Dodnes sa stretávam s príbehmi listov a depeší, ktoré putovali z ich ústredného výboru komunistov k tomu nášmu. S príbehmi o udavačoch, o truhliciach peňazí, určených na financovanie tajných operácií alebo rezidentúr. Aj časť povojnovej slovenskej emigrácie v sebe živila ducha separatizmu. Akurát oni hovorili o suverenite a sebaurčení, o skvelej vojnovej Slovenskej republike a statočnom prezidentovi Tisovi. A potom tu boli jednotlivci, zaťažení osobnými deliktmi, traumami, ambíciami, osobnostnými poruchami, víziami, predsudkami, národoveckým entuziazmom, hrabivosťou, mesianistickou posadnusťou, vierou všakovakou a tiež dobrými úmyslami, ktorí sa viezli na vlne zmeny politického systému a transformácie spoločnosti. Rozpad Československa dnes považujú za svoj osobný príspevok k šťastnej budúcnosti Slovákov.
Tajné služby nie sú autonómne inštitúcie. Pracovali na zákazku vlád a v ich záujme. Oslabený stredoeurópsky priestor vyhovoval Sovietom a neskôr Rusom. Nenásilná zmena režimu zodpovedala aktuálnej geopolitickej situácii, predovšetkým globálnej dominancii USA. Áno, nenásilná zmena režimu vyhovovala aj záujmom podstatnej časti domácich elít. Bez súčinnosti médií, chýb politikov, ktorí si rozpad Československa nepriali, a roztrasenej postkomunistickej arény by to však nešlo. Čiže zásluhy o rozpad Československa sú symetricky rozdelené medzi aktérov všetkých farieb a záujmov.
Neverím konšpiračným teóriám, pretože zakrývajú podstatné – svet, v ktorom žijeme, sme si formovali sami. Smrdí to? Náš problém! Tisíce rôznych príbehov, záujmov, náhod, konšpirácií, dezinformácií a improvizácií spoluutváralo príbeh rozpadu Československa. A tak ako iné, má aj tento príbeh toľko možných výkladov, koľko je vykladačov. Nesporný je jedine fakt, že Československo neexistuje. A to, že ľudová mytológia potrebuje tento fakt dotvoriť do podoby heroického mýtu, patrí k veci. Netreba sa tým vzrušovať, pokiaľ pritom nevybuchujú negatívne emócie, národnostná, etnická a náboženská nenávisť a pokiaľ si vykladači histórie pritom príliš nevymýšľajú. A pokiaľ moc bude demokratická.
Tajné služby nie sú autonómne inštitúcie. Pracovali na zákazku vlád a v ich záujme. Oslabený stredoeurópsky priestor vyhovoval Sovietom a neskôr Rusom. Nenásilná zmena režimu zodpovedala aktuálnej geopolitickej situácii, predovšetkým globálnej dominancii USA. Áno, nenásilná zmena režimu vyhovovala aj záujmom podstatnej časti domácich elít. Bez súčinnosti médií, chýb politikov, ktorí si rozpad Československa nepriali, a roztrasenej postkomunistickej arény by to však nešlo. Čiže zásluhy o rozpad Československa sú symetricky rozdelené medzi aktérov všetkých farieb a záujmov.
Neverím konšpiračným teóriám, pretože zakrývajú podstatné – svet, v ktorom žijeme, sme si formovali sami. Smrdí to? Náš problém! Tisíce rôznych príbehov, záujmov, náhod, konšpirácií, dezinformácií a improvizácií spoluutváralo príbeh rozpadu Československa. A tak ako iné, má aj tento príbeh toľko možných výkladov, koľko je vykladačov. Nesporný je jedine fakt, že Československo neexistuje. A to, že ľudová mytológia potrebuje tento fakt dotvoriť do podoby heroického mýtu, patrí k veci. Netreba sa tým vzrušovať, pokiaľ pritom nevybuchujú negatívne emócie, národnostná, etnická a náboženská nenávisť a pokiaľ si vykladači histórie pritom príliš nevymýšľajú. A pokiaľ moc bude demokratická.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.