky Orlje v prevažne moslimskej oblasti Sandžak na hranici Srbska a Čiernej Hory, vie, čo robí (pozri rámček). Ak nič iné, je to pre neho a jeho súkmeňovcov dobrý marketingový ťah: iba ťažko mohol očakávať iný volebný výsledok než čosi vyše 1,1 percenta hlasov.
Srbsko si ešte na moslimského prezidenta musí počkať. Mufti pritom skromnosťou rozhodne netrpí. „V situácii, keď tu máme nevýrazných kandidátov, by bolo z mojej strany sebecké, keby som skrýval pred voličmi svoj kvalitný program,“ hovorí muž, na ktorého novinári musia čakať, pretože mu asistenti ešte nedoviezli tradičný odev, čierny kaftan a bielu pokrývku hlavy. Počas kampane sa objavuje iba v ňom. Jeho program má dva hlavné body: historické zmierenie Srbov s okolitými národmi a rozsiahle investície z moslimského sveta.
Pochopiteľne, pravoslávnych Srbov takéto vízie zakladateľa a prvého rektora Medzinárodnej islamskej univerzity v Novom Pazare úprimne desia. Na druhej strane, tamojšou realitou je aj dlhoročná diskriminácia: Moslimovia tvoria viac ako 90 percent obyvateľov regiónu, v polícii, v úradoch, v nemocniciach a v štátnej správe sú pritom zamestnaní prevažne Srbi. Novy Pazar je mesto s orientálnou atmosférou. Množstvo mešít a minaretov, remeselné dielne v malých úzkych uličkách so starými, rozpadávajúcimi sa drevenými domami, štýlové čajovne a kaviarne. Dojem mierne narúša iba ozrutný hotel Vrbak v centre mesta, postavený v 80. rokoch v slohu, ktorý by sa dal definovať ako islamsko-socialistický realizmus.
Tunajší Moslimovia sú zatiaľ politicky rozdrobení (zastupujú ich tri strany), pričom „svojho Moslima“ má aj demokrat Tadić, je ním sociálny demokrat Rasim Ljajić. Podobne ako kedysi v Sedmohradsku na severe Rumunska, kde tamojší Maďari a Rumuni viedli spor o nápisy na soche Kráľa Mateja Korvína, aj tu sa hádajú o emblémovú záležitosť: o názov hlavného námestia v Novom Pazare. Oficiálne sa volá Mestské námestie, pretože srbský štát nesúhlasí s názvom, ktorý presadzujú miestni. Tí by chceli, aby nieslo meno zakladateľa mesta z roku 1462 Gaziho Isu-bega Ishakovića, ktorý tu vybudoval prvú mešitu a medresu (islamskú školu).
Muftiho rodná dedina Orlje leží v horách asi 20 kilometrov na juhozápad od Noveho Pazaru. Politické spory do tohto vymierajúceho miesta, kde je asi štvrtina zo 60 domov prázdna, nedoliehajú. Na pravé poludnie tu stretnete nanajvýš dôchodcov, ako je Smajo Zukorlić, príbuzný slávneho rodáka. „Mufti je môj človek. No viem, že sa nikdy nestane prezidentom Srbska. Môže iba dostať hlasy, ktoré potom predá Nikolićovi,“ komentuje politickú situáciu lakonicky pán Zukorlić. Ostal tu iba s manželkou. V Nemecku žijú jeho štyri sestry, dvaja synovia, dve nevesty a traja vnuci. Sem do Sandžaku sa vracajú iba dvakrát za rok, na dovolenku. „Aj ja by som išiel, ale čo tam budem robiť? Pozerať sa celý deň na štyri steny ich bytu?“ povie starší muž a zahľadí sa na mešitu v údolí.
Táto reportáž vznikla ako súčasť Next in Line projektu spolufinancovaného Európskou úniou
Hlavnou témou volieb už pritom nie je Kosovo, ale zlá ekonomická situácia a vysoká nezamestnanosť. Za iných okolností by to prinieslo vytúžený úspech Tomislavovi Nikolićovi, rodákovi z Kragujevca a šéfovi víťaznej Srbskej pokrokovej strany (SNS), ktorá vznikla v roku 2008 odštiepením od radikálov. Tí mu to, samozrejme, neodpustia a označujú ho za zradcu. Paradoxne, „mierny radikál“ Nikolić, ktorý doteraz celkom neobjasnil, či skutočne absolvoval štúdiá ekonómie v Novom Sade (médiá otvorili aféru s jeho údajne falošným diplomom), dnes presadzuje orientáciu na EÚ. Štyrikrát už kandidoval na prezidenta, no vždy neúspešne: v prvom kole vyhral, v druhom prehral.
Teraz, pred druhým kolom 20. mája, dúfa, že sa to konečne podarí. V tom prvom totiž s Tadićom prehral. Na tlačovke večer po voľbách pôsobil dojmom sklesnutého politika, ktorý „utrpel víťazstvo“. Dobre vie, aká je hodnota jeho koaličného potenciálu.
.s Úniou alebo s Ruskom?
Kosovskí Albánci majú obľúbený vtip, blízky skutočnosti. „Srbija kao Nokia.“ Srbsko je ako Nokia, každý rok menší a menší model. Nielen Kosovo, odtrhnutím hrozia aj niektorí politici z ekonomicky prosperujúcej Vojvodiny, autonómnej oblasti na severe, kde žije 26 národov a národností; okrem Srbov najmä Maďari a Slováci.
Nepokojmi je zmietané aj Preševské údolie na juhu krajiny, prevažne obývané Albáncami. Dva dni pred voľbami 6. mája tam polícia zatkla ôsmich údajných bosov organizovaného zločinu. Tento krok pobúril nielen lídrov tamojších albánskych strán, ale aj Tiranu a Prištinu, ktoré slovami o „srbských represáliách“ oživili takmer zabudnutý slovník z 90. rokov. Ministrovi vnútra, lídrovi (pôvodne Miloševićovej) Socialistickej strany (SPS) Ivicovi Dačićovi to však medzi voličmi evidentne prospelo: so ziskom 16 percent sú pravým víťazom volieb, keďže ako tretia najsilnejšia strana si môžu vyberať partnera. A Dačić, ktorý pred druhým kolom prezidentských volieb podporuje Tadića, už vyhlásil, že s ním opäť vytvoria vládu. Pod podmienkou, že Dačić bude premiérom.
Srbi pritom naďalej podporujú prozápadného prezidenta Borisa Tadića, lídra Demokratickej strany (DS), za ktorého éry bol do Haagu vydaný posledný hľadaný vojnový zločinec. Zároveň sa však aj jeho skalní priaznivci oprávnene sťažujú, že ich životná úroveň sa zhoršuje. To je živná pôda pre falošné ilúzie a blúznenie nacionalistov o dileme Srbska: orientovať sa na EÚ alebo na Rusko, s ktorým má Srbsko podpísanú dohodu o voľnom obchode? Ožívajú reči o veľkom slovanskom bratovi, na srbskom severe Kosova je „spasiteľ Putin“ populárnejší ako ktorýkoľvek zo srbských politikov. Podpredseda Koštunicovej Demokratickej strany Srbska (DSS) Nenad Popović sníva o tom, že ak by prišli k moci, zabezpečili by z Ruska 10 miliárd eur priamych investícií. Akých, to už nespomína. Podobne Dejan Mirović zo Srbskej radikálnej strany (SRS) hovorí o vojnových reparáciách zo strany NATO a orientácii na krajiny, ktoré Srbsko nebombardovali. Líder radikálov Vojislav Šešelj pritom už dávno do EÚ vstúpil, aj keď asi iným spôsobom, ako by si predstavoval – čelí už niekoľko rokov obvineniam Haagskeho tribunálu z vojnových zločinov, pričom svoju stranu riadi cez telefón z väzenskej cely. S heslom „Verná Srbsku“ kandidovala teraz za prezidenta aj jeho manželka Jadranka, inak rodáčka z Kosova.
„Rusko, ktoré tvorí iba šesť percent našej obchodnej výmeny, v žiadnom prípade nie je pre Srbsko alternatívou voči krajinám EÚ, s ktorými máme šesťdesiat percent obchodnej výmeny,“ ekonomický analytik Miroslav Prokopijević z Belehradu sa nad týmto vyjadrením iba usmieva. A to nielen preto, že srbský vývoz do Ruska je menší ako do Kosova.
.úspešný príbeh: Kragujevac
Je to, samozrejme, fikcia, ktorá sa, verme, nenaplní, no ak by sa multietnická Vojvodina na severe, moslimský Sandžak a albánske Preševské údolie na juhu od Srbska aj odtrhli, ostane – okrem Belehradu – jeden významný región v strede krajiny.
Je ním priemyselný Kragujevac a priľahlý dvojmiliónový kraj úrodných viníc a jablkových sadov, zvaný Šumadija. „Ach, Belehrad, načo ti je sláva, keď tvojou hlavou je Kragujevac?“ návštevníka etno reštaurácie Prestonica (Hlavné mesto) na pešej zóne víta takýto sebavedomý nápis. V rokoch 1818 až 1841 bol z rozhodnutia kniežaťa Miloša Obrenovića Kragujevac, založený v 16. storočí, keď bola táto oblasť pod tureckou nadvládou, hlavným mestom Srbska. V roku 1835 tu bola prijatá srbská ústava, vznikla tu prvá tlačiareň v krajine, prvé divadlo, vychádzali prvé noviny, pôsobila tu prvá vojenská akadémia. V tunajších kasárňach došlo v roku 1918, pred koncom vojny, k vzbure, pri ktorej vojaci, zväčša Slováci, povstali proti rakúsko-uhorskej nadvláde. Dodnes pripomína 44 obetí potlačenej rebélie pamätník s priezviskami ako Hudec, Daniš, Šalaga, Gál či Jesenský.
Kragujevac utrpel niekoľko fatálnych úderov. V roku 1941 tu nacistické jednotky v reakcii na partizánske útoky postrieľali 7-tisíc mužov: za každého zabitého Nemca zabili sto Srbov, za každého zraneného päťdesiat. Počas socializmu sa v tunajšej automobilke Zastava vyrábali populárne autíčka Jugo. Strojárska fabrika, v ktorej sa okrem áut vyrábali aj zbrane, išla v dôsledku sankcií za éry Miloševića v 90. rokoch ku dnu, čo iba spečatili letecké útoky NATO na jar 1999 počas vojny o Kosovo. Nikto pri nich síce nezahynul, 38-tisíc ľudí však prišlo z večera na ráno o prácu. Zastavu vytiahol z trosiek až taliansky Fiat, ktorý sa stal v roku 2008 jej majoritným vlastníkom. V týchto dňoch nabieha výroba nového modelu Fiat 500L. Z mesta duchov a bezprizorných existencií, predávajúcich na blšom trhu čokoľvek, od obnosených slnečných okuliarov po relikvie z čias „druže Tita“, ktorým bol ešte pred pár rokmi, sa dnes Kragujevac mení na modernú metropolu. Stovky talianskych a iných zahraničných manažérov vyžadujú istý štandard služieb, takže ceny nehnuteľností stúpli trojnásobne a prosperujú aj početné reštaurácie či kaviarne.
„Taliani sú milí, chutí im naša srbská kuchyňa. Čevapi, pleskavica, kajmak. Spočiatku sa na nás pozerali, ako keby sme zišli práve zo stromov, no dnes sa tu cítia dobre,“ tvrdí čašníčka v reštaurácii Prestonica, oblečená v miestnom kroji. Čo je zvláštne, podnik nezdvihol s príchodom dobre platených cudzincov ceny. Obed za pár eur, to doma nenájdu.
Primátor Kragujevca Veroljub Stevanović pôsobí dojmom energického chlapíka. Počas rozhovoru ustavične otáča v ruke pravoslávnu modlitebnú retiazku s krížikom a keď zazvoní telefón, iba ho krátko nadvihne a praští ním. Často používa superlatívy. „V továrni Zastava som vyrastal, ako inžinier som tu viedol montážnu halu. No vravím vám, porovnať vtedajšie Jugo a dnešný Fiat, to je ako New York a malé africké mestečko, skutočne. Je to možno najmodernejša automobilka v Európe. Super, výborná, najlepšia!“ rozplýva sa primátor Stevanović, inak jeden z lídrov strany Zjednotené regióny Srbska (URS).
Tunajší recept na úspech? Podobný ako na Slovensku (KIA) či v Česku (Hyundai). Globálneho investora láka pomerne lacná a kvalifikovaná pracovná sila, štátne dotácie na pracovné miesta, daňové prázdniny a k tomu ako bonus nízke ceny stavebných pozemkov. Kragujevac ako prvé mesto v Srbsku vyslalo od októbra 2010 do Únie svoju zástupkyňu, profesorku angličtiny Borku Tomićovú, aby pripravovala predvstupové záležitosti: dopomohlo im k tomu desaťročné partnerstvo s Juhomoravským krajom v Českej republike, ktorý srbskému mestu poskytol svoje skúsenosti a kanceláriu v Bruseli.
.u nás v Báčskom Petrovci
Zatiaľ čo Kragujevac má podľa primátora „jediné a najväčšie nákupno-zábavné centrum na Balkáne“ (volá sa Plaza), vo Vojvodine na severe Srbska, v okrese Báčsky Petrovec so 14-tisíc obyvateľmi, prevažne obývanom Slovákmi, vyrástol aquapark, ktorý bude podľa slov jeho spolumajiteľa Jána Brtka takisto „najväčší v Európe“.
Vybudovala ho firma Aqua Term Invest, ktorú v roku 2009 založilo deväť spolumajiteľov zo Slovenska a jeden, spomínaný Ján Brtko, zo Srbska. Vo všetkých bazénoch je termálna voda, ktorá vyteká v objeme 15 metrov za sekundu z vrtov, ktoré majú teplotu 47 stupňov. Hriech také prírodné bohatstvo nevyužiť!
„Odkedy sme to otvorili, chodia k nám návštevníci až z Ukrajiny,“ tvrdí Brtka o investícii vo výške 8,5 milióna eur. Jeho predkovia pochádzajú z Terchovej na Orave, podobne ako iní osadníci prišli zo Slovenska na Dolnú zem pred 270 rokmi. Podnikateľ Brtka ako člen DS podporuje Tadića s tým, že „inú opciu“ – radikálov alebo pokrokárov – podľa neho nemajú. Napokon, demokrati tu v minulých voľbách získali 38 percent hlasov. Nebyť toho, že vidí budúcnosť Srbska optimisticky, už dávno by Brtka odtiaľ odišiel, podobne ako väčšina mladých Slovákov, ktorí sa po štúdiu na Slovensku už domov nevrátia. A práve úbytok ľudí a 300 prázdnych domov (súpis ukázal, že 900 obyvateľov Petrovca žije mimo Srbska) tvoria najväčší problém tejto stále ešte pulzujúcej dediny, kde sa polovica zo 6,5 tisíca obyvateľov živí poľnohospodárstvom.
„Mení sa tu etnická skladba, do prázdnych domov prichádzajú namiesto Slovákov Srbi,“ hovorí starosta Vladimír Turan, takisto kandidát za DS a dodáva: „Čo očakávame od volieb? Lepší život, prilákanie investorov, zriaďovanie priemyselných parkov. Inú opciu nemáme. Sme štát v prechode. Kedysi sme tu mali najväčšiu továreň na výrobu metiel v Európe. Skrachovala, no vznikli dve nové, ktoré teraz zamestnávajú polovicu z toho počtu, ktorý mala pôvodná fabrika.“
.srbský Orient: Novy Pazar
Sedem detí s dvoma manželkami a titul z Islamskej univerzity v Alžírsku. To nie je práve obvyklý profil kandidáta na srbského prezidenta, no zdá sa, že náboženský vodca, mufti Muamer Zukorlić (42), rodák z horskej dedinky Orlje v prevažne moslimskej oblasti Sandžak na hranici Srbska a Čiernej Hory, vie, čo robí (pozri rámček). Ak nič iné, je to pre neho a jeho súkmeňovcov dobrý marketingový ťah: iba ťažko mohol očakávať iný volebný výsledok než čosi vyše 1,1 percenta hlasov.
Srbsko si ešte na moslimského prezidenta musí počkať. Mufti pritom skromnosťou rozhodne netrpí. „V situácii, keď tu máme nevýrazných kandidátov, by bolo z mojej strany sebecké, keby som skrýval pred voličmi svoj kvalitný program,“ hovorí muž, na ktorého novinári musia čakať, pretože mu asistenti ešte nedoviezli tradičný odev, čierny kaftan a bielu pokrývku hlavy. Počas kampane sa objavuje iba v ňom. Jeho program má dva hlavné body: historické zmierenie Srbov s okolitými národmi a rozsiahle investície z moslimského sveta.
Pochopiteľne, pravoslávnych Srbov takéto vízie zakladateľa a prvého rektora Medzinárodnej islamskej univerzity v Novom Pazare úprimne desia. Na druhej strane, tamojšou realitou je aj dlhoročná diskriminácia: Moslimovia tvoria viac ako 90 percent obyvateľov regiónu, v polícii, v úradoch, v nemocniciach a v štátnej správe sú pritom zamestnaní prevažne Srbi. Novy Pazar je mesto s orientálnou atmosférou. Množstvo mešít a minaretov, remeselné dielne v malých úzkych uličkách so starými, rozpadávajúcimi sa drevenými domami, štýlové čajovne a kaviarne. Dojem mierne narúša iba ozrutný hotel Vrbak v centre mesta, postavený v 80. rokoch v slohu, ktorý by sa dal definovať ako islamsko-socialistický realizmus.
Tunajší Moslimovia sú zatiaľ politicky rozdrobení (zastupujú ich tri strany), pričom „svojho Moslima“ má aj demokrat Tadić, je ním sociálny demokrat Rasim Ljajić. Podobne ako kedysi v Sedmohradsku na severe Rumunska, kde tamojší Maďari a Rumuni viedli spor o nápisy na soche Kráľa Mateja Korvína, aj tu sa hádajú o emblémovú záležitosť: o názov hlavného námestia v Novom Pazare. Oficiálne sa volá Mestské námestie, pretože srbský štát nesúhlasí s názvom, ktorý presadzujú miestni. Tí by chceli, aby nieslo meno zakladateľa mesta z roku 1462 Gaziho Isu-bega Ishakovića, ktorý tu vybudoval prvú mešitu a medresu (islamskú školu).
Muftiho rodná dedina Orlje leží v horách asi 20 kilometrov na juhozápad od Noveho Pazaru. Politické spory do tohto vymierajúceho miesta, kde je asi štvrtina zo 60 domov prázdna, nedoliehajú. Na pravé poludnie tu stretnete nanajvýš dôchodcov, ako je Smajo Zukorlić, príbuzný slávneho rodáka. „Mufti je môj človek. No viem, že sa nikdy nestane prezidentom Srbska. Môže iba dostať hlasy, ktoré potom predá Nikolićovi,“ komentuje politickú situáciu lakonicky pán Zukorlić. Ostal tu iba s manželkou. V Nemecku žijú jeho štyri sestry, dvaja synovia, dve nevesty a traja vnuci. Sem do Sandžaku sa vracajú iba dvakrát za rok, na dovolenku. „Aj ja by som išiel, ale čo tam budem robiť? Pozerať sa celý deň na štyri steny ich bytu?“ povie starší muž a zahľadí sa na mešitu v údolí.
Táto reportáž vznikla ako súčasť Next in Line projektu spolufinancovaného Európskou úniou
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.