.bežní ľudia väčšinou nevedia, o koho ide, pre vojakov je však Jozef Gabčík jednoznačný hrdina. Cítiť to aj v Žiline, kde sídli 5. pluk špeciálneho určenia – od roku 1994 s čestným názvom Žilinský pluk Jozefa Gabčíka. Profesionáli, ktorí chodia do náročných bojových operácií v Afganistane, si totiž vedia ľahko predstaviť, akým veľkým rizikom bola operácia Anthropoid na likvidáciu Reinharda Heydricha.
Areál žilinských kasární sa na prvý pohľad veľmi nelíši od iných slovenských útvarov – nechýba „buzerák” ani klasické vojenské baraky z obdobia socializmu. Kúsok od brány je však dôstojný pamätník Jozefa Gabčíka od akademického sochára a člena Klubu vojenských výsadkárov SR Štefana Pelikána. „Na ten pamätník som hrdý,” hovorí Pelikán, 77-ročný rodák z neďalekej Lietavskej Lúčky.
.komunisti ho nechceli
V kasárňach je aj špeciálna miestnosť – takzvaná sála cti a slávy – venovaná Gabčíkovi, Kubišovi a heydrichiáde. Na jej konci je vystavená Gabčíkova busta. „Robil som ju zo starých fotografií. Podobá sa, ale ja som si ju dotvoril svojím duchom,” vysvetľuje Pelikán. Téma ho začala zaujímať už v útlom veku. „Chodil som do školy s chlapcami z Poluvsia, Gabčík bol pre nás hrdina.” V 50. rokoch ho začal Pelikán najskôr kresliť.
Kresby však nemohol nikde vystaviť. „Za komunistov sa o Gabčíkovi veľmi nehovorilo, nebol to ich človek. Argumentovali najmä Lidicami a Ležákmi.” Na Akadémii výtvarných umení v Prahe, kde vtedy Pelikán študoval, začal modelovať aj Gabčíkovu sochu, niekto ho však prezradil. „Musel som s tým skončiť, pretože mi hrozilo, že ma vyhodia zo školy.”
Čím to zdôvodnili? „Tvrdili, že Gabčík bol vrah, hoci ako vojak len splnil rozkaz. Keby to neurobil, možno by ho zastrelili,” myslí si Pelikán. Hoci dnes už z oficiálnych miest o Gabčíkovi nikto nepochybuje, Slováci o ňom stále vedia málo. „Do povedomia sa dostal len vďaka armáde.” Žilinský pluk pravidelne organizuje aj výsadkársky viacboj Anthropoid.
.pompéznejší Česi
Gabčík bol síce pôvodom Slovák, vo Vojenskom historickom ústave v Prahe si to však vôbec neuvedomíte. Pred vstupom do tunajšieho múzea vlaje slovenská aj česká zástava. „My tu stále pestujeme československú vzájomnosť,” hovorí s úsmevom riaditeľ ústavu, plukovník Aleš Knížek. Múzeum je pompéznejšie a lepšie vybavené ako skromné priestory žilinského pluku, čo je však logické, keďže Heydrich bol zabitý v Prahe.
Nechýba Gabčíkova zakrvavená košeľa, Kubišov bicykel, originálny zásobník zo samopalu ani replika granátu z miesta činu. Súčasťou expozície sú aj dobové uniformy, plagáty či osobné predmety parašutistov z kostola, kde bojovali proti obrovskej presile gestapa. „Bojovali do poslednej chvíle, pričom tú poslednú guľku si nechali pre seba. Z pohľadu vojaka je to najviac, čo môžete urobiť,” hovorí Knížek.
Podľa neho sa pritom ocitli v náročných podmienkach. Boli totiž schovaní v krypte, ktorá je dnes suchá a relatívne komfortná, aby ju mohli navštevovať turisti. „Pred 70 rokmi však bola vlhká a studená, pričom boli odkázaní na to, čo im priniesli ľudia zvonku – od pančúch cez svetre, košele až po pyžamá. Niežeby v nich spali, oni ich mali po celý čas na sebe,” pripomína Knížek.
.lidice a psychika
V krypte mali byť pritom podľa Knížeka len dočasne, neskôr mali byť zrejme presunutí niekam mimo Prahu. V prísne stráženom protektoráte však bolo nereálne, aby po nich prišlo lietadlo a odviezlo ich naspäť do Veľkej Británie – to znamená desať hodín letu, navyše nad územím Nemecka, čím by sa vystavili riziku bombardovania. „Preto k tomu pristupovali ako k poslednému boju, v ktorom nezlyhali, hoci mohli svoj život ukončiť hneď, alebo sa vzdať,” hovorí Knížek. Mimochodom, v spomínanom múzeu si ako hrdinov pripomínajú aj bratov Mašínovcov, ktorí stále rozdeľujú českú spoločnosť.
Aj parašutistom na čele s Gabčíkom niektorí dodnes vyčítajú, že sa nevzdali ani po tom, ako sa dozvedeli o Lidiciach. O tom, že nacisti ich z pomsty za atentát vypálili a vyvraždili, totiž vedeli z rozhlasu, ktorý denne hlásil mená popravených. Istý čas boli dokonca mimo krypty, takže videli ulice polepené rôznymi vyhláškami či výstrahami. „Ťažko povedať, aký to malo vplyv na ich psychiku, ale berte to tak, že vtedy mali len okolo 30 rokov. Navyše boli na nepriateľskom území, takže primárne zrejme bojovali najmä za ideál Masaryhovho Československa, v ktorom boli vychovaní,” dodal Knížek.
Areál žilinských kasární sa na prvý pohľad veľmi nelíši od iných slovenských útvarov – nechýba „buzerák” ani klasické vojenské baraky z obdobia socializmu. Kúsok od brány je však dôstojný pamätník Jozefa Gabčíka od akademického sochára a člena Klubu vojenských výsadkárov SR Štefana Pelikána. „Na ten pamätník som hrdý,” hovorí Pelikán, 77-ročný rodák z neďalekej Lietavskej Lúčky.
.komunisti ho nechceli
V kasárňach je aj špeciálna miestnosť – takzvaná sála cti a slávy – venovaná Gabčíkovi, Kubišovi a heydrichiáde. Na jej konci je vystavená Gabčíkova busta. „Robil som ju zo starých fotografií. Podobá sa, ale ja som si ju dotvoril svojím duchom,” vysvetľuje Pelikán. Téma ho začala zaujímať už v útlom veku. „Chodil som do školy s chlapcami z Poluvsia, Gabčík bol pre nás hrdina.” V 50. rokoch ho začal Pelikán najskôr kresliť.
Kresby však nemohol nikde vystaviť. „Za komunistov sa o Gabčíkovi veľmi nehovorilo, nebol to ich človek. Argumentovali najmä Lidicami a Ležákmi.” Na Akadémii výtvarných umení v Prahe, kde vtedy Pelikán študoval, začal modelovať aj Gabčíkovu sochu, niekto ho však prezradil. „Musel som s tým skončiť, pretože mi hrozilo, že ma vyhodia zo školy.”
Čím to zdôvodnili? „Tvrdili, že Gabčík bol vrah, hoci ako vojak len splnil rozkaz. Keby to neurobil, možno by ho zastrelili,” myslí si Pelikán. Hoci dnes už z oficiálnych miest o Gabčíkovi nikto nepochybuje, Slováci o ňom stále vedia málo. „Do povedomia sa dostal len vďaka armáde.” Žilinský pluk pravidelne organizuje aj výsadkársky viacboj Anthropoid.
.pompéznejší Česi
Gabčík bol síce pôvodom Slovák, vo Vojenskom historickom ústave v Prahe si to však vôbec neuvedomíte. Pred vstupom do tunajšieho múzea vlaje slovenská aj česká zástava. „My tu stále pestujeme československú vzájomnosť,” hovorí s úsmevom riaditeľ ústavu, plukovník Aleš Knížek. Múzeum je pompéznejšie a lepšie vybavené ako skromné priestory žilinského pluku, čo je však logické, keďže Heydrich bol zabitý v Prahe.
Nechýba Gabčíkova zakrvavená košeľa, Kubišov bicykel, originálny zásobník zo samopalu ani replika granátu z miesta činu. Súčasťou expozície sú aj dobové uniformy, plagáty či osobné predmety parašutistov z kostola, kde bojovali proti obrovskej presile gestapa. „Bojovali do poslednej chvíle, pričom tú poslednú guľku si nechali pre seba. Z pohľadu vojaka je to najviac, čo môžete urobiť,” hovorí Knížek.
Podľa neho sa pritom ocitli v náročných podmienkach. Boli totiž schovaní v krypte, ktorá je dnes suchá a relatívne komfortná, aby ju mohli navštevovať turisti. „Pred 70 rokmi však bola vlhká a studená, pričom boli odkázaní na to, čo im priniesli ľudia zvonku – od pančúch cez svetre, košele až po pyžamá. Niežeby v nich spali, oni ich mali po celý čas na sebe,” pripomína Knížek.
.lidice a psychika
V krypte mali byť pritom podľa Knížeka len dočasne, neskôr mali byť zrejme presunutí niekam mimo Prahu. V prísne stráženom protektoráte však bolo nereálne, aby po nich prišlo lietadlo a odviezlo ich naspäť do Veľkej Británie – to znamená desať hodín letu, navyše nad územím Nemecka, čím by sa vystavili riziku bombardovania. „Preto k tomu pristupovali ako k poslednému boju, v ktorom nezlyhali, hoci mohli svoj život ukončiť hneď, alebo sa vzdať,” hovorí Knížek. Mimochodom, v spomínanom múzeu si ako hrdinov pripomínajú aj bratov Mašínovcov, ktorí stále rozdeľujú českú spoločnosť.
Aj parašutistom na čele s Gabčíkom niektorí dodnes vyčítajú, že sa nevzdali ani po tom, ako sa dozvedeli o Lidiciach. O tom, že nacisti ich z pomsty za atentát vypálili a vyvraždili, totiž vedeli z rozhlasu, ktorý denne hlásil mená popravených. Istý čas boli dokonca mimo krypty, takže videli ulice polepené rôznymi vyhláškami či výstrahami. „Ťažko povedať, aký to malo vplyv na ich psychiku, ale berte to tak, že vtedy mali len okolo 30 rokov. Navyše boli na nepriateľskom území, takže primárne zrejme bojovali najmä za ideál Masaryhovho Československa, v ktorom boli vychovaní,” dodal Knížek.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.