.tú pasáž z Augustínových Vyznaní azda poznáme viacerí. Veľkému filozofovi z obdobia patristiky zomrel jeho priateľ a táto udalosť zlomí bežný chod jeho života. Kamkoľvek sa obzrie, všade vidí smrť, život ho prestal tešiť, nič mu už nedáva zmysel. A vtedy Augustín vysloví slávne slová: „Sám sebe som sa stal veľkou otázkou.“
.veľká otázka
Dnes je skôr bežné neklásť si príliš veľké otázky, pretože zrelativizovať sa dá čokoľvek. No jedna z filozofických otázok napriek tomu ako-tak odoláva a udržiava si určité miesto vo filozofickom myslení. Ako definovať človeka? Alebo inak: Kto vlastne som?
Táto otázka nepochybne nie je vedeckou otázkou, aspoň nie z hľadiska exaktných vied, ktoré opisujú určité javy pomocou „modelov a parametrov“, ako sa k tomu kriticky vyjadruje francúzsky filozof Jean-Luc Marion v prednáške Mihi magna quæstio factus sum: Výsada nepoznania, ako aj neskôr v knihe Negatívne istoty. Marion, ktorý dnes patrí medzi najznámejších filozofov, sa odhodlal pred touto otázkou neustúpiť.
Ako teda poznávať ľudskú bytosť? Čo znamená ju definovať? Marion najskôr o definovaní hovorí v zmysle pomenovania (inak, povedzme si pravdu, nie je to najšťastnejšie, lebo definovať a pomenovať sú dva odlišné výkony). Vysvetľuje to aj príkladom z biblickej knihy Genezis, kde Adam pomenúva všetky živočíchy. No dodáva: Adam môže pomenovať živočíchy a veci vo svete, ale nedokáže pomenovať seba a Boha.
.nepochopiteľný a neviditeľný
Teologické vysvetlenie, ktoré sa Marionovi ponúka, sa vzťahuje na iné vyjadrenie z Genezis, kde je reč o tom, že človek bol stvorený na obraz a podobu Boha. A keďže je zrejmé, že Boh nemôže byť predmetom absolútneho ľudského poznania (Boha nemožno definovať), nie je možné definovať ani toho, ktorý je jeho obrazom. Ak je Boh nepochopiteľný, potom je nepochopiteľná aj jeho ikona – človek.
Vždy keď Marion hovorí o ikone, spája sa to s otázkou neviditeľného. Ikona je podľa neho neviditeľná. Čo tým chce povedať? Zaiste, ak sa dívame na byzantské ikony, nemáme pocit, že sú neviditeľné. Neviditeľnosť ikony súvisí skôr s tým, že ide o obraz, ktorý vo svojej hmotnej podobe nevystihuje a ani sa neusiluje vystihnúť všetky aspekty zobrazeného. Ikona je obraz, ktorého obsah nie je fixný, ktorý uniká pohľadu. Ak je teda človek podľa svätého Augustína imago Dei, neznamená to ešte, že ide o „verné“ či akési „fotografické“ zobrazenie Boha. Pre byzantských ikonopiscov je ikona vecou kontemplácie. Rovnako ako človek.
.len čísla, len funkcie
Na pozadí týchto úvah otvára Marion aj tému nášho bežného prístupu k človeku. Hovorí, že identita človeka je dnes do veľkej miery „digitalizovaná“ prostredníctvom čísel. Marion v tejto súvislosti upozorňuje na hrozbu, ktorú tak pôsobivo opísal Primo Levi v knihe Je to človek?, v ktorej poukazuje na to, že v koncentračných táboroch ľudia stratili mená a ich identitu určovalo už len číslo, ich menom bolo číslo.
Marion neodsudzuje, ak občas zredukujeme človeka na „modely a parametre“, dokonca je to niekedy nevyhnutné (v medicíne, ekonomike, politike). Tie čísla však nie sú definíciou človeka, ktorý v skutočnosti každej definícii (pomenovaniu) vytrvalo odoláva. Neschopnosť definovať seba samého chápe Marion ako našu výsadu a najväčší dar, dar podoby s bezmenným Bohom.
Avšak nedospel Marion k svojim záverom zvláštnou argumentačnou kľučkou cez teologické úvahy? Na jednej strane je to prijateľné, veď čo je zlé na interdisciplinárnych presahoch? Na druhej strane to vo mne vyvoláva zmätočné pocity: nezašiel tým filozof priďaleko? No tá otázka je aj o čomsi inom: Prečo je nám dnes také podozrivé všetko, v čom sa objaví teológia?
Autor pôsobí na Trnavskej univerzite a v časopise www.ostium.sk
.veľká otázka
Dnes je skôr bežné neklásť si príliš veľké otázky, pretože zrelativizovať sa dá čokoľvek. No jedna z filozofických otázok napriek tomu ako-tak odoláva a udržiava si určité miesto vo filozofickom myslení. Ako definovať človeka? Alebo inak: Kto vlastne som?
Táto otázka nepochybne nie je vedeckou otázkou, aspoň nie z hľadiska exaktných vied, ktoré opisujú určité javy pomocou „modelov a parametrov“, ako sa k tomu kriticky vyjadruje francúzsky filozof Jean-Luc Marion v prednáške Mihi magna quæstio factus sum: Výsada nepoznania, ako aj neskôr v knihe Negatívne istoty. Marion, ktorý dnes patrí medzi najznámejších filozofov, sa odhodlal pred touto otázkou neustúpiť.
Ako teda poznávať ľudskú bytosť? Čo znamená ju definovať? Marion najskôr o definovaní hovorí v zmysle pomenovania (inak, povedzme si pravdu, nie je to najšťastnejšie, lebo definovať a pomenovať sú dva odlišné výkony). Vysvetľuje to aj príkladom z biblickej knihy Genezis, kde Adam pomenúva všetky živočíchy. No dodáva: Adam môže pomenovať živočíchy a veci vo svete, ale nedokáže pomenovať seba a Boha.
.nepochopiteľný a neviditeľný
Teologické vysvetlenie, ktoré sa Marionovi ponúka, sa vzťahuje na iné vyjadrenie z Genezis, kde je reč o tom, že človek bol stvorený na obraz a podobu Boha. A keďže je zrejmé, že Boh nemôže byť predmetom absolútneho ľudského poznania (Boha nemožno definovať), nie je možné definovať ani toho, ktorý je jeho obrazom. Ak je Boh nepochopiteľný, potom je nepochopiteľná aj jeho ikona – človek.
Vždy keď Marion hovorí o ikone, spája sa to s otázkou neviditeľného. Ikona je podľa neho neviditeľná. Čo tým chce povedať? Zaiste, ak sa dívame na byzantské ikony, nemáme pocit, že sú neviditeľné. Neviditeľnosť ikony súvisí skôr s tým, že ide o obraz, ktorý vo svojej hmotnej podobe nevystihuje a ani sa neusiluje vystihnúť všetky aspekty zobrazeného. Ikona je obraz, ktorého obsah nie je fixný, ktorý uniká pohľadu. Ak je teda človek podľa svätého Augustína imago Dei, neznamená to ešte, že ide o „verné“ či akési „fotografické“ zobrazenie Boha. Pre byzantských ikonopiscov je ikona vecou kontemplácie. Rovnako ako človek.
.len čísla, len funkcie
Na pozadí týchto úvah otvára Marion aj tému nášho bežného prístupu k človeku. Hovorí, že identita človeka je dnes do veľkej miery „digitalizovaná“ prostredníctvom čísel. Marion v tejto súvislosti upozorňuje na hrozbu, ktorú tak pôsobivo opísal Primo Levi v knihe Je to človek?, v ktorej poukazuje na to, že v koncentračných táboroch ľudia stratili mená a ich identitu určovalo už len číslo, ich menom bolo číslo.
Marion neodsudzuje, ak občas zredukujeme človeka na „modely a parametre“, dokonca je to niekedy nevyhnutné (v medicíne, ekonomike, politike). Tie čísla však nie sú definíciou človeka, ktorý v skutočnosti každej definícii (pomenovaniu) vytrvalo odoláva. Neschopnosť definovať seba samého chápe Marion ako našu výsadu a najväčší dar, dar podoby s bezmenným Bohom.
Avšak nedospel Marion k svojim záverom zvláštnou argumentačnou kľučkou cez teologické úvahy? Na jednej strane je to prijateľné, veď čo je zlé na interdisciplinárnych presahoch? Na druhej strane to vo mne vyvoláva zmätočné pocity: nezašiel tým filozof priďaleko? No tá otázka je aj o čomsi inom: Prečo je nám dnes také podozrivé všetko, v čom sa objaví teológia?
Autor pôsobí na Trnavskej univerzite a v časopise www.ostium.sk
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.