Čierne korenie pochádza zo Singapuru a z Malabarského pobrežia na juhu Indie. Odtiaľ sa dostávalo do iných krajín. Dnes sa už pestuje v celej juhovýchodnej Ázii a dokonca aj v Amerike. Najväčším exportérom čierneho korenia je v súčasnosti Vietnam, ktorý pokrýva okolo 34 % svetovej produkcie. Všetko sa dnes javí ideálne, ale málokto by povedal, že niečo také malé a v podstate smiešne tak výrazne formovalo náš svet a zmajstrovalo ho do dnešnej podoby. Keby nebolo tejto guľôčky, bohvie, kde by sme boli dnes. A to ani zďaleka nie sú prehnané reči!
Prvé zmienky zaznamenávame okolo 2 500 rokov pred naším letopočtom. V Indii sa bobuľky korenia hádzali do jedál či sa využívali ako zázračná medicína. V Číne prepadli štipľavému zázraku rovnako a s veľkou vervou. Nesmieme sa teda čudovať, že potom archeológovia našli Ramzesovi II. čierne korenie napchaté dokonca v jeho nosných dierkach! Vraj išlo o balzamovací rituál. Mám také malé podozrenie, že sa ho skôr snažili zobudiť obyčajným kýchnutím. Táto mimoriadne zábavná schopnosť čierneho korenia bola totiž už vtedy dostatočne známa. Do Egypta sa čierne korenie dovážalo na veľkých lodiach, ktoré faraón pravidelne každý rok vypravoval na rok trvajúcu cestu do Indie. Z korenia sa postupne stával najdrahší artikel na svete a v podstate platidlo. Rimania boli schopní za čierne guľôčky zastavovať majetky, len aby deklarovali svoje príslušenstvo k honorácii. Nikto nechápal, v čom tkvie táto bezuzdná gastronomická móda, no je evidentné, že korenie dodáva potravinám, a obzvlášť mäsu, znamenitú príchuť. V stredoveku sa dokonca verilo, že čierne korenie mäso konzervuje, že ním stačí polonahnité mäso poprášiť a už sa dá kozumovať. Na vieru v takéto gastronomické zázraky vtedy mnohí doplatili.
Z vysokých cien korenia, ktorého dovoz ovládali talianski kupci z Benátok, najprv stratili nervy Portugalci a začali špekulovať, ako sa čo najefektívnejšie dostať do Indie. Prišiel Vasco da Gama a objavil oboplávanie Afriky. Dodnes sa v Kalkate traduje jeho veta, ktorú povedal arabským priekupníkom po víťaznom vylodení, keď sa ho prekvapení spýtali, čo tu robí. „Hľadáme kresťanov a korenie,“ priznal farbu. Otvorením nových ciest sa začal ľúty boj na všetkých možných frontoch o to, kto ovládne trh s čiernymi sušenými guľôčkami, až kým nevyvrcholil veľkou priemyselnou revolúciou v devätnástom storočí.
Zatiaľ čo národy sa oň bili, čierne korenie si pokojne rástlo na popínavom pieporovníku. Rôznym spracovaním menilo svoje podoby na tri verzie, ktoré dokonca ešte dnes niektorí považujú za tri úplne rôzne korenia: čierne, biele a zelené. Čierne korenie vzniká obratím ešte nezrelých zelených bobúľ, následným varením a sušením. Práve týmto procesom guľôčky stmavnú, získajú výraznú pikantnosť a zošúveria sa. Zelené korenie vzniká prostým usušením nezrelých plodov pieporovníka. Jeho chuť je veľmi delikátna, nie natoľko štipľavá ako pri čiernom korení a dá sa bez obáv konzumovať celé. Zelené korenie sa preto niekedy nakladá do octa. Najjemnejšie zo všetkých troch, biele korenie, sa ako jediné oberá v dozretej červenej farbe, potom sa namáča vo vode, aby popustila šupka. Následne sa jej drhnutím zbavuje, aby odhalilo svoje bledohnedé, delikátne jadro. Nadšencov, ktorí by chceli k týmto koreniam ešte priradiť ružové, musím však sklamať. Ide o síce príbuznú, ale úplne inú rastlinu.
Nameľme si korenie/
Aj keď sa čierne korenie predáva rovno pomleté, skutočný gurmán po ňom nikdy nesiahne. Je to totiž podobné, ako keby si chcel našinec ulahodiť na tri dni zvetranom pive. Práve preto je nanajvýš dôležité zadovážiť si vlastný mlynček na korenie. Pokiaľ možno na všetky tri druhy zvlášť. Vyberajte ho starostlivo, pred dizajnovými výstrelkami uprednostnite jednoduchý, praktický tvar, ktorý vám padne do ruky. Dodnes sa pamätám na zdesenie a rozpaky, ktoré ma ovalili v jednej prestížnej reštaurácii, keď ku mne po naservírovaní jedla pristúpil čašník s niečím, čo sa viac podobalo na jánošíkovský kyjak alebo prerastenú bejzbalovú pálku a chcel mi tým slávnostne dochutiť jedlo. Ešte stále počujem to vŕzganie. Menej je skrátka niekedy viac. Obzvlášť pri čiernom korení. Osobne teda nedám dopustiť na klasickú drevenú verziu mlynčeka – má ideálny tvar a drevo po čase do seba krásne nasaje vôňu korenia. Nebojte sa mať mlynčekov viac a mať jeden vydelený aj na zmes všetkých štyroch druhov.
Autor je scenárista
Prvé zmienky zaznamenávame okolo 2 500 rokov pred naším letopočtom. V Indii sa bobuľky korenia hádzali do jedál či sa využívali ako zázračná medicína. V Číne prepadli štipľavému zázraku rovnako a s veľkou vervou. Nesmieme sa teda čudovať, že potom archeológovia našli Ramzesovi II. čierne korenie napchaté dokonca v jeho nosných dierkach! Vraj išlo o balzamovací rituál. Mám také malé podozrenie, že sa ho skôr snažili zobudiť obyčajným kýchnutím. Táto mimoriadne zábavná schopnosť čierneho korenia bola totiž už vtedy dostatočne známa. Do Egypta sa čierne korenie dovážalo na veľkých lodiach, ktoré faraón pravidelne každý rok vypravoval na rok trvajúcu cestu do Indie. Z korenia sa postupne stával najdrahší artikel na svete a v podstate platidlo. Rimania boli schopní za čierne guľôčky zastavovať majetky, len aby deklarovali svoje príslušenstvo k honorácii. Nikto nechápal, v čom tkvie táto bezuzdná gastronomická móda, no je evidentné, že korenie dodáva potravinám, a obzvlášť mäsu, znamenitú príchuť. V stredoveku sa dokonca verilo, že čierne korenie mäso konzervuje, že ním stačí polonahnité mäso poprášiť a už sa dá kozumovať. Na vieru v takéto gastronomické zázraky vtedy mnohí doplatili.
Z vysokých cien korenia, ktorého dovoz ovládali talianski kupci z Benátok, najprv stratili nervy Portugalci a začali špekulovať, ako sa čo najefektívnejšie dostať do Indie. Prišiel Vasco da Gama a objavil oboplávanie Afriky. Dodnes sa v Kalkate traduje jeho veta, ktorú povedal arabským priekupníkom po víťaznom vylodení, keď sa ho prekvapení spýtali, čo tu robí. „Hľadáme kresťanov a korenie,“ priznal farbu. Otvorením nových ciest sa začal ľúty boj na všetkých možných frontoch o to, kto ovládne trh s čiernymi sušenými guľôčkami, až kým nevyvrcholil veľkou priemyselnou revolúciou v devätnástom storočí.
Zatiaľ čo národy sa oň bili, čierne korenie si pokojne rástlo na popínavom pieporovníku. Rôznym spracovaním menilo svoje podoby na tri verzie, ktoré dokonca ešte dnes niektorí považujú za tri úplne rôzne korenia: čierne, biele a zelené. Čierne korenie vzniká obratím ešte nezrelých zelených bobúľ, následným varením a sušením. Práve týmto procesom guľôčky stmavnú, získajú výraznú pikantnosť a zošúveria sa. Zelené korenie vzniká prostým usušením nezrelých plodov pieporovníka. Jeho chuť je veľmi delikátna, nie natoľko štipľavá ako pri čiernom korení a dá sa bez obáv konzumovať celé. Zelené korenie sa preto niekedy nakladá do octa. Najjemnejšie zo všetkých troch, biele korenie, sa ako jediné oberá v dozretej červenej farbe, potom sa namáča vo vode, aby popustila šupka. Následne sa jej drhnutím zbavuje, aby odhalilo svoje bledohnedé, delikátne jadro. Nadšencov, ktorí by chceli k týmto koreniam ešte priradiť ružové, musím však sklamať. Ide o síce príbuznú, ale úplne inú rastlinu.
Nameľme si korenie/
Aj keď sa čierne korenie predáva rovno pomleté, skutočný gurmán po ňom nikdy nesiahne. Je to totiž podobné, ako keby si chcel našinec ulahodiť na tri dni zvetranom pive. Práve preto je nanajvýš dôležité zadovážiť si vlastný mlynček na korenie. Pokiaľ možno na všetky tri druhy zvlášť. Vyberajte ho starostlivo, pred dizajnovými výstrelkami uprednostnite jednoduchý, praktický tvar, ktorý vám padne do ruky. Dodnes sa pamätám na zdesenie a rozpaky, ktoré ma ovalili v jednej prestížnej reštaurácii, keď ku mne po naservírovaní jedla pristúpil čašník s niečím, čo sa viac podobalo na jánošíkovský kyjak alebo prerastenú bejzbalovú pálku a chcel mi tým slávnostne dochutiť jedlo. Ešte stále počujem to vŕzganie. Menej je skrátka niekedy viac. Obzvlášť pri čiernom korení. Osobne teda nedám dopustiť na klasickú drevenú verziu mlynčeka – má ideálny tvar a drevo po čase do seba krásne nasaje vôňu korenia. Nebojte sa mať mlynčekov viac a mať jeden vydelený aj na zmes všetkých štyroch druhov.
Autor je scenárista
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.