Konferencia vyšších rehoľných predstavených je pobúrená. Pobúrené sú aj americké ľavicové médiá. Zvonka to skutočne môže vyzerať ako patriarchálne sprisahanie: Konferencia, ktorá zastrešuje väčšinu amerických ženských reholí, sa má zodpovedať Rímu, v ktorom dominujú muži. Navyše Vatikán poveril dozorom nad aktivitami Konferencie arcibiskupa J. Petra Sartaina zo Seattlu, s ktorým budú spolupracovať biskup Thomas Paprocki zo Springfieldu v Illinois (ako bývalý hokejový brankár je biskup Paprocki na tvrdé strely zvyknutý) a biskup Leonard Blair z Toleda, ktorý teologicky analyzoval činnosť Konferencie.
Je to však skutočne otázka boja medzi mužmi a ženami vo Vatikáne? Sú členky Konferencie, ktoré vyjadrili, že postoj Vatikánu ich „šokuje“, skutočne kladnými hrdinkami v tejto cirkevnej dráme?
.aká je to organizácia
Povedzme si najskôr niečo o Konferencii vyšších rehoľných predstavených USA. Je to zastrešujúca organizácia, ku ktorej patria rády (v katolíckom žargóne zvané „kongregácie“) nábožných žien, ktoré zložili trvalé sľuby chudoby, čistoty a poslušnosti. Tieto ženy mnohí označujú za „mníšky“, v skutočnosti je správnejšie hovoriť o nich ako o „sestrách“, pretože mníšky žijú v uzavretých kláštoroch a americké kongregácie združené pod strechou Konferencie slúžia verejnosti v školstve, zdravotníctve či sociálnych službách. Tieto kongregácie, a na to nesmieme zabudnúť, majú pod kontrolou majetok v hodnote miliárd dolárov, ktorý im zverila katolícka cirkev.
Je pravda, že mnohé tieto sestry konajú v rámci svojho pôsobenia dobrú prácu. Ich puto s katolíckou cirkvou je však výrazne oslabené – a nie je to preto, že by ich od seba Vatikán odstrkával. Práve naopak. Významná je skutočnosť, že takmer žiadne sestry z kongregácií združených pod hlavičkou Konferencie nenosia rehoľné rúcho, väčšina z nich dávno vymenila kláštorný život za byty a iné ubytovanie domácnostného typu, ich duchovný život častejšie ovplyvňuje, povedzme, Deepak Chopra než Tereza z Ávily či Edita Steinová, ich predstavy o pravej viere sú, mierne povedané, novátorské, a ich vzťah k cirkevnej autorite sa dá najlepšie opísať ako sotva tajené pohŕdanie.
Niektoré komunity sestier združené v Konferencii vyšších rehoľných predstavených USA sa ani pravidelne nezúčastňujú na eucharistii, keďže neznesú „patriarchálnu“ omšu celebrovanú mužom. V takýchto komunitách neraz dochádza k falošným kvázieucharistiám,. Ešte aj tie komunity, ktoré sa pridŕžajú normálneho sviatostného života cirkvi, neraz menia pravidlá tak, aby minimalizovali rolu kňaza-celebranta svätej omše. Pred rokmi som na jednej takejto omši bol a kňaz na nej nevykonal v podstate nič.
.ako vymierajú ženské rády
Druhá skutočnosť, ktorú si treba všimnúť, je, že kongregácie združené pod hlavičkou Konferencie vyšších rehoľných predstavených USA viac-menej vymierajú. Ako k tomu došlo? V rokoch po Druhom vatikánskom koncile sme boli svedkami masívneho exodu sestier z amerických kláštorov. Za tie štyri a pol dekády od ukončenia tohto koncilu sa náboženský život amerických katolíckych sestier združených v Konferenciách vážne narušil. Zoči-voči týmto dvom pravdám sa mladé americké katolíčky logicky rozhodli, že ak chcú slúžiť blížnym alebo sa venovať politickému aktivizmu a zároveň sa majú obliekať ako manažérky zo strednej vrstvy a bývať v bytoch, naozaj sa už nepotrebujú ani formálne viazať klasickými sľubmi chudoby, čistoty a poslušnosti. A tak sú dnes ženské rehole združené pod Konferenciou plné čoraz starších sestier a ich zánik je z demografického uhla pohľadu len otázkou času – možno niekoľkých desaťročí, ak, pravdaže, nedôjde k radikálnej obnove. Len mimochodom, tie kongregácie nábožných katolíckych žien, ktoré si uchovali nosenie rehoľného rúcha, pravidelný režim modlitieb a vernosť katolíckej viere, stále zaznamenávajú rast.
.všetko sa dá spochybniť
V tomto príbehu je niekoľko paradoxov. Na jeden z nich upozornila Ann Carey, autorka knihy Sestry v kríze (Sisters in Crisis, 1997). Kniha bola síce založená na údajoch z archívov Konferencie a Konferencia ju aj autorizovala, zakrátko ju však zavrhla. Ann Carey nebola pod vplyvom romantickej ilúzie o náboženskom živote Ameriky v 20. storočí. Ukázala, že mnohé sestry boli pred Druhým vatikánskym koncilom slabo vzdelané, nábožensky nedostatočne formované a veľmi, veľmi prepracované. Ann Carey jasne píše, že ak sa mal zachovať rozkvet náboženského života žien v USA, bola potrebná reforma. Zároveň však vysvetľuje, ako „reforma“, ku ktorej došlo pred Druhým vatikánskym koncilom, počas neho a aj po ňom, postupne tak oslabila základné štruktúry náboženského života a chápanie sľubov, že postupne došlo k celkovému rozkladu.
Je zaujímavé, ako odhaľuje Ann Carey, že začiatok tejto „reformy“ prevažne vytvárali muži: kňazi-konzultanti, ktorí mali radiť predchodkyni Konferencie vyšších rehoľných predstavených. Takže sestry neboli „oslobodené“ ženami, ale mužmi. Tí načrtli cestu k radikálnemu feminizmu, ktorý napokon priviedol priveľa sestier z Konferencie (a samu Konferenciu ako organizáciu) do mentálneho priestoru, ktorý je absolútne odpútaný aj od tých minimálnych zvyškov kresťanskej ortodoxie.
Ako dokazuje analýza biskupa Blaira a tiež materiály, ktoré sama Konferencia poskytuje, je veľmi málo vecí v Kréde a v Katechizme katolíckej cirkvi, ktoré by táto organizácia považovala za nemenné. Spochybňuje sa Svätá Trojica, božskosť Ježiša Krista, sviatosti, biskupský systém riadenia cirkvi, sama idea „doktríny“, pojem morálnych hodnôt, povaha manželstva, nenarušiteľnosť práva na život. Katolícke učenie v týchto bodoch považuje Konferencia a s ňou spriaznené rehole za „patriarchálne“.
.najlepšia cesta – rozpustiť
Ďalším veľkým paradoxom je, že mnohé sestry z Konferencie sa vo svojej túžbe stať sa avantgardou stali presným opakom – paródiou na politickú korektnosť, v rámci ktorej prijímajú hociktorú newageovú „spiritualitu“ a pochodujú ruka v ruke s americkým politickým progresivizmom, aký vyrástol už od šesťdesiatych rokov 20. storočia. A to nie je avantgarda ani „kontrakultúra“. Vo verejnom živote ide proti prúdu skôr hnutie za život, ktorým sestry väčšinou pohŕdajú. Katolícka cirkev, ktorá sa vzbúrila proti pokusom Obamovej administratívy obmedzovať náboženskú slobodu, je skutočnou avantgardou. Konferencia vyšších rehoľných predstavených je v podstate progresívnym liberálnym establišmentom.
Čo bude ďalej? Nepochybne nás čakajú búrlivé časy. Ihneď po oznámení, že Konferenciu preberá pod svoju „kuratelu“ arcibiskup Sartain, sa sestra Joan Chittisterová, jedna z hlavných propagátoriek svetonázoru Konferencie, verejne vyjadrila, že „toto sa dá riešiť len jediným spôsobom... Konferencia sa bude musieť kánonicky rozpustiť, a potom sa znovu zorganizovať ako neformálne záujmové združenie“. Tomuto vyhláseniu nemožno rozhodne uprieť úprimnosť. Navyše, mnohé sestry v Konferencii a s ňou združených kongregáciách už desaťročia žijú v akejsi psychologickej schizme: hoci sú kánonicky súčasťou cirkvi a jej právnych hraníc, patria kamsi inam.
Samozrejme, že keby sa Konferencia sama rozpustila, vzniklo by mnoho problémov, emocionálnych, praktických, ba i právnych. To však možno čakať tak či onak, pretože vymieranie kongregácií, združených v Konferencii, povedie k množstvu právnych sporov o majetok, ktorý sestry pôvodne dostali od cirkvi s predpokladom, že sú jej integrálnou súčasťou.
Očista, ku ktorej by takto došlo, by napokon mohla byť počiatočným bodom skutočnej reformy v ženských reholiach v Spojených štátoch amerických.
Autor je členom Ethics and Public Policy Center vo Washingtone
Je to však skutočne otázka boja medzi mužmi a ženami vo Vatikáne? Sú členky Konferencie, ktoré vyjadrili, že postoj Vatikánu ich „šokuje“, skutočne kladnými hrdinkami v tejto cirkevnej dráme?
.aká je to organizácia
Povedzme si najskôr niečo o Konferencii vyšších rehoľných predstavených USA. Je to zastrešujúca organizácia, ku ktorej patria rády (v katolíckom žargóne zvané „kongregácie“) nábožných žien, ktoré zložili trvalé sľuby chudoby, čistoty a poslušnosti. Tieto ženy mnohí označujú za „mníšky“, v skutočnosti je správnejšie hovoriť o nich ako o „sestrách“, pretože mníšky žijú v uzavretých kláštoroch a americké kongregácie združené pod strechou Konferencie slúžia verejnosti v školstve, zdravotníctve či sociálnych službách. Tieto kongregácie, a na to nesmieme zabudnúť, majú pod kontrolou majetok v hodnote miliárd dolárov, ktorý im zverila katolícka cirkev.
Je pravda, že mnohé tieto sestry konajú v rámci svojho pôsobenia dobrú prácu. Ich puto s katolíckou cirkvou je však výrazne oslabené – a nie je to preto, že by ich od seba Vatikán odstrkával. Práve naopak. Významná je skutočnosť, že takmer žiadne sestry z kongregácií združených pod hlavičkou Konferencie nenosia rehoľné rúcho, väčšina z nich dávno vymenila kláštorný život za byty a iné ubytovanie domácnostného typu, ich duchovný život častejšie ovplyvňuje, povedzme, Deepak Chopra než Tereza z Ávily či Edita Steinová, ich predstavy o pravej viere sú, mierne povedané, novátorské, a ich vzťah k cirkevnej autorite sa dá najlepšie opísať ako sotva tajené pohŕdanie.
Niektoré komunity sestier združené v Konferencii vyšších rehoľných predstavených USA sa ani pravidelne nezúčastňujú na eucharistii, keďže neznesú „patriarchálnu“ omšu celebrovanú mužom. V takýchto komunitách neraz dochádza k falošným kvázieucharistiám,. Ešte aj tie komunity, ktoré sa pridŕžajú normálneho sviatostného života cirkvi, neraz menia pravidlá tak, aby minimalizovali rolu kňaza-celebranta svätej omše. Pred rokmi som na jednej takejto omši bol a kňaz na nej nevykonal v podstate nič.
.ako vymierajú ženské rády
Druhá skutočnosť, ktorú si treba všimnúť, je, že kongregácie združené pod hlavičkou Konferencie vyšších rehoľných predstavených USA viac-menej vymierajú. Ako k tomu došlo? V rokoch po Druhom vatikánskom koncile sme boli svedkami masívneho exodu sestier z amerických kláštorov. Za tie štyri a pol dekády od ukončenia tohto koncilu sa náboženský život amerických katolíckych sestier združených v Konferenciách vážne narušil. Zoči-voči týmto dvom pravdám sa mladé americké katolíčky logicky rozhodli, že ak chcú slúžiť blížnym alebo sa venovať politickému aktivizmu a zároveň sa majú obliekať ako manažérky zo strednej vrstvy a bývať v bytoch, naozaj sa už nepotrebujú ani formálne viazať klasickými sľubmi chudoby, čistoty a poslušnosti. A tak sú dnes ženské rehole združené pod Konferenciou plné čoraz starších sestier a ich zánik je z demografického uhla pohľadu len otázkou času – možno niekoľkých desaťročí, ak, pravdaže, nedôjde k radikálnej obnove. Len mimochodom, tie kongregácie nábožných katolíckych žien, ktoré si uchovali nosenie rehoľného rúcha, pravidelný režim modlitieb a vernosť katolíckej viere, stále zaznamenávajú rast.
.všetko sa dá spochybniť
V tomto príbehu je niekoľko paradoxov. Na jeden z nich upozornila Ann Carey, autorka knihy Sestry v kríze (Sisters in Crisis, 1997). Kniha bola síce založená na údajoch z archívov Konferencie a Konferencia ju aj autorizovala, zakrátko ju však zavrhla. Ann Carey nebola pod vplyvom romantickej ilúzie o náboženskom živote Ameriky v 20. storočí. Ukázala, že mnohé sestry boli pred Druhým vatikánskym koncilom slabo vzdelané, nábožensky nedostatočne formované a veľmi, veľmi prepracované. Ann Carey jasne píše, že ak sa mal zachovať rozkvet náboženského života žien v USA, bola potrebná reforma. Zároveň však vysvetľuje, ako „reforma“, ku ktorej došlo pred Druhým vatikánskym koncilom, počas neho a aj po ňom, postupne tak oslabila základné štruktúry náboženského života a chápanie sľubov, že postupne došlo k celkovému rozkladu.
Je zaujímavé, ako odhaľuje Ann Carey, že začiatok tejto „reformy“ prevažne vytvárali muži: kňazi-konzultanti, ktorí mali radiť predchodkyni Konferencie vyšších rehoľných predstavených. Takže sestry neboli „oslobodené“ ženami, ale mužmi. Tí načrtli cestu k radikálnemu feminizmu, ktorý napokon priviedol priveľa sestier z Konferencie (a samu Konferenciu ako organizáciu) do mentálneho priestoru, ktorý je absolútne odpútaný aj od tých minimálnych zvyškov kresťanskej ortodoxie.
Ako dokazuje analýza biskupa Blaira a tiež materiály, ktoré sama Konferencia poskytuje, je veľmi málo vecí v Kréde a v Katechizme katolíckej cirkvi, ktoré by táto organizácia považovala za nemenné. Spochybňuje sa Svätá Trojica, božskosť Ježiša Krista, sviatosti, biskupský systém riadenia cirkvi, sama idea „doktríny“, pojem morálnych hodnôt, povaha manželstva, nenarušiteľnosť práva na život. Katolícke učenie v týchto bodoch považuje Konferencia a s ňou spriaznené rehole za „patriarchálne“.
.najlepšia cesta – rozpustiť
Ďalším veľkým paradoxom je, že mnohé sestry z Konferencie sa vo svojej túžbe stať sa avantgardou stali presným opakom – paródiou na politickú korektnosť, v rámci ktorej prijímajú hociktorú newageovú „spiritualitu“ a pochodujú ruka v ruke s americkým politickým progresivizmom, aký vyrástol už od šesťdesiatych rokov 20. storočia. A to nie je avantgarda ani „kontrakultúra“. Vo verejnom živote ide proti prúdu skôr hnutie za život, ktorým sestry väčšinou pohŕdajú. Katolícka cirkev, ktorá sa vzbúrila proti pokusom Obamovej administratívy obmedzovať náboženskú slobodu, je skutočnou avantgardou. Konferencia vyšších rehoľných predstavených je v podstate progresívnym liberálnym establišmentom.
Čo bude ďalej? Nepochybne nás čakajú búrlivé časy. Ihneď po oznámení, že Konferenciu preberá pod svoju „kuratelu“ arcibiskup Sartain, sa sestra Joan Chittisterová, jedna z hlavných propagátoriek svetonázoru Konferencie, verejne vyjadrila, že „toto sa dá riešiť len jediným spôsobom... Konferencia sa bude musieť kánonicky rozpustiť, a potom sa znovu zorganizovať ako neformálne záujmové združenie“. Tomuto vyhláseniu nemožno rozhodne uprieť úprimnosť. Navyše, mnohé sestry v Konferencii a s ňou združených kongregáciách už desaťročia žijú v akejsi psychologickej schizme: hoci sú kánonicky súčasťou cirkvi a jej právnych hraníc, patria kamsi inam.
Samozrejme, že keby sa Konferencia sama rozpustila, vzniklo by mnoho problémov, emocionálnych, praktických, ba i právnych. To však možno čakať tak či onak, pretože vymieranie kongregácií, združených v Konferencii, povedie k množstvu právnych sporov o majetok, ktorý sestry pôvodne dostali od cirkvi s predpokladom, že sú jej integrálnou súčasťou.
Očista, ku ktorej by takto došlo, by napokon mohla byť počiatočným bodom skutočnej reformy v ženských reholiach v Spojených štátoch amerických.
Autor je členom Ethics and Public Policy Center vo Washingtone
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.