V poslednom období sme očitými svedkami metamorfózy. Z našej plazivej, chlpatej, veľkohubej nepôvabnej kinematografickej húsenice domácej sa vykuklieva pestrofarebný motýľ. Lieta vysoko. A keby len jeden!
Začína ich byť v povetrí toľko, že už by sa, pri troche optimizmu, možno dalo hovoriť o stave, nie náhodne strieľajúcej motyke. Už publikum nemusí v panike s lupou zhľadúvať v každej snímke aspoň niečo, čo je možné nezatratiť, či dokonca pochváliť. Teraz si môžeme dovoliť užiť si hrdosť a pozrieť sa na slovenský film ako na svojprávnu vec, dospelé dielo, nie ako na nedochôdča, čo sa mu aj recenzent (aby si nešpinil tak trochu aj do vlastného hniezda) radšej prihovoril: „Ťuťulimuťuli, len radšej buď tichučko, nech ťa ostatní nepočujú. Stačilo, že ja som musel/a.“
Najnovší film Róberta Švedu (1975) Anjeli – ten predchádzajúci bol debutový a volal sa Démoni – sa odohráva na osamotenej chate v blízkosti jazera uprostred borovicového lesa a v tom borovicovom lese, prípadne na jeho okraji. Úsporný priestor sa, aj vďaka svojej výnimočnej, atmosférotvornej fotogenickosti, stáva ideálnym javiskom pre vzťahovú drámu rozžiarenú zábleskami humoru (napríklad pripomienkou kauzy Čubírková), drámu na naše pomery nebývalo nežnú, romantickú. Drámu, ktorá prekročila istú, a nie nedôležitú pomyselnú hranicu, vkročila do tabu, spravila z neho normálnu vec, o ktorej sa môže a má (slobodne) hovoriť.
V roku 2005 nakrútila Zuzana Piussi dokumentárny film Anjeli plačú, ten sa čiastočne odohrával v dnes už zatvorenej, vtedy kultovej bratislavskej kaviarni U anjelov. Bol prvým non-fiction pokusom o sondu do homosexuálnej komunity. Veľa sa o ňom rozprávalo a písalo. Rozčúlene aj obranársky. Opäť prileteli Anjeli, tentoraz hraní. Nesondujú, rozprávajú univerzálny príbeh o láske a smrti, ktorý sa prihodil celkom konkrétnym ľuďom.
Najmä Michalovi (Peter Bebjak), divadelníkovi v mladších stredných rokoch. Choroba ho z rušného veľkomesta vyhnala na samotu. Tam má v pokoji a tichu, pod odborným, ale i láskavým dohľadom rehoľnej sestry Gabriely (Kristína Farkašová) prežiť posledné týždne. Je to boj vážny, fatálny, Michal je rozumný chlap, no i tak je to ťažké. Aj prítomnosť milovaných bytostí už nie je tým požehnaním ako voľakedy. Michalov partner Rafael o tom vie svoje. A nevie, ako pomôcť, nevie sa zmieriť, že nevie pomôcť.
„Chcel som, aby Anjeli boli pekný film. Každý záber mal byť pekný. Anjeli sú vždy vyobrazovaní ako krásne bytosti, rovnako ako ich zjavenia. Film vychádza v istom zmysle z divadla. Mnohé veci sú potom tomuto konceptu podriadené. Preto je napríklad vo filme niekoľko dlhších monológov, ktoré však majú príbeh. Chcel som si vyskúšať aj takýto spôsob,“ povedal o svojom autorskom filme scenárista a režisér Róbert Šveda. A naozaj, terasa Michalovej chaty predstavuje akési dosky, čo znamenajú svet. Hra pokračuje, prichádzajú ďalšie postavy – manželský pár z auta – a miešajú karty. Na každej z nich je nejaký ľudský vzťah.
Zdiaľky i celkom zblízka to pozoruje príťažlivý mlčanlivý mladý muž v snehobielom tielku. Michal sa v jeho prítomnosti cíti bezpečne. Nahlas pred ním spomína na minulosť, keď jeho rodičia ťažko niesli skutočnosť synovej inakosti. Zaryto mlčali. Boli nešťastní. Michal sa pýta: „Ako môžeme byť šťastní, ak sú tí, ktorých milujeme, nešťastní?“
Naozaj, ako?
Anjeli (Slovensko 2012). Scenár a réžia: Róbert Šveda. Kamera: Tomáš Zednikovič. Strih: Róbert Karovič. Hudba: Hana Kmiťová. Hrajú: Peter Bebjak, Jozef Zetyák, Kristína Farkašová, Andrej Dúbravský, Elena Podzámska, Ján Jackuliak, Dominik Sedláček, Dominika Zeleníková a ďalší.
Začína ich byť v povetrí toľko, že už by sa, pri troche optimizmu, možno dalo hovoriť o stave, nie náhodne strieľajúcej motyke. Už publikum nemusí v panike s lupou zhľadúvať v každej snímke aspoň niečo, čo je možné nezatratiť, či dokonca pochváliť. Teraz si môžeme dovoliť užiť si hrdosť a pozrieť sa na slovenský film ako na svojprávnu vec, dospelé dielo, nie ako na nedochôdča, čo sa mu aj recenzent (aby si nešpinil tak trochu aj do vlastného hniezda) radšej prihovoril: „Ťuťulimuťuli, len radšej buď tichučko, nech ťa ostatní nepočujú. Stačilo, že ja som musel/a.“
Najnovší film Róberta Švedu (1975) Anjeli – ten predchádzajúci bol debutový a volal sa Démoni – sa odohráva na osamotenej chate v blízkosti jazera uprostred borovicového lesa a v tom borovicovom lese, prípadne na jeho okraji. Úsporný priestor sa, aj vďaka svojej výnimočnej, atmosférotvornej fotogenickosti, stáva ideálnym javiskom pre vzťahovú drámu rozžiarenú zábleskami humoru (napríklad pripomienkou kauzy Čubírková), drámu na naše pomery nebývalo nežnú, romantickú. Drámu, ktorá prekročila istú, a nie nedôležitú pomyselnú hranicu, vkročila do tabu, spravila z neho normálnu vec, o ktorej sa môže a má (slobodne) hovoriť.
V roku 2005 nakrútila Zuzana Piussi dokumentárny film Anjeli plačú, ten sa čiastočne odohrával v dnes už zatvorenej, vtedy kultovej bratislavskej kaviarni U anjelov. Bol prvým non-fiction pokusom o sondu do homosexuálnej komunity. Veľa sa o ňom rozprávalo a písalo. Rozčúlene aj obranársky. Opäť prileteli Anjeli, tentoraz hraní. Nesondujú, rozprávajú univerzálny príbeh o láske a smrti, ktorý sa prihodil celkom konkrétnym ľuďom.
Najmä Michalovi (Peter Bebjak), divadelníkovi v mladších stredných rokoch. Choroba ho z rušného veľkomesta vyhnala na samotu. Tam má v pokoji a tichu, pod odborným, ale i láskavým dohľadom rehoľnej sestry Gabriely (Kristína Farkašová) prežiť posledné týždne. Je to boj vážny, fatálny, Michal je rozumný chlap, no i tak je to ťažké. Aj prítomnosť milovaných bytostí už nie je tým požehnaním ako voľakedy. Michalov partner Rafael o tom vie svoje. A nevie, ako pomôcť, nevie sa zmieriť, že nevie pomôcť.
„Chcel som, aby Anjeli boli pekný film. Každý záber mal byť pekný. Anjeli sú vždy vyobrazovaní ako krásne bytosti, rovnako ako ich zjavenia. Film vychádza v istom zmysle z divadla. Mnohé veci sú potom tomuto konceptu podriadené. Preto je napríklad vo filme niekoľko dlhších monológov, ktoré však majú príbeh. Chcel som si vyskúšať aj takýto spôsob,“ povedal o svojom autorskom filme scenárista a režisér Róbert Šveda. A naozaj, terasa Michalovej chaty predstavuje akési dosky, čo znamenajú svet. Hra pokračuje, prichádzajú ďalšie postavy – manželský pár z auta – a miešajú karty. Na každej z nich je nejaký ľudský vzťah.
Zdiaľky i celkom zblízka to pozoruje príťažlivý mlčanlivý mladý muž v snehobielom tielku. Michal sa v jeho prítomnosti cíti bezpečne. Nahlas pred ním spomína na minulosť, keď jeho rodičia ťažko niesli skutočnosť synovej inakosti. Zaryto mlčali. Boli nešťastní. Michal sa pýta: „Ako môžeme byť šťastní, ak sú tí, ktorých milujeme, nešťastní?“
Naozaj, ako?
Anjeli (Slovensko 2012). Scenár a réžia: Róbert Šveda. Kamera: Tomáš Zednikovič. Strih: Róbert Karovič. Hudba: Hana Kmiťová. Hrajú: Peter Bebjak, Jozef Zetyák, Kristína Farkašová, Andrej Dúbravský, Elena Podzámska, Ján Jackuliak, Dominik Sedláček, Dominika Zeleníková a ďalší.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.