Priznávam, že som nikdy nebol veľkým Ursinyho fanúšikom. Bol som nadšený filmom Neberte nám princeznú a niektoré jeho pesničky sa mi páčili, väčšinou však boli na mňa v tom čase príliš pokojnou hladinou jazera (na jednom spomienkovom koncerte hral do jeho hudby Marián Varga, tie jeho klávesové kamienky spôsobovali na tej hladine úplne rozkošné vlnky...), alebo pomaly tečúcou riekou, do ktorej hĺbky moc nevidím, lebo Štrpkove texty boli proti deklamáciám mojich obľúbencov ako Ještě jsme se nedohodli či Dybbuk príliš „zazákrutované“. Ursiny sa okolo mňa mihal a mihá stále. A je to tak dobre. Na internáte som býval s Radom Ambrózym, obrovským Dežovým obdivovateľom (v našej partii bolo takých veľa), Rado aj akoby žil Ursinyho hudbu, pôsobil mierne spomalene, ale zdanie niekedy klame... Uši mi úplne otvoril nedávny koncert Jakuba Ursinyho s jeho Provisoriom. Hral Dežove pesničky. A nebol to len koncert. Nebola to len hudba a slová. Vo vzduchu sa dialo niečo výnimočné. Jakub sa na otca ponáša, výzorom aj hlasom. Mám však pocit, že dôležitejšie je niečo iné. Niečo, čo sa nedá nahmatať a asi ani dobre pomenovať. To niečo, čo cítiť vo vzduchu, keď sa dejú všelijaké pekné zázraky. Pekné spojenia. Počas toho koncertu mi letelo hlavou všeličo, myslel som aj na svojho tatka, aj na to, čo sa deje v hlavách ostatných, veď každý má svojho otca. Kubo hral otcovu hudbu, nebol to revival, nebolo to prehrávanie pesničiek, bolo to niečo medzi nebom a zemou. Prišiel som domov a oprášil som tých pár Dežových CD, čo mám. Počul som ich celkom inak. Kubo, ďakujem, je to krásny objav.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.