Keane: Strangeland (Island Records)
Britská melanchólia, ktorá nad zvuk gitár povýšila klavír, to sú Keane. Kapela vedená Tomom Chaplinom už na debutom albume z roku 2004 hitmi Somewhere Only We Know či Everybody’s Changing ukázala, ako dobre znie pop bez otravnej vtieravosti, zato však so zapamätateľnými melódiami, z ktorých sa stali trvalky. Strangeland je zvukovo jemnejší. Po posune k náznakom elektra z predošlej nahrávky sa teraz Keane podľa vlastných slov chceli vrátiť k svojmu ranému pesničkárstvu. Priestor opäť dostáva melodický pop zdôrazňujúci skutočnosť, že frontmanov spev je jednou z dlhoročných kvalít kapely. Tak v pomalších skladbách The Starting Line a krásnej Sea Fog, radioheadovsky znejúcej Black Rain, ako aj v typických podobách Silenced by the Night a Disconnected je to práve bezchybný vokál, ktorý dokáže pesničkám dodať potrebnú silu. Keanovský štandard – nie prelomový, ale ani umelý.
3/5
.matej Lauko
Susanne Sundfør: The Silicone Veil (EMI Music)
Nórski milovníci nezávislej hudby vychvaľujú Susanne Sundfør do nebies už posledných päť rokov, no zvyšok sveta zatiaľ len pomaly spoznáva jej atraktívny kokteil elektronicko-symfonického popu. The Silicone Veil je oveľa pesničkovejší, prístupnejší a zvukovo otvorenejší ako doterajšie dva albumy talentovanej multiinštrumentalistky. Napriek tomu zachytáva Susanne v jej najambicióznejšej polohe, keď je sólistkou, dirigentkou aj sprievodom. Receptom je dať prím poddajnej a uchopiteľnej melódii spievanej v rozsahu dvoch až troch oktáv a podporiť ju sviežim zvukom sláčikového kvarteta na spôsob starých Massive Attack a hojnou dávkou elektroniky v duchu Aphex Twina. Výsledkom je explózia energie a temných emócií. Uznávaná Nórka berie svoje fantázie smrteľne vážne, čo sa prejavuje nedostatkom uvoľnenosti a nadhľadu. Aj bez nich je však The Silicone Veil prekvapujúco trblietavým klenotom.
4/5
.tomáš Slaninka
Mathias Stubø: Mathias Stubo (BBE)
Len 19-ročný Nór už prichádza s druhou LP pre rapový, funkový a soulový label BBE a všetko spomenuté aj ponúka, i keď pomerne osobito, seversky, vzdialene, na spôsob slávnejších kolegov Jaga Jazzist. Stubø je v štúdiu čosi ako one man orchestra, pričom naživo sa prezentuje ako 12-členný ansámbl. Pomáha si samplami, veľmi ťažko identifikovateľnými, no je to i šikovný muzikant. Stubø študuje džez, obaja rodičia fandili Weather Report, Corovi a Mahavishnu Orchestra, takže čosi veľmi dôležité sa na dieťa nalepilo. Druhý album je menej fanúšikovský, púšťa sa na neznáme teritória, akoby skúmal, do akej miery dokážu technológie konkurovať živému duchu improvizácie a session muzicírovania. V každom prípade je to veľmi príjemný zvláštny album: pekné rozklady, bezpražcové basy, synkopy a stoptajmy s vokálmi i bez. Veľa hudby na počúvanie. Čo viac si priať?
5/5
.daniel Baláž
Enzo Avitabile: Black Tarantella (CNI Music)
Starodávny taliansky tanec tarantella, používaný aj proti ochoreniu z uštipnutia tarantulou, dostal teraz na albume Black Tarantella originálnu podobu world music. Jeho autor Enzo Avitabile, 57-ročný Neapolčan, spevák, skladateľ, saxofonista, navrhol na štátnom konzervatóriu semináre world music. Black Tarantella obsahuje priam šialené hudobné fúzie. Trúbková pasáž s melódiou ruskej piesne Kaťuša a arabský spev Idira v piesni Nun é giusto, sprevádzanej bubnovaním na drevené bubny, roztancuje hádam aj mŕtvoly. Rovnako aj skladba Mai cchiú s rapovaním skutočne sugestívnym. To, že Enzo nie je béčko, dokazujú aj mená hosťujúcich umelcov – Bob Geldof, Franco Battiato, Daby Touré a ... aj David Crosby! Úžasné. Kliknite Enzo Avitabile & I Bottari Feat Cosang Mai Più concerto. Čo poviete na taký rap?
5/5
.miro Potoček
Britská melanchólia, ktorá nad zvuk gitár povýšila klavír, to sú Keane. Kapela vedená Tomom Chaplinom už na debutom albume z roku 2004 hitmi Somewhere Only We Know či Everybody’s Changing ukázala, ako dobre znie pop bez otravnej vtieravosti, zato však so zapamätateľnými melódiami, z ktorých sa stali trvalky. Strangeland je zvukovo jemnejší. Po posune k náznakom elektra z predošlej nahrávky sa teraz Keane podľa vlastných slov chceli vrátiť k svojmu ranému pesničkárstvu. Priestor opäť dostáva melodický pop zdôrazňujúci skutočnosť, že frontmanov spev je jednou z dlhoročných kvalít kapely. Tak v pomalších skladbách The Starting Line a krásnej Sea Fog, radioheadovsky znejúcej Black Rain, ako aj v typických podobách Silenced by the Night a Disconnected je to práve bezchybný vokál, ktorý dokáže pesničkám dodať potrebnú silu. Keanovský štandard – nie prelomový, ale ani umelý.
3/5
.matej Lauko
Susanne Sundfør: The Silicone Veil (EMI Music)
Nórski milovníci nezávislej hudby vychvaľujú Susanne Sundfør do nebies už posledných päť rokov, no zvyšok sveta zatiaľ len pomaly spoznáva jej atraktívny kokteil elektronicko-symfonického popu. The Silicone Veil je oveľa pesničkovejší, prístupnejší a zvukovo otvorenejší ako doterajšie dva albumy talentovanej multiinštrumentalistky. Napriek tomu zachytáva Susanne v jej najambicióznejšej polohe, keď je sólistkou, dirigentkou aj sprievodom. Receptom je dať prím poddajnej a uchopiteľnej melódii spievanej v rozsahu dvoch až troch oktáv a podporiť ju sviežim zvukom sláčikového kvarteta na spôsob starých Massive Attack a hojnou dávkou elektroniky v duchu Aphex Twina. Výsledkom je explózia energie a temných emócií. Uznávaná Nórka berie svoje fantázie smrteľne vážne, čo sa prejavuje nedostatkom uvoľnenosti a nadhľadu. Aj bez nich je však The Silicone Veil prekvapujúco trblietavým klenotom.
4/5
.tomáš Slaninka
Mathias Stubø: Mathias Stubo (BBE)
Len 19-ročný Nór už prichádza s druhou LP pre rapový, funkový a soulový label BBE a všetko spomenuté aj ponúka, i keď pomerne osobito, seversky, vzdialene, na spôsob slávnejších kolegov Jaga Jazzist. Stubø je v štúdiu čosi ako one man orchestra, pričom naživo sa prezentuje ako 12-členný ansámbl. Pomáha si samplami, veľmi ťažko identifikovateľnými, no je to i šikovný muzikant. Stubø študuje džez, obaja rodičia fandili Weather Report, Corovi a Mahavishnu Orchestra, takže čosi veľmi dôležité sa na dieťa nalepilo. Druhý album je menej fanúšikovský, púšťa sa na neznáme teritória, akoby skúmal, do akej miery dokážu technológie konkurovať živému duchu improvizácie a session muzicírovania. V každom prípade je to veľmi príjemný zvláštny album: pekné rozklady, bezpražcové basy, synkopy a stoptajmy s vokálmi i bez. Veľa hudby na počúvanie. Čo viac si priať?
5/5
.daniel Baláž
Enzo Avitabile: Black Tarantella (CNI Music)
Starodávny taliansky tanec tarantella, používaný aj proti ochoreniu z uštipnutia tarantulou, dostal teraz na albume Black Tarantella originálnu podobu world music. Jeho autor Enzo Avitabile, 57-ročný Neapolčan, spevák, skladateľ, saxofonista, navrhol na štátnom konzervatóriu semináre world music. Black Tarantella obsahuje priam šialené hudobné fúzie. Trúbková pasáž s melódiou ruskej piesne Kaťuša a arabský spev Idira v piesni Nun é giusto, sprevádzanej bubnovaním na drevené bubny, roztancuje hádam aj mŕtvoly. Rovnako aj skladba Mai cchiú s rapovaním skutočne sugestívnym. To, že Enzo nie je béčko, dokazujú aj mená hosťujúcich umelcov – Bob Geldof, Franco Battiato, Daby Touré a ... aj David Crosby! Úžasné. Kliknite Enzo Avitabile & I Bottari Feat Cosang Mai Più concerto. Čo poviete na taký rap?
5/5
.miro Potoček
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.