Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Očami Doroty Nvotovej

.dorota Nvotová .časopis .osobnosti

Milujem pohanské sviatky. Niežeby som nemala rada tie kresťanské, buddhistické, hinduistické a moslimské, ale tie pohanské mám fakt asi najradšej. Všetky formy. Od pálenia Moreny na Slovensku až po zapaľovanie cukrovej trstiny v Nepále. To si každý zoženie palicu cukrovej trstiny, všetci sa stretnú na námestí, založia veľkú vatru, potom si do nej každý strčí tú svoju palicu a keď ju po piatich minútach vyberie, tresne s ňou z celej sily o zem. A tá cukrová trstina normálne vybuchne. A čím viac ju necháte obhorieť, a čím viac tresnete, tým viac vybuchne.

Preto, keď nejakému chlapovi trstina iba tak slabučko praskne, všetci sa mu zasmejú. Chlap ako hora má zasa obrovský aplauz, keď sa mu z trstiny ozve doslova delobuch. Každá krajina má svoje pohanské sviatky. Predtým, ako prišli Cyril s Metodom, predtým, ako prišiel Buddha, a dokonca aj predtým, ako hinduizmus ovplyvnil rôzne kmene prírodných ľudí, žijúcich v Indii a Nepále. Je krásne ich sledovať a sláviť a nezabúdať na ne. Ani u nás sme neboli vždy všetci kresťania. Preto máme Dušičky a šibačku a Morenu a desiatky ďalších sviatkov. Pred pár dňami som mala to šťastie zažiť ďalší pohanský sviatok do svojej zbierky – nachádzam sa v anglickom Cornwalle, kde sa budem o pár dní vydávať, a práve prebiehal festival Flora day. Celé mesto sa chystalo už niekoľko dní predým, na každej lúke a pri každom potôčiku sa zbiehali ženy s deťmi, a trhali kvietky, a potom si nimi zdobili domy, obchody, šaty, vlasy, autá...v samotný ten deň sa mesto, v ktorom sa nachádzame, celkom zaplnilo návštevníkmi a tanečníkmi. Tradíciou je, že celý deň hrá v meste miestna dychovka a pri jej zvukoch ide slávnostný sprievod, kde tancujú muži a ženy v dobových kostýmoch – doslova takých, aké vidíme vo filmoch z 19. storočia. Veľké klobúky, veľké korzetové šaty...úplný presun v čase. A všetci vítajú jar. Muž v cylindri vykrikuje niečo po cornwalsky (Cornwall, podobne ako Škótsko, ma svoj vlastný jazyk, ktorý si hrdo udržiava aj naďalej). Cornwalčania sú veľmi hrdí na svoj pôvod a každému to hneď dajú znať. Kým Írsko, Škótsko a Whales každý vníma tak nejako aspoň čiastočne separátne od Anglicka, na Cornwall sa takmer zabudlo. Bohatí Angličania tu skúpili, čo sa dalo, v tejto nádhernej prímorskej oblasti s rozprávkovými kamennými domčekmi, a chudobným cornwalským rybárom nezostalo nič iné, ako presťahovať sa do bytoviek vo vnútrozemí. V krajine už nie je dosť práce a žiť je tu neúnosne drahé. Preto občas Cornwallčan trpko prehltne, keď vidí, ako Londýnčan parkuje s autom pred tradičnou cornwallskou chalúpkou...a je pravda, že tu, na rozdiel od ostatného Anglicka, neuvidíte žiadnych prisťahovalcov tmavšej pleti. Všetko je tu zariadené a postavené v námorníckom štýle, každý dom zdobí atrapa kotvy alebo kormidla, v krčmách sú fotky námorníkov a na každej lavičke striehne hladná čajka. Nádherná krajina. Najmä, keď vidím jej pôvodných obyvateľov (iba občania, ktorí sa narodili v Cornwalle, majú právo zúčastniť sa na historickom tanci v dobových kostýmoch), ako sa v kostýmoch a kvetmi ozdobení radostia z niečoho, čo je staršie ako celá tá hlúpa politika. Tí, čo nemajú historické kostýmy, sú zaodetí do vetvičiek a listov a kvietkov, ako horské víly. A vykrikujú niečo prastarým jazykom, ktorému nerozumiem, a to je na tom exotické a krásne. Milujem pohanské sviatky.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite