Nad 57. rovnobežkou má Slovensko zasľúbenú hokejovú zem. Nad ňou sa nachádzajú Petrohrad, Göteborg aj Helsinki, destinácie našich medailových úspechov z rokov 2000 – 2003. Riga leží presne na nej (tam sme v roku 2006 stroskotali v štvrťfinále), Vancouver je tiež pod ňou (tam sme si nechali vziať olympijský bronz). Teraz sme sa do Helsínk vrátili a ideme hrať o medailu. Na šampionáte, ktorý mal byť len nostalgickou spomienkou na desať rokov starý triumf z Göteborgu.
Píšem v noci zo štvrtka na piatok, 10 hodín po víťaznom štvrťfinále. Vyradili sme Kanadu, toho giganta, ktorý si so silným mužstvom mladých pušiek z NHL trúfal na to jediné, čo ho zaujíma – na zlato. Prvé po piatich rokoch. Česi si práve zariadili semifinále s nami, Milan Michálek prekabátil Švédov pol minútky pred koncom šikovnosťou, ani čoby mal ruky virtuózov typu Zetterberga či Alfredssona.
Martin Pešout, tréner a náš tradičný televízny hosť pri zápasoch Česka na MS, mi vraví: „Vlani ste mali krásnu eufóriu v celom národe. Eufóriu, ktorá sa začala odvíjať od fanúšikov, ale neprešla na mužstvo, pretože sa nedarilo. Teraz je to naopak. Hráči sa postarali o to, že im veríte, pretože vyhrávajú. Toto je linka pravej eufórie!“
Čo sa zmenilo, aká dramatická zmena postihla náš tím? Veď pred rokom mal skladbu, po akej pišťala hokejová duša národa. Umelci, hviezdy, ostrieľaní hráči, ktorí preskákali všetko, naši veľkí hrdinovia. Majstrovstvá sveta v domácej pevnosti ich lákali, „My sme tu doma“ dunelo novou arénou a predsa prišlo rok po vancouverskom ťažení veľké sklamanie, tortúra štyroch tesných prehier. Národ zahodil sklamanie a prejavil úctu hráčom, ktorí nás roky napĺňali radosťou i hrdosťou. Rozlúčil sa s Paľom Demitrom tak, že zahraniční hostia zostávali v nemom úžase, akú poctu sme našej legende dokázali pripraviť.
Nikto netušil, že sa s Demom lúčime navždy, že mu zostávajú štyri mesiace života. Keď sme sa v stredu 7. septembra 2011 popoludní dozvedeli strašidelnú zvesť o katastrofe v Jaroslavli, zovrelo nám srdce. O to viac nás hreje, keď Tomáš Kopecký v gólovej radosti posiela pozdrav tam hore, pretože v tom cítime pohladenie z hokejového nebíčka.
.don Vůjtek
Na palube lietadla smrti mohol byť aj Vladimír Vůjtek. Pre Jaroslavľ je pojmom, trénerskou veličinou silného Lokomotivu. Pred desiatimi a deviatimi rokmi ho priviedol k ruskému titulu. Po vlaňajšej sezóne sa rozlúčil, zmluvu nepredĺžil – a to mu zachránilo život.
Stal sa koučom národného tímu a v sezóne, v ktorej naše dresy zdobil krúžok s číslom 38, ho dostal ďaleko, strašne ďaleko. Keď ho sledujete na lavičke, aj z televíznej obrazovky sála pokoj, vyžarujúci z jeho postavy, pohybu, gestikulácie. Pôsobí ako skromný človek, ktorý mal k Slovensku vždy blízko. Hral za Trenčín, našiel si tu manželku, dcéra Šárka je manželkou Róberta Petrovického, nášho vynikajúceho hokejistu. Tú skromnosť, pokoj a snahu po poctivej robote akokeby prenášal aj na národný tím. Nikdy sme od neho nepočuli veľkohubé vyhlásenia, pritom pre novinárov je poživňou, pretože veci pomenúva jasne, stručne, bez frázovitého alobalu, hovorí o tom čo sa dialo, čo sa zanedbalo, čo bolo príčinou vývoja vecí na ľade, nepodsúva nepodložený optimizmus.
„Pridal by som, že je to mimoriadne cieľavedomý tréner so schopnosťou presnej analýzy. Do hry reprezentácie priniesol systém, postavený na pozornej defenzíve a rýchlych protiútokoch. Ako sa ukázalo, bola to správna voľba pre zoskupenie hráčov, ktoré má k dispozícii, a predovšetkým – bol to výber systému, ladiaci so slovenskou mentalitou. Navyše, nikdy nepôsobí nervózne a tým pádom vlieva pocit, že nestráca hlavu a má všetko pod kontrolou,“ hovorí Jindřich Novotný, pod ktorého vedením hralo Slovensko na MS 2003 do 18 rokov v Jaroslavli vo finále a ktorého rukami prešiel v juniorských tímoch tucet hráčov súčasnej reprezentácie.
Poriadok, disciplína, systém – pre tieto atribúty pripravil Vůjtek správny koncept a hráči našli cestu k efektívnej tvorbe obsahu. „Možno si niekto povie, že je to systém defenzívny, ale nie je to tak. V našej hre bola vždy snaha o útok, ale najprv si musíte vybojovať puk – a to môžete len vďaka dobrej a fungujúcej obrane,“ dodáva Novotný.
„Hráme trendovo, za modernou sme s terajším podaním v ničom nezaostali. Kvalita obrany nie je len o bojovnosti a nasadení. Vůjtek priniesol dôkladnú organizáciu hry vo všetkých troch pásmach. Máme ukážkové zónové pokrytie tzv. hokejovej diaľnice, t.j. stredu ihriska vo všetkých pásmach. Hráme zo zónovej obrany, pričom súpera vytláča len jedno krídlo, druhé aj s centrom je stiahnuté. A máme výborný prechod od zónovej obrany k zónovému presingu, t.j. k rýchlemu pristupovaniu k súperovým hráčom. Vůjtek priniesol systém rýchleho útoku a rýchleho protiútoku a o jeho veľkosti svedčí, že každej päťke dal inú funkciu, pričom každému hráčovi vedel priblížiť, aké úlohy ho v danej päťke čakajú. Pritom napríklad Bližňák dokázal hrať ako center štvrtej formácie, ale aj ako center pri Šatanovi. Hráči sú dostatočne skromní a pokorní na to, aby tieto úlohy prijali. Vůjtek vrátil do nášho národného tímu to, čo vyviera z tradície česko-slovenského hokeja – správnu organizáciu hry,“ analyzuje Igor Tóth, dlhoročný „hokejový“ pedagóg na FTVŠ UK.
Kvalita obrany sa pred MS stavala nad kvalitu útokov. Toto mužstvo však ukázalo, že previazanosť formácií je nevyhnutným predpokladom úspechu. Sotva by sme uspeli, keby Graňákove a Sekerove nájazdy nedopĺňali naše útoky, alebo keby Handzuš a ďalší útoční „dríči“ nepomáhali Lacovi a obrane. Preto sme boli schopní nahradiť straty Kudroča, Graňáka, Hossu. Ono to vyzerá na papieri i v slovnom podaní jednoducho, ale na ľade je to hotová alchýmia, mix namiešavaný pri ohromnom fyzickom vypätí a v rýchlosti, pri ktorej je čas na rozhodnutie stláčaný do parametrov inštinktu a intuície.
.stará garda
Dobre fungujúci tím sa v športe často porovnáva s rodinou. So zdravým prostredím, v ktorom si vieme všetko vysvetliť, vyjasniť si názory, vzťahy, v ktorom sa vieme tešiť z úspechov každého člena. Každá takáto rodina má svoju hlavu, v prípade športového kolektívu je ňou zväčša tréner. A ten potrebuje predĺžené ruky.
Vladimír Vůjtek ich našiel v troch skúsených hráčoch, vo veľkých osobnostiach nášho hokeja. Proti Kanade sa prejavili ukážkovo: Šatan gólovou strelou na 2:0, pred ktorou skrotil polovysokú prihrávku, ako to vie len on; Handzuš rozhodujúcim gólom na 4:3, pred ktorým vyhral buly, okamžite sa presunul pred Warda a stihol tečovať rýchlu strelu Sekeru; a Chára, terminátor modrej čiary, ktorý v druhej tretine štvrťfinále odkrútil s Handzušom na ľade 90-sekundové oslabenie troch proti piatim bez ujmy v jednej z kľúčových chvíľ celých majstrovstiev.
Zdeno Chára po odohratí ťažkej sezóny NHL a po smútku z vypadnutia v 1. kole playoff súhlasil s príchodom do Helsínk. Neotáľal, prijal ponuku zmeniť kapitánske céčko Bostonu za céčko na drese národného tímu. Je hráčom, ktorého zdobí cieľavedomosť a na celom svete hádam nenájdete hráča, ktorý by bol takou tréningovou mašinou, akou je tento dvojmetrový obor. Na samom začiatku kariéry ho odsunuli na vedľajšiu koľaj ako neperspektívneho, ale on sa nezlomil, stal sa obdivovaným majstrom defenzívnej práce a navyše vodcovskou osobnosťou, o čom najlepšie svedčí jeho kapitánsky status u Bruins. „Boli kvantá talentovanejších hráčov, ale on mal talent na drinu a vždy presne vedel, čo chce a za čím ide,“ hovorí Novotný.
Mišo Handzuš taktiež neodmietol ponuku trénera Vůjtka. Po vyradení San José Sharks doletel do Fínska a odkedy bol na ľade, mužstvo vyhrávalo: v zostave s týmto skromným a rozvážnym bojovníkom zdolalo Američanov, Kazachstan, Bielorusko, Švajčiarsko, Francúzsko i Kanadu. Šesť víťazstiev v riadnom hracom čase za sebou Slovensko na MS nikdy nedosiahlo, ani pri triumfe pred desiatimi rokmi! „Mišo je na Slovensku nedoceneným hráčom. Pritom je to srdciar a mimoriadne spoľahlivý borec. Ak by som mal niekoho poslať na záverečné sekundy rozhodujúceho boja, určite by som si vybral jeho, pretože je komplexným, tímovým hráčom a majstrom čiernej hokejovej roboty,“ hovorí jeho bývalý spoluhráč Vladimír Országh.
Miro Šatan? Čo nové o ňom napísať? Tichý zabijak, ktorý sa vždy vedel uplatniť vo chvíľach, keď to mužstvo potrebovalo najviac, fenomén nášho hokeja. Isteže, výbušnosť a dynamika už nie sú také, ako pred 10-15 rokmi, ale rozvaha, myslenie a inštinkt sú jeho kompasom v zamotaných situáciách, ktorých riešenie nájde v šikovných rukách. „Ak sa nejaký futbalista stretne s Messim, asi to preňho bude niečo povznášajúce. A aj Miro znamená viac ako hráč. Kontakt s takými osobnosťami, ako je on či Zdeno Chára, musí pre ostatných chalanov prinášať niečo na úrovni morálky, psychiky, sebadôvery, čo v nich nadlho zostane, čo im v budúcnosti pomôže. Miro je ikona, mysliteľ, hráč, ktorý vždy presne vedel, čo má povedať a ako to má povedať a navyše má v šatni autoritu bez toho, aby čokoľvek vôbec hovoril. Zaňho hovoria roky a veľké veci, ktoré na ľade dosiahol. Tak ako sme my v Göteborgu vzhliadali k Bondrovi, Pálffymu či Stumpelovi, tak terajší mladší hráči vzhliadajú ku Chárovi, Handzušovi, Šatanovi,“ povedal Rado Hecl, Šatanov dlhoročný kamarát, spoluhráč, majster sveta 2002.
.sila ducha
Vůjtek dal konečne zmysel celej reprezentačnej sezóne: vyskúšal si v nej na turnajoch viacero hráčov, ale mnoho z nich na MS aj zobral. Nebál sa zaradiť mladíkov a guráž Tomáša Tatara či Libora Hudáčka je pre mnohých príjemným prekvapením, podobne výkony extraligistov Marcela Haščáka s Michelom Miklíkom. Ukázalo sa, že keď odchádzame na MS so skromnými želaniami a s mimoriadnou pokorou, nájdeme cestu k správnemu nastaveniu hry. Aj tu je podobnosť s rokom 2002: zlato na MS prišlo necelé tri mesiace po smutnom konci ZOH, v Salt Lake City sme skončili na predposlednom mieste. Je tu aj podobnosť so strieborným Petrohradom 2000: aj vtedy sme sa chytili na Američanoch. Bolo to v štvrťfinále, teraz v skupine, po tesných prehrách s Kanadou a Fínskom.
Mužstvo zvládalo ťažké skúšky a ich trvalú kontinuitu: pred MS sme hovorili, že by bolo dobré uchmatnúť nejaký bodík z prvých troch zápasov. Podarilo sa: zdolali sme USA. Pred MS sme hovorili, že musíme zdolať Kazachstan: podarilo sa. Pred MS sme hovorili, že kľúčové pre účasť v štvrťfinále bude zvládnutie zápasov s Bieloruskom a Švajčiarskom: podarilo sa. Ani to ešte na postup nestačilo, museli sme obstáť proti Francúzsku, prekvapeniu turnaja. Podarilo sa.
A nad plán sa podarila veľká vec: zdolať Kanadu. Na rozdiel od karlstadského štvrťfinále 2002 otočili javorové listy z 0:2 na 3:2, ale náš tím našiel silu, ducha i vôľu, aby sa pri všetkej kvalite Getzlafa, Tavaresa, Skinnera a ďalších nepoložil a aby povstal. Ján Laco pochytal veci, aké pred desiatimi rokmi na ľade göteborského Scandinavia vychytával iný Ján L. (Lašák). Brankár je vždy základom hokejového úspechu, Laco sa takým brankárom na MS 2012 stal. A naši sa stali tímom tohto šampionátu. Bol to ich veľký príbeh. Bez ilúzií, s reálnymi predstavami. Možno aj preto prekročili svoj tieň, možno aj preto nám ich účinkovanie pripadá tak trochu ako pravda a tak trochu ako sen.
Autor je športový komentátor RTVS.
Píšem v noci zo štvrtka na piatok, 10 hodín po víťaznom štvrťfinále. Vyradili sme Kanadu, toho giganta, ktorý si so silným mužstvom mladých pušiek z NHL trúfal na to jediné, čo ho zaujíma – na zlato. Prvé po piatich rokoch. Česi si práve zariadili semifinále s nami, Milan Michálek prekabátil Švédov pol minútky pred koncom šikovnosťou, ani čoby mal ruky virtuózov typu Zetterberga či Alfredssona.
Martin Pešout, tréner a náš tradičný televízny hosť pri zápasoch Česka na MS, mi vraví: „Vlani ste mali krásnu eufóriu v celom národe. Eufóriu, ktorá sa začala odvíjať od fanúšikov, ale neprešla na mužstvo, pretože sa nedarilo. Teraz je to naopak. Hráči sa postarali o to, že im veríte, pretože vyhrávajú. Toto je linka pravej eufórie!“
Čo sa zmenilo, aká dramatická zmena postihla náš tím? Veď pred rokom mal skladbu, po akej pišťala hokejová duša národa. Umelci, hviezdy, ostrieľaní hráči, ktorí preskákali všetko, naši veľkí hrdinovia. Majstrovstvá sveta v domácej pevnosti ich lákali, „My sme tu doma“ dunelo novou arénou a predsa prišlo rok po vancouverskom ťažení veľké sklamanie, tortúra štyroch tesných prehier. Národ zahodil sklamanie a prejavil úctu hráčom, ktorí nás roky napĺňali radosťou i hrdosťou. Rozlúčil sa s Paľom Demitrom tak, že zahraniční hostia zostávali v nemom úžase, akú poctu sme našej legende dokázali pripraviť.
Nikto netušil, že sa s Demom lúčime navždy, že mu zostávajú štyri mesiace života. Keď sme sa v stredu 7. septembra 2011 popoludní dozvedeli strašidelnú zvesť o katastrofe v Jaroslavli, zovrelo nám srdce. O to viac nás hreje, keď Tomáš Kopecký v gólovej radosti posiela pozdrav tam hore, pretože v tom cítime pohladenie z hokejového nebíčka.
.don Vůjtek
Na palube lietadla smrti mohol byť aj Vladimír Vůjtek. Pre Jaroslavľ je pojmom, trénerskou veličinou silného Lokomotivu. Pred desiatimi a deviatimi rokmi ho priviedol k ruskému titulu. Po vlaňajšej sezóne sa rozlúčil, zmluvu nepredĺžil – a to mu zachránilo život.
Stal sa koučom národného tímu a v sezóne, v ktorej naše dresy zdobil krúžok s číslom 38, ho dostal ďaleko, strašne ďaleko. Keď ho sledujete na lavičke, aj z televíznej obrazovky sála pokoj, vyžarujúci z jeho postavy, pohybu, gestikulácie. Pôsobí ako skromný človek, ktorý mal k Slovensku vždy blízko. Hral za Trenčín, našiel si tu manželku, dcéra Šárka je manželkou Róberta Petrovického, nášho vynikajúceho hokejistu. Tú skromnosť, pokoj a snahu po poctivej robote akokeby prenášal aj na národný tím. Nikdy sme od neho nepočuli veľkohubé vyhlásenia, pritom pre novinárov je poživňou, pretože veci pomenúva jasne, stručne, bez frázovitého alobalu, hovorí o tom čo sa dialo, čo sa zanedbalo, čo bolo príčinou vývoja vecí na ľade, nepodsúva nepodložený optimizmus.
„Pridal by som, že je to mimoriadne cieľavedomý tréner so schopnosťou presnej analýzy. Do hry reprezentácie priniesol systém, postavený na pozornej defenzíve a rýchlych protiútokoch. Ako sa ukázalo, bola to správna voľba pre zoskupenie hráčov, ktoré má k dispozícii, a predovšetkým – bol to výber systému, ladiaci so slovenskou mentalitou. Navyše, nikdy nepôsobí nervózne a tým pádom vlieva pocit, že nestráca hlavu a má všetko pod kontrolou,“ hovorí Jindřich Novotný, pod ktorého vedením hralo Slovensko na MS 2003 do 18 rokov v Jaroslavli vo finále a ktorého rukami prešiel v juniorských tímoch tucet hráčov súčasnej reprezentácie.
Poriadok, disciplína, systém – pre tieto atribúty pripravil Vůjtek správny koncept a hráči našli cestu k efektívnej tvorbe obsahu. „Možno si niekto povie, že je to systém defenzívny, ale nie je to tak. V našej hre bola vždy snaha o útok, ale najprv si musíte vybojovať puk – a to môžete len vďaka dobrej a fungujúcej obrane,“ dodáva Novotný.
„Hráme trendovo, za modernou sme s terajším podaním v ničom nezaostali. Kvalita obrany nie je len o bojovnosti a nasadení. Vůjtek priniesol dôkladnú organizáciu hry vo všetkých troch pásmach. Máme ukážkové zónové pokrytie tzv. hokejovej diaľnice, t.j. stredu ihriska vo všetkých pásmach. Hráme zo zónovej obrany, pričom súpera vytláča len jedno krídlo, druhé aj s centrom je stiahnuté. A máme výborný prechod od zónovej obrany k zónovému presingu, t.j. k rýchlemu pristupovaniu k súperovým hráčom. Vůjtek priniesol systém rýchleho útoku a rýchleho protiútoku a o jeho veľkosti svedčí, že každej päťke dal inú funkciu, pričom každému hráčovi vedel priblížiť, aké úlohy ho v danej päťke čakajú. Pritom napríklad Bližňák dokázal hrať ako center štvrtej formácie, ale aj ako center pri Šatanovi. Hráči sú dostatočne skromní a pokorní na to, aby tieto úlohy prijali. Vůjtek vrátil do nášho národného tímu to, čo vyviera z tradície česko-slovenského hokeja – správnu organizáciu hry,“ analyzuje Igor Tóth, dlhoročný „hokejový“ pedagóg na FTVŠ UK.
Kvalita obrany sa pred MS stavala nad kvalitu útokov. Toto mužstvo však ukázalo, že previazanosť formácií je nevyhnutným predpokladom úspechu. Sotva by sme uspeli, keby Graňákove a Sekerove nájazdy nedopĺňali naše útoky, alebo keby Handzuš a ďalší útoční „dríči“ nepomáhali Lacovi a obrane. Preto sme boli schopní nahradiť straty Kudroča, Graňáka, Hossu. Ono to vyzerá na papieri i v slovnom podaní jednoducho, ale na ľade je to hotová alchýmia, mix namiešavaný pri ohromnom fyzickom vypätí a v rýchlosti, pri ktorej je čas na rozhodnutie stláčaný do parametrov inštinktu a intuície.
.stará garda
Dobre fungujúci tím sa v športe často porovnáva s rodinou. So zdravým prostredím, v ktorom si vieme všetko vysvetliť, vyjasniť si názory, vzťahy, v ktorom sa vieme tešiť z úspechov každého člena. Každá takáto rodina má svoju hlavu, v prípade športového kolektívu je ňou zväčša tréner. A ten potrebuje predĺžené ruky.
Vladimír Vůjtek ich našiel v troch skúsených hráčoch, vo veľkých osobnostiach nášho hokeja. Proti Kanade sa prejavili ukážkovo: Šatan gólovou strelou na 2:0, pred ktorou skrotil polovysokú prihrávku, ako to vie len on; Handzuš rozhodujúcim gólom na 4:3, pred ktorým vyhral buly, okamžite sa presunul pred Warda a stihol tečovať rýchlu strelu Sekeru; a Chára, terminátor modrej čiary, ktorý v druhej tretine štvrťfinále odkrútil s Handzušom na ľade 90-sekundové oslabenie troch proti piatim bez ujmy v jednej z kľúčových chvíľ celých majstrovstiev.
Zdeno Chára po odohratí ťažkej sezóny NHL a po smútku z vypadnutia v 1. kole playoff súhlasil s príchodom do Helsínk. Neotáľal, prijal ponuku zmeniť kapitánske céčko Bostonu za céčko na drese národného tímu. Je hráčom, ktorého zdobí cieľavedomosť a na celom svete hádam nenájdete hráča, ktorý by bol takou tréningovou mašinou, akou je tento dvojmetrový obor. Na samom začiatku kariéry ho odsunuli na vedľajšiu koľaj ako neperspektívneho, ale on sa nezlomil, stal sa obdivovaným majstrom defenzívnej práce a navyše vodcovskou osobnosťou, o čom najlepšie svedčí jeho kapitánsky status u Bruins. „Boli kvantá talentovanejších hráčov, ale on mal talent na drinu a vždy presne vedel, čo chce a za čím ide,“ hovorí Novotný.
Mišo Handzuš taktiež neodmietol ponuku trénera Vůjtka. Po vyradení San José Sharks doletel do Fínska a odkedy bol na ľade, mužstvo vyhrávalo: v zostave s týmto skromným a rozvážnym bojovníkom zdolalo Američanov, Kazachstan, Bielorusko, Švajčiarsko, Francúzsko i Kanadu. Šesť víťazstiev v riadnom hracom čase za sebou Slovensko na MS nikdy nedosiahlo, ani pri triumfe pred desiatimi rokmi! „Mišo je na Slovensku nedoceneným hráčom. Pritom je to srdciar a mimoriadne spoľahlivý borec. Ak by som mal niekoho poslať na záverečné sekundy rozhodujúceho boja, určite by som si vybral jeho, pretože je komplexným, tímovým hráčom a majstrom čiernej hokejovej roboty,“ hovorí jeho bývalý spoluhráč Vladimír Országh.
Miro Šatan? Čo nové o ňom napísať? Tichý zabijak, ktorý sa vždy vedel uplatniť vo chvíľach, keď to mužstvo potrebovalo najviac, fenomén nášho hokeja. Isteže, výbušnosť a dynamika už nie sú také, ako pred 10-15 rokmi, ale rozvaha, myslenie a inštinkt sú jeho kompasom v zamotaných situáciách, ktorých riešenie nájde v šikovných rukách. „Ak sa nejaký futbalista stretne s Messim, asi to preňho bude niečo povznášajúce. A aj Miro znamená viac ako hráč. Kontakt s takými osobnosťami, ako je on či Zdeno Chára, musí pre ostatných chalanov prinášať niečo na úrovni morálky, psychiky, sebadôvery, čo v nich nadlho zostane, čo im v budúcnosti pomôže. Miro je ikona, mysliteľ, hráč, ktorý vždy presne vedel, čo má povedať a ako to má povedať a navyše má v šatni autoritu bez toho, aby čokoľvek vôbec hovoril. Zaňho hovoria roky a veľké veci, ktoré na ľade dosiahol. Tak ako sme my v Göteborgu vzhliadali k Bondrovi, Pálffymu či Stumpelovi, tak terajší mladší hráči vzhliadajú ku Chárovi, Handzušovi, Šatanovi,“ povedal Rado Hecl, Šatanov dlhoročný kamarát, spoluhráč, majster sveta 2002.
.sila ducha
Vůjtek dal konečne zmysel celej reprezentačnej sezóne: vyskúšal si v nej na turnajoch viacero hráčov, ale mnoho z nich na MS aj zobral. Nebál sa zaradiť mladíkov a guráž Tomáša Tatara či Libora Hudáčka je pre mnohých príjemným prekvapením, podobne výkony extraligistov Marcela Haščáka s Michelom Miklíkom. Ukázalo sa, že keď odchádzame na MS so skromnými želaniami a s mimoriadnou pokorou, nájdeme cestu k správnemu nastaveniu hry. Aj tu je podobnosť s rokom 2002: zlato na MS prišlo necelé tri mesiace po smutnom konci ZOH, v Salt Lake City sme skončili na predposlednom mieste. Je tu aj podobnosť so strieborným Petrohradom 2000: aj vtedy sme sa chytili na Američanoch. Bolo to v štvrťfinále, teraz v skupine, po tesných prehrách s Kanadou a Fínskom.
Mužstvo zvládalo ťažké skúšky a ich trvalú kontinuitu: pred MS sme hovorili, že by bolo dobré uchmatnúť nejaký bodík z prvých troch zápasov. Podarilo sa: zdolali sme USA. Pred MS sme hovorili, že musíme zdolať Kazachstan: podarilo sa. Pred MS sme hovorili, že kľúčové pre účasť v štvrťfinále bude zvládnutie zápasov s Bieloruskom a Švajčiarskom: podarilo sa. Ani to ešte na postup nestačilo, museli sme obstáť proti Francúzsku, prekvapeniu turnaja. Podarilo sa.
A nad plán sa podarila veľká vec: zdolať Kanadu. Na rozdiel od karlstadského štvrťfinále 2002 otočili javorové listy z 0:2 na 3:2, ale náš tím našiel silu, ducha i vôľu, aby sa pri všetkej kvalite Getzlafa, Tavaresa, Skinnera a ďalších nepoložil a aby povstal. Ján Laco pochytal veci, aké pred desiatimi rokmi na ľade göteborského Scandinavia vychytával iný Ján L. (Lašák). Brankár je vždy základom hokejového úspechu, Laco sa takým brankárom na MS 2012 stal. A naši sa stali tímom tohto šampionátu. Bol to ich veľký príbeh. Bez ilúzií, s reálnymi predstavami. Možno aj preto prekročili svoj tieň, možno aj preto nám ich účinkovanie pripadá tak trochu ako pravda a tak trochu ako sen.
Autor je športový komentátor RTVS.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.