Čítam menej
Keď sa mi do čítania knihy nechce, je to práca, do čoho sa mi chce, to je radosť. Ale tak ako vám lekár nepovie, ktorého pacienta sa mu nechcelo liečiť, nepoviem to ani ja. Keď som hltala Winnetoua, v škole som mala skoro teplotu, tak som sa tešila, že pribehnem domov a budem pokračovať. To sa mi už dávno nestalo, že by som bola chorá od toho, ako sa mi chce čítať.
Moji najmilší
Moja najmilšia činnosť je nečinnosť. Aj to treba vedieť, predsa len som ešte vychovaná v tom, že sa nepatrí nič nerobiť. Aspoň televízor nech je zapnutý ako alibi. Len si ľahnúť a vôbec nič nerobiť, dívať sa do steny, to už je pomaly buddhizmus, k takej dokonalosti sa len dopracúvam. Rada sa stretávam s okruhom ľudí, ktorých mám rada. Rada ich počúvam, rada sa s nimi smejem, klebetím. To je taká, až nezaslúžená radosť, ktorú som dostala od života.
Varím a papám
Literatúru, film, hudbu mám rada inú, experimentálnu. Ale varenie mi chutí tradičné. Nie som taký majster, aby som vedela komponovať nové jedlá. Uvariť kel a poliať ho čokoládou, to nie je nové jedlo. Najväčšiu radosť mám, keď sa mi podarí uvariť niečo, čo má presnú chuť môjho detstva. Kapustnica, obyčajná, čo obyčajná, neobyčajná zemiaková polievočka s cesnakom, s vôňou petržlenu. Vtedy mám pocit, že som navarila dobre, keď je to ako od mamy.
Čistím
Som opak zberača, som čistič. A suvenírový fašista. Nezbieram, nekupujem, nemám rada veci. Už som, bohužiaľ, niekoľkokrát v živote likvidovala po ľuďoch domácnosť a cítila tú nespravodlivosť, že vrecko od mlieka prežilo, ale človek nie. Sú ľudia, ktorí zbierajú z estetických dôvodov, pre pocit komplexnosti, ale ja som vyrastala u takých ekonomických zberačov, že všetko sa raz zíde. Keď som sa sťahovala, celá moja osobná história sa zmestila do jednej igelitky.
Sledujem oblaky
Rada sa hrám s kamienkami na pláži a ešte radšej sa pozerám na oblaky, celé hodiny sa dokážem dívať. Vymýšľam si ku tomu príbehy, aj najbližšia knižka má s tým veľa spoločné. Rozmýšľam, aký je život tam, v oblakoch. Súvisí to s predstavivosťou, nie s teológiou. Neverím na guruov, na tých, čo mi povedia, ako to tí druhí so mnou myslia. Tak veľa otázok mám, a tak málo odpovedí. Neverím, že niekto už ich má hotové a dá mi ich, to nie je ako urobiť zápražku, že mama mi poradí. Človek na to musí prísť sám.
Po slovensky viem
Hovorím viacerými jazykmi, ale strašne neplynulo. Relatívne slušne viem po maďarsky. Mám rada, keď mi niekto povie, že na to, že som z Komárna, celkom pekne hovorím po slovensky. Moji rodičia, mama z Martina, otec zo Zvolena, boli do Komárna dodaní za trest ako slovenská injekcia na juh.
Zbieram vety
Dnes som išla okolo stavby a majster hovorí robotníkom: Hovorím vám to ešte raz, už vám to ešte raz nepoviem. To sú také krásne veci. Absurdné. Zapisujem si to. V policajnej relácii Maják odznela neprekonateľná veta: prevedenie vykonania opatrenia oplotenia ohradenia. Alebo takáto neuveriteľná žurnalistická perla: Zamysleli ste sa niekedy nad tým, ako trávi svoj voľný čas mongolský pastier? No nezamyslela!
Keď sa mi do čítania knihy nechce, je to práca, do čoho sa mi chce, to je radosť. Ale tak ako vám lekár nepovie, ktorého pacienta sa mu nechcelo liečiť, nepoviem to ani ja. Keď som hltala Winnetoua, v škole som mala skoro teplotu, tak som sa tešila, že pribehnem domov a budem pokračovať. To sa mi už dávno nestalo, že by som bola chorá od toho, ako sa mi chce čítať.
Moji najmilší
Moja najmilšia činnosť je nečinnosť. Aj to treba vedieť, predsa len som ešte vychovaná v tom, že sa nepatrí nič nerobiť. Aspoň televízor nech je zapnutý ako alibi. Len si ľahnúť a vôbec nič nerobiť, dívať sa do steny, to už je pomaly buddhizmus, k takej dokonalosti sa len dopracúvam. Rada sa stretávam s okruhom ľudí, ktorých mám rada. Rada ich počúvam, rada sa s nimi smejem, klebetím. To je taká, až nezaslúžená radosť, ktorú som dostala od života.
Varím a papám
Literatúru, film, hudbu mám rada inú, experimentálnu. Ale varenie mi chutí tradičné. Nie som taký majster, aby som vedela komponovať nové jedlá. Uvariť kel a poliať ho čokoládou, to nie je nové jedlo. Najväčšiu radosť mám, keď sa mi podarí uvariť niečo, čo má presnú chuť môjho detstva. Kapustnica, obyčajná, čo obyčajná, neobyčajná zemiaková polievočka s cesnakom, s vôňou petržlenu. Vtedy mám pocit, že som navarila dobre, keď je to ako od mamy.
Čistím
Som opak zberača, som čistič. A suvenírový fašista. Nezbieram, nekupujem, nemám rada veci. Už som, bohužiaľ, niekoľkokrát v živote likvidovala po ľuďoch domácnosť a cítila tú nespravodlivosť, že vrecko od mlieka prežilo, ale človek nie. Sú ľudia, ktorí zbierajú z estetických dôvodov, pre pocit komplexnosti, ale ja som vyrastala u takých ekonomických zberačov, že všetko sa raz zíde. Keď som sa sťahovala, celá moja osobná história sa zmestila do jednej igelitky.
Sledujem oblaky
Rada sa hrám s kamienkami na pláži a ešte radšej sa pozerám na oblaky, celé hodiny sa dokážem dívať. Vymýšľam si ku tomu príbehy, aj najbližšia knižka má s tým veľa spoločné. Rozmýšľam, aký je život tam, v oblakoch. Súvisí to s predstavivosťou, nie s teológiou. Neverím na guruov, na tých, čo mi povedia, ako to tí druhí so mnou myslia. Tak veľa otázok mám, a tak málo odpovedí. Neverím, že niekto už ich má hotové a dá mi ich, to nie je ako urobiť zápražku, že mama mi poradí. Človek na to musí prísť sám.
Po slovensky viem
Hovorím viacerými jazykmi, ale strašne neplynulo. Relatívne slušne viem po maďarsky. Mám rada, keď mi niekto povie, že na to, že som z Komárna, celkom pekne hovorím po slovensky. Moji rodičia, mama z Martina, otec zo Zvolena, boli do Komárna dodaní za trest ako slovenská injekcia na juh.
Zbieram vety
Dnes som išla okolo stavby a majster hovorí robotníkom: Hovorím vám to ešte raz, už vám to ešte raz nepoviem. To sú také krásne veci. Absurdné. Zapisujem si to. V policajnej relácii Maják odznela neprekonateľná veta: prevedenie vykonania opatrenia oplotenia ohradenia. Alebo takáto neuveriteľná žurnalistická perla: Zamysleli ste sa niekedy nad tým, ako trávi svoj voľný čas mongolský pastier? No nezamyslela!
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.