Začiatkom októbra 1957, v pondelok doobeda, sedia dvaja dvadsaťroční fyzici William Guier a George Weiffenbach v bufete labáka aplikovanej fyziky pri Univerzite Johna Hopkinsa v Marylande a nadšene počúvajú správy o vypustení sovietskeho umelého satelitu Sputnik 1 do vesmíru. Bavia sa s kolegami o tom, že satelit vysiela nejaký druh signálu, vraj preto, aby Rusov nikto neobvinil, že je to len nejaká kamufláž. Kedže Weiffenbach je expert na mikrovlnné signály a v kancelárii má malú anténu so zosilňovačom, napadne im, že by bolo zaujímavé Sputnik si naladiť. Chlapci sedia a fascinovane počúvajú signály z vesmíru, možno ako prví v Amerike. Takú historickú chvíľu by si mali nahrať! Prinesú obrovský magnetofón a začnú si zapisovať dátum a čas každého pípnutia. Všimnú si drobné frekvenčné odchýlky, a to ich privedie k myšlienke vypočítať rýchlosť, akou sa satelit pohybuje. Kolegovia im v ďalšej debate poradia využiť Dopplerov efekt a nejakú základnú matematiku a od šéfa dokonca dostanú povolenie použiť na tento projekt, ktorý má ďaleko od ich oficiálneho popisu práce, fungl nový sálový počítač. Po niekoľkých týždňoch majú zmapovanú trajektóriu Sputnika okolo Zeme.
Potom za nimi príde šéf Frank McClure a pýta sa: „Chlapci, mohli by ste to spraviť aj opačne? Mohli by ste vypočítať neznámu polohu na Zemi, ak by ste poznali polohu satelitu?" Chlapci popremýšľajú a povedia, že môžu. Zistia, že je to dokonca jednoduchšie. A vyvinú systém satelitnej navigácie pre jadrové ponorky. O tridsať rokov neskôr technológiu GPS sprístupní Ronald Reagan verejnosti a urobí z nej otvorenú platformu, na ktorej môže ktokoľvek stavať svoje vlastné riešenia. Dnes je v každom inteligentnejšom telefóne.
Tento príbeh opísal pred dvoma rokmi v knihe When Good Ideas Come From (v českom preklade ho začiatkom roka pohotovo vydalo vydavateľstvo Dokořán pod názvom Odkud se berou dobré nápady) americký popularizátor vedy Steven Johnson. Je to len jeden z mnohých názorných príkladov, ako podivuhodne, neplánovane a postupne vznikajú inovácie a vynálezy, ako sa dokážu rozvinúť do smerov, o ktorých tvorcovia ani len netušili. Z kaviarenskej debaty, z ktorej vzišiel nápad pohrať sa s vecičkami, ktoré majú k dispozícii na iné účely, sa prešlo do studenej vojny, aby nám to dnes pomohlo trafiť do neznámej ulice.
.heuréka prichádza pomaly
Johnson aj týmto príbehom vyvracia starú zažitú predstavu o vynálezcoch, ktorí ticho a odtrhnuto od sveta sedia vo svojej klauzúre, alebo ako Archimedes vo vani či Newton pod jabloňou, a z čista jasna ich osvieti geniálna myšlienka a oni zakričia Heuréka! Niekedy si to spätne takto zázračne pamätajú aj samotní objavitelia. Ale keď začnete študovať ich záznamy, pretože písať si záznamy a denníky je dobrá metóda na zachytávanie nejasných tušení, ku ktorým sa dá neskôr, keď budete vedieť viac alebo keď prídete na novú súvislosť, vrátiť, takže keď začnete skúmať tie záznamy, tak sa ukáže, že množstvo dôležitých nápadov má veľmi, veľmi dlhú inkubačnú lehotu. Johnson to nazýva pomalým tušením.
Aj Darwin vo svojej autobiografii tvrdí, že na myšlienku prirodzeného výberu prišiel náhle, vo svojej študovni, pri čítaní Malthusa. Lenže, keď si jeho zápisky poriadne preštudoval psychológ Howard Gruber, zistil, že Darwin v nich mal už rozpracované celé pasáže svojej teórie dlhé mesiace pred týmto malthusovským jasnozrivým momentom. Mal nápad, koncept, cítil, že je to zaujímavé, ale nebol schopný ho ešte plne domyslieť, a tak trávil roky riešením iných odlišných tém. Práve to, že mal mnoho rôznorodých záujmov, mu napokon pomohlo prísť na nečakané riešenie. Použiť nástroj či riešenie, známe v jednom odvetví, na celkom iný účel v odvetví inom, je bežný inovatívny postup. Hovorí sa tomu extapácia a príkladom môže byť aj Guttenbegov tlačiarenský stroj, ktorý využil okrem iných dostupných technológií mechanizmus, vylepšovaný niekoľko storočí v celkom inom odvetví – lis na výrobu vína.
Okrem kultivovania pomalých tušení a rôznorodých záujmov ide pri inováciách najčastejšie o skúmanie najbližšieho možného. Zaiste existujú výnimoční géniovia ako Leonardo da Vinci, ktorého nápady predbehli dobu o celé stáročia, ale potom si, podobne ako geniálny Analytický stroj vynálezcu Charlesa Babbagea, aj tak museli počkať na okolitý vývoj. Stroj, označovaný za otca počítačov, potreboval na efektívne fungovanie nie mohutné ozubené kolá, poháňané parou, ale elektrónky a čipy, a tie ešte neboli vynájdené. V Londýnskom vedeckom múzeu po sto rokoch podľa pôvodných plánov zostrojili Analytický stroj a ten vracal výsledky s presnosťou na 31 desatinných miest počas pár sekúnd. To, že vynález môže fungovať, až keď je najbližší možný, keď sú preň vytvorené podmienky a existujúce nástroje, súčiastky a technológie, spôsobuje, že s mnohými vynálezmi v istej dobe prichádzajú viacerí autori súbežne, akoby nápad visel vo vzduchu. Nie je v tom žiadna ezoterika, duch doby, oni si len zo svojho okolia berú už existujúce náhradné diely a rekombinujú ich po novom.
.nápady potrebujú kaviareň
V chaotickom prostredí solitérne myšlienky vznikajú a zanikajú, ale v hustých, tzv. tekutých sieťach, kde je vysoká pravdepodobnosť nepredvídaleľných stretnutí, kde narazíme na myšlienky a nápady ľudí z odlišných zázemí a prostredí, sa často spájajú dokopy do nových foriem. Takým prostredím bolo vždy mesto. Podľa teoretického fyzika Georga Westa, ktorý skúmal dynamiku miest, čím je mesto väčšie, tým vyššia je miera inovácií, tým rýchlejšie sa tam generujú nápady, nie lineárne, ale exponenciálne. Desaťkrát väčšie mesto má sedemnásťnásobnú mieru inovácií, metropola päťdesiatkrát väčšia je strotridsaťnásobne inovatívnejšia ako malé mesto.
Bádateľ Kevin Dunbar v rôznych svetových vedeckých laboratóriách nakrúcal na kamery výskumníkov, pri mikroskopoch, na poradách, v kuchynke, všade. Rozhovory nahrával a zistil, že takmer všetky dôležité prelomové nápady sa udiali nie v laboratóriách, ale v zasadačke, keď sa dali všetci dokopy. Dôležité bolo, že pri vzájomnom prijímaní najnovších údajov a zistení sa prišlo aj na omyly a chyby. Človek sám má tendenciu svoje omyly prehliadať, vyberať si výsledky, ktoré potvrdzujú jeho mylné predpoklady, až v konfrontácii s inými pohľadmi je nútený ich prehodnocovať.
.verejný priestor ako koralový útes
Najväčším inkubátorom nápadov v meste boli kedysi kaviarne, dnes ich funkciu ešte znásobil internet. V otvorenom priestore sa nápadom darí, v uzavretých laboratóriách, chrániacich si svoje patenty, už menej. Johnson nezavrhuje ochranu duševného vlastníctva ani nenavrhuje jeho znárodnenie, napokon, sám je autorom, ktorý chápe, že ochranou sa zvyšuje hodnota nápadu a tá môže motivovať kreativitu. Súčasne však dokazuje, že ochrana nápadov pred šírením, žiaľ, inováciám účinne bráni.
Johnson tvrdí, že konkurenčné prostredie ako liahneň inovácií či už v živej prírode, alebo vo vede je nevyhnutnou podmienkou, nie však jedinou. Trhová konkurencia nemá na inovácie monopol. Okrem nej je potrebná aj platforma, prostredie, kde funguje princíp symbiózy a spolupráce. Dokazuje to na analýze viac ako 200 najdôležitejších vynálezov za posledných 600 rokov. Najviac ich vzniklo práve v netrhovom prostredí a ak sa v čase v niečom posunuli, tak nie viac k trhu, ale od sólistov k tvorivým tímom. Pomáha si príkladom z prírody – koralovým útesom, ktorý je ohňostrojom zázračnej biodiverzity. Tvrdí, že aj keď ani tu o tvrdý konkurenčný boj nie je núdza, koralový útes sa od iných, oveľa chudobnejších a jednotvárnejších prírodných prostredí, líši najmä tým, že jednotlivé organizmy si od seba svoje výtvory navzájom ochotne požičiavajú a upravujú na svoje účely.
Zmeniť verejný priestor na otvorený koralový útes nie je jednoduché. Každý si však môže také podmienky vytvoriť vo svojom domácom zálive, treba len veľa čítať, browsovať, pestovať rôznorodé záľuby, chodiť do kaviarní a komunikovať.
Potom za nimi príde šéf Frank McClure a pýta sa: „Chlapci, mohli by ste to spraviť aj opačne? Mohli by ste vypočítať neznámu polohu na Zemi, ak by ste poznali polohu satelitu?" Chlapci popremýšľajú a povedia, že môžu. Zistia, že je to dokonca jednoduchšie. A vyvinú systém satelitnej navigácie pre jadrové ponorky. O tridsať rokov neskôr technológiu GPS sprístupní Ronald Reagan verejnosti a urobí z nej otvorenú platformu, na ktorej môže ktokoľvek stavať svoje vlastné riešenia. Dnes je v každom inteligentnejšom telefóne.
Tento príbeh opísal pred dvoma rokmi v knihe When Good Ideas Come From (v českom preklade ho začiatkom roka pohotovo vydalo vydavateľstvo Dokořán pod názvom Odkud se berou dobré nápady) americký popularizátor vedy Steven Johnson. Je to len jeden z mnohých názorných príkladov, ako podivuhodne, neplánovane a postupne vznikajú inovácie a vynálezy, ako sa dokážu rozvinúť do smerov, o ktorých tvorcovia ani len netušili. Z kaviarenskej debaty, z ktorej vzišiel nápad pohrať sa s vecičkami, ktoré majú k dispozícii na iné účely, sa prešlo do studenej vojny, aby nám to dnes pomohlo trafiť do neznámej ulice.
.heuréka prichádza pomaly
Johnson aj týmto príbehom vyvracia starú zažitú predstavu o vynálezcoch, ktorí ticho a odtrhnuto od sveta sedia vo svojej klauzúre, alebo ako Archimedes vo vani či Newton pod jabloňou, a z čista jasna ich osvieti geniálna myšlienka a oni zakričia Heuréka! Niekedy si to spätne takto zázračne pamätajú aj samotní objavitelia. Ale keď začnete študovať ich záznamy, pretože písať si záznamy a denníky je dobrá metóda na zachytávanie nejasných tušení, ku ktorým sa dá neskôr, keď budete vedieť viac alebo keď prídete na novú súvislosť, vrátiť, takže keď začnete skúmať tie záznamy, tak sa ukáže, že množstvo dôležitých nápadov má veľmi, veľmi dlhú inkubačnú lehotu. Johnson to nazýva pomalým tušením.
Aj Darwin vo svojej autobiografii tvrdí, že na myšlienku prirodzeného výberu prišiel náhle, vo svojej študovni, pri čítaní Malthusa. Lenže, keď si jeho zápisky poriadne preštudoval psychológ Howard Gruber, zistil, že Darwin v nich mal už rozpracované celé pasáže svojej teórie dlhé mesiace pred týmto malthusovským jasnozrivým momentom. Mal nápad, koncept, cítil, že je to zaujímavé, ale nebol schopný ho ešte plne domyslieť, a tak trávil roky riešením iných odlišných tém. Práve to, že mal mnoho rôznorodých záujmov, mu napokon pomohlo prísť na nečakané riešenie. Použiť nástroj či riešenie, známe v jednom odvetví, na celkom iný účel v odvetví inom, je bežný inovatívny postup. Hovorí sa tomu extapácia a príkladom môže byť aj Guttenbegov tlačiarenský stroj, ktorý využil okrem iných dostupných technológií mechanizmus, vylepšovaný niekoľko storočí v celkom inom odvetví – lis na výrobu vína.
Okrem kultivovania pomalých tušení a rôznorodých záujmov ide pri inováciách najčastejšie o skúmanie najbližšieho možného. Zaiste existujú výnimoční géniovia ako Leonardo da Vinci, ktorého nápady predbehli dobu o celé stáročia, ale potom si, podobne ako geniálny Analytický stroj vynálezcu Charlesa Babbagea, aj tak museli počkať na okolitý vývoj. Stroj, označovaný za otca počítačov, potreboval na efektívne fungovanie nie mohutné ozubené kolá, poháňané parou, ale elektrónky a čipy, a tie ešte neboli vynájdené. V Londýnskom vedeckom múzeu po sto rokoch podľa pôvodných plánov zostrojili Analytický stroj a ten vracal výsledky s presnosťou na 31 desatinných miest počas pár sekúnd. To, že vynález môže fungovať, až keď je najbližší možný, keď sú preň vytvorené podmienky a existujúce nástroje, súčiastky a technológie, spôsobuje, že s mnohými vynálezmi v istej dobe prichádzajú viacerí autori súbežne, akoby nápad visel vo vzduchu. Nie je v tom žiadna ezoterika, duch doby, oni si len zo svojho okolia berú už existujúce náhradné diely a rekombinujú ich po novom.
.nápady potrebujú kaviareň
V chaotickom prostredí solitérne myšlienky vznikajú a zanikajú, ale v hustých, tzv. tekutých sieťach, kde je vysoká pravdepodobnosť nepredvídaleľných stretnutí, kde narazíme na myšlienky a nápady ľudí z odlišných zázemí a prostredí, sa často spájajú dokopy do nových foriem. Takým prostredím bolo vždy mesto. Podľa teoretického fyzika Georga Westa, ktorý skúmal dynamiku miest, čím je mesto väčšie, tým vyššia je miera inovácií, tým rýchlejšie sa tam generujú nápady, nie lineárne, ale exponenciálne. Desaťkrát väčšie mesto má sedemnásťnásobnú mieru inovácií, metropola päťdesiatkrát väčšia je strotridsaťnásobne inovatívnejšia ako malé mesto.
Bádateľ Kevin Dunbar v rôznych svetových vedeckých laboratóriách nakrúcal na kamery výskumníkov, pri mikroskopoch, na poradách, v kuchynke, všade. Rozhovory nahrával a zistil, že takmer všetky dôležité prelomové nápady sa udiali nie v laboratóriách, ale v zasadačke, keď sa dali všetci dokopy. Dôležité bolo, že pri vzájomnom prijímaní najnovších údajov a zistení sa prišlo aj na omyly a chyby. Človek sám má tendenciu svoje omyly prehliadať, vyberať si výsledky, ktoré potvrdzujú jeho mylné predpoklady, až v konfrontácii s inými pohľadmi je nútený ich prehodnocovať.
.verejný priestor ako koralový útes
Najväčším inkubátorom nápadov v meste boli kedysi kaviarne, dnes ich funkciu ešte znásobil internet. V otvorenom priestore sa nápadom darí, v uzavretých laboratóriách, chrániacich si svoje patenty, už menej. Johnson nezavrhuje ochranu duševného vlastníctva ani nenavrhuje jeho znárodnenie, napokon, sám je autorom, ktorý chápe, že ochranou sa zvyšuje hodnota nápadu a tá môže motivovať kreativitu. Súčasne však dokazuje, že ochrana nápadov pred šírením, žiaľ, inováciám účinne bráni.
Johnson tvrdí, že konkurenčné prostredie ako liahneň inovácií či už v živej prírode, alebo vo vede je nevyhnutnou podmienkou, nie však jedinou. Trhová konkurencia nemá na inovácie monopol. Okrem nej je potrebná aj platforma, prostredie, kde funguje princíp symbiózy a spolupráce. Dokazuje to na analýze viac ako 200 najdôležitejších vynálezov za posledných 600 rokov. Najviac ich vzniklo práve v netrhovom prostredí a ak sa v čase v niečom posunuli, tak nie viac k trhu, ale od sólistov k tvorivým tímom. Pomáha si príkladom z prírody – koralovým útesom, ktorý je ohňostrojom zázračnej biodiverzity. Tvrdí, že aj keď ani tu o tvrdý konkurenčný boj nie je núdza, koralový útes sa od iných, oveľa chudobnejších a jednotvárnejších prírodných prostredí, líši najmä tým, že jednotlivé organizmy si od seba svoje výtvory navzájom ochotne požičiavajú a upravujú na svoje účely.
Zmeniť verejný priestor na otvorený koralový útes nie je jednoduché. Každý si však môže také podmienky vytvoriť vo svojom domácom zálive, treba len veľa čítať, browsovať, pestovať rôznorodé záľuby, chodiť do kaviarní a komunikovať.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.