.ako si spomínate na deň, keď sa stal váš otec obeťou atentátu?
Na udalosť nemám žiadne špecifické osobné spomienky. Ostal vo mne len smútok, aký cíti dieťa pri smrti otca, napokon, rovnaké pocity by boli v každej takto postihnutej rodine. Berte, prosím, ohľad na to, že som mal v tom čase osem rokov a nebol som schopný zhodnotiť, čo sa vlastne okolo mňa dialo.
.atentátnikov Gabčíka a Kubiša u nás vnímame ako odvážnych hrdinov, ktorí sa okrem iného pomstili na Heydrichovi za jeho zločiny. Pre nás je v prvom rade zločincom, pre vás v prvom rade otcom. Je vôbec možné, aby ste si aj s odstupom desaťročí odmysleli inak úplne pochopiteľné osobné emócie?
Fakt, že mnohí Česi a Slováci vnímajú atentátnikov ako odvážnych hrdinov, je prirodzený. Na základe poznania historického pozadia mal však atentát ďalekosiahle ciele. Exilová vláda Edvarda Beneša sa obávala, že jej vplyv na územie bývalého Československa klesne, čo sa napokon už dialo v radoch robotníctva, a s pomocou atentátu a represálií, ktoré mali byť dôsledkom, chcela tento stratený vplyv získať späť. To sa vlastne napokon aj stalo. Osobné averzie či emócie voči atentátnikom sú mi však úplne cudzie. Pre mňa je najmä dôležité, ako sa z týchto udalostí poučíme pre budúcnosť. Keď človek sleduje politiku, nadobudne dojem, že mocenské správanie, násilie, represálie či politické atentáty sú dodnes hlavným nástrojom politickej každodennosti. Očividne sme sa toho veľa nenaučili.
.kedy ste sa začali vyrovnávať s bremenom, ktoré na vás naložil Reinhard Heydrich? Dá sa s tým vôbec vyrovnať bez toho, aby dieťa od istého času nepociťovalo sebatrýznivú nenávisť voči otcovi?
Po úteku a následkoch prenasledovania, po vyvlastnení a represáliách, ktoré zažila moja rodina, som sa intenzívne vyrovnával s minulosťou. Samozrejme, ako dobrý syn som spočiatku otca obhajoval. Neskôr som sa oboznámil s dokumentmi vtedajšej doby a zaujal som iný postoj. Na jednej strane som cítil k otcovi ako jeho syn náklonnosť a lásku. Na druhej strane som videl, že bol zapletený do autoritatívnej a ideologickej politiky, ktorá sa pri presadzovaní svojich predstáv a záujmov nezastavila pred žiadnymi mocenskými prostriedkami. K môjmu otcovi necítim nenávisť, skôr cítim potrebu odolnosti voči ideologickým a náboženským hnutiam. Na skutkoch svojho otca nemôžem nič zmeniť a nenávisť je vždy zlým radcom.
.venujete sa sociálnej a charitatívnej činnosti. Je aj toto všetko súčasťou vášho osobného vyrovnávania, alebo to nemá s otcovským dedičstvom nič spoločné?
Sám som si musel zodpovedať otázku, čo má v živote pre mňa zmysel. Rozhodol som sa, že sa nikdy nedám zviesť predsudkami a ľudí, ktorých stretnem, zahrniem svojou pozornosťou. O toto som sa každodenne pokúšal vo vlastnej rodine aj ako obchodný riaditeľ veľkých podnikov. Práve som dostal správu od bývalého kolegu, ktorý sa mi asi po 30 rokoch poďakoval za to, že som vo vtedajšej zlej situácii zabezpečil prácu vyše 500 ľuďom. Viete, na minulosti nič nezmeníte. Preto stála predo mnou úloha, ako si zariadiť svoj život. Mojou životnou motiváciou bolo postaviť si človeka do centra myslenia a konania.
Na udalosť nemám žiadne špecifické osobné spomienky. Ostal vo mne len smútok, aký cíti dieťa pri smrti otca, napokon, rovnaké pocity by boli v každej takto postihnutej rodine. Berte, prosím, ohľad na to, že som mal v tom čase osem rokov a nebol som schopný zhodnotiť, čo sa vlastne okolo mňa dialo.
.atentátnikov Gabčíka a Kubiša u nás vnímame ako odvážnych hrdinov, ktorí sa okrem iného pomstili na Heydrichovi za jeho zločiny. Pre nás je v prvom rade zločincom, pre vás v prvom rade otcom. Je vôbec možné, aby ste si aj s odstupom desaťročí odmysleli inak úplne pochopiteľné osobné emócie?
Fakt, že mnohí Česi a Slováci vnímajú atentátnikov ako odvážnych hrdinov, je prirodzený. Na základe poznania historického pozadia mal však atentát ďalekosiahle ciele. Exilová vláda Edvarda Beneša sa obávala, že jej vplyv na územie bývalého Československa klesne, čo sa napokon už dialo v radoch robotníctva, a s pomocou atentátu a represálií, ktoré mali byť dôsledkom, chcela tento stratený vplyv získať späť. To sa vlastne napokon aj stalo. Osobné averzie či emócie voči atentátnikom sú mi však úplne cudzie. Pre mňa je najmä dôležité, ako sa z týchto udalostí poučíme pre budúcnosť. Keď človek sleduje politiku, nadobudne dojem, že mocenské správanie, násilie, represálie či politické atentáty sú dodnes hlavným nástrojom politickej každodennosti. Očividne sme sa toho veľa nenaučili.
.kedy ste sa začali vyrovnávať s bremenom, ktoré na vás naložil Reinhard Heydrich? Dá sa s tým vôbec vyrovnať bez toho, aby dieťa od istého času nepociťovalo sebatrýznivú nenávisť voči otcovi?
Po úteku a následkoch prenasledovania, po vyvlastnení a represáliách, ktoré zažila moja rodina, som sa intenzívne vyrovnával s minulosťou. Samozrejme, ako dobrý syn som spočiatku otca obhajoval. Neskôr som sa oboznámil s dokumentmi vtedajšej doby a zaujal som iný postoj. Na jednej strane som cítil k otcovi ako jeho syn náklonnosť a lásku. Na druhej strane som videl, že bol zapletený do autoritatívnej a ideologickej politiky, ktorá sa pri presadzovaní svojich predstáv a záujmov nezastavila pred žiadnymi mocenskými prostriedkami. K môjmu otcovi necítim nenávisť, skôr cítim potrebu odolnosti voči ideologickým a náboženským hnutiam. Na skutkoch svojho otca nemôžem nič zmeniť a nenávisť je vždy zlým radcom.
.venujete sa sociálnej a charitatívnej činnosti. Je aj toto všetko súčasťou vášho osobného vyrovnávania, alebo to nemá s otcovským dedičstvom nič spoločné?
Sám som si musel zodpovedať otázku, čo má v živote pre mňa zmysel. Rozhodol som sa, že sa nikdy nedám zviesť predsudkami a ľudí, ktorých stretnem, zahrniem svojou pozornosťou. O toto som sa každodenne pokúšal vo vlastnej rodine aj ako obchodný riaditeľ veľkých podnikov. Práve som dostal správu od bývalého kolegu, ktorý sa mi asi po 30 rokoch poďakoval za to, že som vo vtedajšej zlej situácii zabezpečil prácu vyše 500 ľuďom. Viete, na minulosti nič nezmeníte. Preto stála predo mnou úloha, ako si zariadiť svoj život. Mojou životnou motiváciou bolo postaviť si človeka do centra myslenia a konania.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.