Ak porovnáme súpisku reprezentácie zo šampionátu v Bratislave s tou z Helsínk, je to jasné: pred rokom sme mali nielen oveľa viac individualít, ktoré sa presadili v NHL, ale aj viac techniky, skúseností aj kreativity. A predsa sme sa vtedy nedostali ani medzi osem štvrťfinálových tímov, a teraz sme drzo vtrhli do elitnej špičky.
A ak porovnáme súpisku našej súčasnej reprezentácie s kanadskou či americkou, výsledok bude rovnaký. A predsa Slovensko oboch porazilo a v tabuľke predbehlo.
V čom to je?
Počas celého turnaja boli dôležité maličkosti. Niektoré žŕdky, viackrát šťastne odrazený puk, zbytočný faul inak skvelého Getzlafa. Mali sme šťastie? Nie, išli sme mu v ústrety. Ešte dôležitejšie boli individuálne výkony: opakovane bravúrny Ján Laco, profesionálna zrelosť Zdena Cháru, veľký rozum Mira Šatana a Michala Handzuša, prebudenie Branka Radivojeviča a Tomáša Kopeckého, tvorivosť Andreja Sekeru a zdravá drzosť viacerých mladíkov na čele s Tomášom Tatárom a Liborom Hudáčkom. Ale ani to nerozhodlo, pretože to všetko mali viaceré tímy.
Skromná partia Vladimíra Vůjteka sa nedostala na vrchol ani pre náhodu, ani pre brilantné výkony jednotlivcov. Dostala sa tam práve preto, že bola skromná. Vyzerá to triviálne, ale je to podstata – tento tím nebol hokejovo lepší ako ten spred roka, ale bol vnútorne silnejší. Držal spolu ako málokedy. Ak sa teda bude hľadať Vůjtkovo tajomstvo, myslím, že nie je vôbec tajné. Spočíva v rozumnom zložení tímu z mladších a starších, ale najmä v dôvere, ktorú dal všetkým, nielen niektorým. Mnohí hrali presilovky, mnohí bránili v oslabeniach, nikto nemal príliš prednosť (Zdeno Chára je rozumná výnimka) a nikto nebol ani trochu odstrčený. Preto nevznikal pocit krivdy, každý hral za každého, a nikto len na seba. Toto rozhodlo.
Pán tréner Vůjtek, klobúk dolu.
A páni hokejisti, všetci dokopy, a každý po jednom: v hale ste skákali od radosti zo športového úspechu, ale dokázali ste ešte viac. Nepoznám veľa civilnejších príkladov zázračnej sily srdca. Tá sila na chvíľu skrášlila život miliónov ľudí a Slovensko sa opäť na pár dní usmialo. A aj sa dojalo: viacerí ľudia, ktorých poznám ako veľmi racionálne osobnosti, mi krátko po zápase s Kanadou povedali, že vy hokejisti ste z nich vydolovali slzy.
Miro Šatan to pred šampionátom nazval partiou. Tak teda, milá hokejová partia: bolo to krásne, bolo to inšpiratívne, bolo to silné. Ďakujeme.
Viac o MS v hokeji v rubrike šport.
A ak porovnáme súpisku našej súčasnej reprezentácie s kanadskou či americkou, výsledok bude rovnaký. A predsa Slovensko oboch porazilo a v tabuľke predbehlo.
V čom to je?
Počas celého turnaja boli dôležité maličkosti. Niektoré žŕdky, viackrát šťastne odrazený puk, zbytočný faul inak skvelého Getzlafa. Mali sme šťastie? Nie, išli sme mu v ústrety. Ešte dôležitejšie boli individuálne výkony: opakovane bravúrny Ján Laco, profesionálna zrelosť Zdena Cháru, veľký rozum Mira Šatana a Michala Handzuša, prebudenie Branka Radivojeviča a Tomáša Kopeckého, tvorivosť Andreja Sekeru a zdravá drzosť viacerých mladíkov na čele s Tomášom Tatárom a Liborom Hudáčkom. Ale ani to nerozhodlo, pretože to všetko mali viaceré tímy.
Skromná partia Vladimíra Vůjteka sa nedostala na vrchol ani pre náhodu, ani pre brilantné výkony jednotlivcov. Dostala sa tam práve preto, že bola skromná. Vyzerá to triviálne, ale je to podstata – tento tím nebol hokejovo lepší ako ten spred roka, ale bol vnútorne silnejší. Držal spolu ako málokedy. Ak sa teda bude hľadať Vůjtkovo tajomstvo, myslím, že nie je vôbec tajné. Spočíva v rozumnom zložení tímu z mladších a starších, ale najmä v dôvere, ktorú dal všetkým, nielen niektorým. Mnohí hrali presilovky, mnohí bránili v oslabeniach, nikto nemal príliš prednosť (Zdeno Chára je rozumná výnimka) a nikto nebol ani trochu odstrčený. Preto nevznikal pocit krivdy, každý hral za každého, a nikto len na seba. Toto rozhodlo.
Pán tréner Vůjtek, klobúk dolu.
A páni hokejisti, všetci dokopy, a každý po jednom: v hale ste skákali od radosti zo športového úspechu, ale dokázali ste ešte viac. Nepoznám veľa civilnejších príkladov zázračnej sily srdca. Tá sila na chvíľu skrášlila život miliónov ľudí a Slovensko sa opäť na pár dní usmialo. A aj sa dojalo: viacerí ľudia, ktorých poznám ako veľmi racionálne osobnosti, mi krátko po zápase s Kanadou povedali, že vy hokejisti ste z nich vydolovali slzy.
Miro Šatan to pred šampionátom nazval partiou. Tak teda, milá hokejová partia: bolo to krásne, bolo to inšpiratívne, bolo to silné. Ďakujeme.
Viac o MS v hokeji v rubrike šport.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.