.vaše meno sa zo dňa na deň dostalo do všetkých médií pre výroky o homosexuáloch, ktorými ste reagovali na vystúpenie poslanca Poliačika. Sformulovali by ste to dnes už inak?
Stopercentne si stojím za tým, čo som povedal. Nikoho som neurazil a o týchto ľuďoch som hovoril úctivo. My sa jednoducho spolu s bratmi o takýchto ľudí staráme. O homosexuálov, narkomanov, alkoholovo závislých, prostitútky. Pýtam sa, kto z tých ľudí, čo ma teraz kritizujú, sa venuje týmto skupinám.
.ide o ten slovník. Aj katechizmus hovorí, že o týchto ľuďoch by sa malo vyjadrovať úctivo a s jemnocitom. Vaše výroky, že homosexuáli by nemali voľne chodiť po uliciach, také celkom neboli.
Moje vystúpenie bolo len v rámci faktickej poznámky, ktorá má iba dve minúty a nedá sa počas nej vysvetliť všetko. Tým nebehaním po ulici som myslel Dúhový pochod, ktorý sa chystá aj tento rok. Neviem si predstaviť, že by heterosexuáli vyšli na ulicu a takto perverzne sa správali.
.prečo si myslíte, že ten pochod je perverzný?
Myslel som niektoré neverbálne prejavy. Za tým, že homosexualita je duševné ochorenie, si stojím. Ako každému inému chorému človeku, aj im treba pomôcť. To je môj názor. Nerozumiem, prečo je z toho, keď ho vyslovím, taká veľká hystéria.
.povedali ste, že homosexualita bola v minulosti WHO zaradená medzi choroby, ale ste nepovedali, že dvadsať rokov už tam zaradená nie je.
Povedal som, že bola vyradená. Osobne to však považujem za chybu.
.z akého dôvodu?
Neviem si predstaviť, že by sme zo zoznamu chorôb rafinovane, ako to bolo v prípade homosexuality, povyberali aj iné choroby. Napríklad AIDS či iné choroby.
.medzi homosexualitou a AIDS je však istý rozdiel.
Ja si stojím za tým, že spoločnosť stojí na rodine, na zväzku medzi mužom a ženou. Ak nabúrame rodinu, nabúrame celý spoločenský systém a štát ako taký. Čítal som jednu štúdiu o tom, prečo zanikli jednotlivé staroveké civilizácie. Autor v nej uviedol jeden spoločný menovateľ tohto úpadku. Pokles morálky, rozpad rodiny aj homosexuálne správanie. Takto zanikli celé spoločenské systémy. Mám ako poslanec parlamentu byť proti rodine?
.je úplne legitímne spochybňovať politické požiadavky homosexuálneho hnutia na registrované partnerstvá či adopciu detí. Nie je však práve preto kontraproduktívne útočiť na nich ako na chorých?
Ja som na nich neútočil. Keď odprezentujem svoj názor a niekto to vníma ako útok, tak je to panika, ktorej celkom nerozumiem. Zoberte si homosexuálov, ako útočia na heterosexuálov. Zapnite si internet a prečítajte si, ako ma perverzne napádajú.
.vravíte, že ste sa stretávali s narkomanmi, alkoholikmi, prostitútkami. Do tejto skupiny ste zaradili aj homosexuálov. Aké osobné skúsenosti ste mali s homosexuálmi? Viete o prípadoch, že by pod vlyvom lekárov alebo iných ľudí zmenili svoju orientáciu?
Doktor Rakús sa pred nejakým časom vyjadril, že je to choroba, ktorá je liečiteľná. Ja sa s tým názorom stotožňujem. Na ľudí sa nepozerám podľa toho, akú majú farbu či ako sú orientovaní, ale podľa toho, či potrebujú pomoc. Ak áno, tak pomôžem. Tak to bolo aj vtedy, keď sme pomáhali postihnutým povodňami. Mnoho ľudí mi vtedy nadávalo, že len pomáhame Cigánom. Odpovedal som im, že pomáhame tým, ktorí sú na to odkázaní a ak aj oni niečo z tých vecí, ktoré máme k dispozícii, naozaj nevyhnutne potrebujú, tak im to prinesiem až do obývačky.
.keď ste sa stretli s homosexuálmi, posielali ste ich na liečenie?
Neposielal. Pretože v skutočnosti je to tak, že homosexualita je skrývaná. Pomáhať sa dá len tým ľuďom, ktorí o pomoc stoja. A je jedno, či ide o povodne, bezdomovcov, alebo o psychické odchýlky. Znovu však opakujem, neopovrhujem žiadnymi ľuďmi. Každý má však právo na vlastný názor. Ja ten svoj nikomu nevnucujem.
.do politiky ste sa dostali na kandidátke Obyčajných ľudí. Ako sa to celé zbehlo?
Jo to trochu smiešny príbeh. V jednu sobotu som spolu s najmladším synom menil v pivnici okná. Do toho mi zavolal Igor Matovič.
.dovtedy ste ho nepoznali?
Čítal som články, ktoré mával v tých svojich novinách. Cez ne som ho vnímal ako odvážneho človeka, ktorý pravdivo pomenúva veci. Telefonovali sme spolu viac ako hodinu a v závere rozhovoru sa ma opýtal, či by som si vedel predstaviť, že by som OĽ podporil účasťou na kandidátke do parlamentu. Povedal so mu, že niekde na nejakom osemdesiatom či stodvadsiatom mieste by som si to predstaviť vedel.
.čo vás presvedčilo?
Asi to bola Matovičova odvaha a moja intuícia. To moje áno však nebolo ešte celkom bodkou za tým všetkým. Vyplnil som potom ešte nejaká tlačivá a úplne som na to zabudol. O niekoľko dní mi zavolali z Matovičovho štábu, že na druhý deň je tlačová konferencia v parlamente a či by som mohol prísť. Povedal som, že nemôžem prísť, pretože cestujeme synovi na promóciu do Nemecka. Keď naliehali, tak som im povedal, že som na kadidátke až niekde okolo stovky, nemôže to teda na mne celé stáť. Až vtedy som sa od nich dozvedel, že som vlastne na dvanástom mieste. Musel som si to teda zariadiť tak, aby som stihol tlačovku aj promóciu.
.nebolo by vo vašom prípade človeka, aktívneho v katolíckej charite, logickejšie kandidovať za KDH?
Mnohí ľudia, ktorí ma chceli krúžkovať, mi dokonca potom hovorili, že ma nemohli nájsť. Hľadali ma totiž na kandidátkach KDH a SDKÚ.
.prečo teda nie KDH?
Slová treba napĺňať skutkami. Aj preto som sa rozhodol ísť do politiky. A za tých dvadsaťdva rokov sa mi zdalo, že slová neboli napĺňané skutkami. Preto nie ani KDH, ani SDKÚ. To Matovičovo Obyčajní ľudia bolo trefné. Ja sa skutočne cítim ako obyčajný človek, ktorý má už za tie roky dosť tých prázdnych politických rečí.
.keby ste teda dostali ponuku od KDH, tak by ste ju neprijali?
Neočakával som ponuku od KDH. Opakujem, v politike treba aj niečo viac, ako len stále opakovať, čo by bolo potrebné urobiť.
.nemá Igor Matovič oproti ostatným len tú výhodu, že v jeho prípade sa voliči ešte nestihli presvedčiť, že možno tiež ide iba o slová?
Myslím, že za ten jeden a pol roka sa mu podarilo mnohé veci naplniť aj skutkami. Napríklad v oblasti rodinných prídavkov. Určite sa nemusí za svoje prvé pôsobenie v parlamente hanbiť.
.ako ste vnímali odchod členov KDS a OKS kvôli detektoru lži z Matovičovej kandidátky? Nezneistilo vás to?
Bolo to čosi delikátne. Prvýkrát som sa to dozvedel vtedy, keď sme boli deťom kupovať zimné vetrovky. Vracali sme sa autom zo Zakopaného, keď mi volá náš volebný manažér a pýta sa: čo hovoríš na to všetko, čo sa deje? Nechápal som, o čom hovorí. Tým, že nemáme televízor a ani iné médiá príliš nesledujem, mi to uniklo. Po príchode na Slovensko bolo ticho, pokoj. Pomyslel som si: čo by sa tak mohlo diať? V uliciach sa nebojuje. Potom som sa to dozvedel. Po príchode domov som napísal email všetkým našim kandidátom, päť holých viet. Čosi v zmysle počúvaj hlas svojho srdca, nesurfuj na internete.
.čo povedal hlas vášho srdca vám?
Stíšil som sa. A to som odporúčal kolegom z kandidátky. Dedko nás tak učil: kde sa dvaja chlapi bijú, nemiešaj sa medzi nich. Ak chceš dostať po papuli, tak sa zamiešaj, no vytnú ti obidvaja.
.čo ste si pomysleli o nápade testovať kolegov na detektore lži?
Pre mňa to bola nepodstatná vec.
.nepodstatná vec?
Najprv ma to, ako sa hovorí, nezobralo. No kríza na mňa prišla hneď na druhý deň. Ovládali ma pochybnosti, či konám správne, no musel som si to „prehrýzť“ sám vo svojom srdci. A zaťato, kuffovsky, som nikomu nevolal s prosbou o radu. Ešte sa ma pýtali ďalší kandidáti, či ostávam, alebo odstupujem. Povedal som im, že nemám dôvod odstupovať. Prídu ešte iné, vážnejšie témy, na ktorých sa to bude lámať.
.oľutovali ste to?
Zatiaľ som ani raz nemal pocit, že som urobil zle. Ono je to tak. Keď si na chodníku, môžeš vykrikovať čokoľvek a koľko len chceš. Nanajvýš kývnu rukou, že si blázon. V parlamente povieš jednu vetu a pol republiky je hore nohami. A keď ešte zdvihneš ruku za alebo proti, tak sú to veci, ktoré môžeš pretaviť do konkrétnej služby pre konkrétnych ľudí.
.nezdalo sa vám v tej chvíli, že Igor Matovič ponížil Vladimíra Palka, Petra Zajaca a iných kolegov, keď žiadal, aby išli na detektor?
Nie. Lebo potom sa môžeme opýtať: nie je to u niektorých ľudí aj skrytá pýcha?
.čiže mali ísť podľa vás Palko, Zajac a iní na detektor?
Nie, akceptujem, že ich to urazilo a odišli z kandidátky. Ja osobne si myslím, že podstatou veci nebol detektor lži, ale čosi iné, čo som nepoznal.
.čo za tým teda bolo?
Neviem. Pre mňa to nebolo také podstatné.
.unikáte nám z jasných odpovedí. Nebolo to poníženie kolegov?
Čo by ich tak mohlo ponížiť? To už sa naozaj správame tak nedotknuteľne?
.veď išlo o prezumpciu viny, navyše u ľudí, ktorých dal predtým Matovič s dôverou na svoju kandidátku.
Neviem dať na to jednoznačnú odpoveď.
.v politike je často nevyhnutné byť jednoznačný.
Opakujem, aj ja som prešiel vtedy krízou, riešil som v sebe pochybnosti. Keď mala byť tlačovka tých, ktorí od nás odchádzali, jedna zneistená kolegyňa z kandidátky mi volá: čo s tým ideme robiť? Zavolal som jednému aj druhému, Mojžišovi aj Matovičovi, nech zložia zbrane. Vravel som: chlapi, nerobte to pred médiami, je to maximálne trápne. Naďalej si ich pritom všetkých vážim.
.keby vás niekto posielal na detektor lži, tiež by to pre vás nebolo podstatné?
Dobrá otázka, položil som si ju aj sám. Chce to poriadne sa nadýchnuť a riadnu dávku pokory. Vážne som si položil otázku, či som dal alebo prijal niekedy úplatok.
.a odpoveď?
Tu treba definovať, čo je vlastne úplatok. Podľa mňa je to taký úmysel, ktorý vedie k osobnému prospechu, obohateniu sa. Trebárs aj kúskom čokolády. Ak by to bola podmienka toho, či ostanem na kandidátke, myslím si, že by som išiel na detektor. No neviem, aj ja som poriadny chlap a mám v sebe kus mužskej pýchy. Každý deň zápasím o pokoru.
.máte silný životný príbeh; charita, hospic a umierajúci ľudia na Spiši. Čím vás zlákala veľká politika, že ste odišli od nich, od rodiny a siedmich detí?
Možno je za tým aj nemohúcnosť, zúfalstvo z toho, že neustále prešľapujeme na jednom mieste. Úprimne poviem, nerátal som s tým, že budem na dvanástom mieste kandidátky. To, že som prešiel do parlamentu, ma napĺňa bázňou a v istých chvíľach aj strachom. Modlím sa za päť vecí, aby ma sprevádzali: pokoj, dobro, spravodlivosť, odvaha a svetlo poznania.
.čo by malo byť vašou poslaneckou agendou?
Pôvodne som si myslel, že sa budem orientovať na sociálnu oblasť, tá mi je najbližšia. Ale tým, že do sociálneho výboru sa „nanominovalo“ toľko ľudí a my ako Obyčajní ľudia sme tam mali iba jedno miesto, tak som to džentlmensky uvoľnil jednej kolegyni. Nepretláčal som sa tam.
.nie je to škoda?
Akosi to dopadlo tak, že som sa ocitol vo výbore pre zdravotníctvo a vo výbore pre kontrolu SIS. Nie je mi to cudzie, osem rokov fungujem v zdravotníckom systéme, poznám ho ako riaditeľ hospicu. A potom, manželka je lekárkou, často ju sprevádzam na konferencie či semináre. Máme rodinných priateľov lekárov. Iste, niekto môže namietať, že sa tvárim ako odborník na všetko. No ak čítam v programovom vyhlásení vlády o podpore regiónov a zároveň viem, že širokorozchodnú železnicu ideme preložiť do Viedne, tak sa logicky pýtam: aký regionálny rozvoj máme na mysli? V Rakúsku alebo na východnom Slovensku? Veď v Čiernej nad Tisou stratíme 1 500 pracovných miest.
.ako prišlo k tomu, že vediete hospic?
V rámci spišskej katolíckej charity to nebola moja myšlienka. Zaoberali sme sa ňou viacerí. Môj brat Maroš vedie v Žakovciach Inštitút Krista Veľkňaza, mal tam aj telesne postihnutých zomierajúcich ľudí. Bol som na prvej konferencii o hospicoch a paliatívnej starostlivosti v Trnave, kde boli veľmi podnetné príspevky – vtedy ešte nebol na Slovensku ani jeden hospic. Po návrate vravím Marošovi: bolo by dobré, keby ste mali aspoň pár lôžok pre zomierajúcich. Je to špecifická skupina, ktorej sa treba venovať. O tri roky už stál Hospic sv. Alžbety.
.netrápia vás teraz výčitky, že by ste boli viac potrebný doma na Spiši ako tu v parlamente? Nie je hospic dôležitejší ako trebárs diskusie o širokorozchodnej?
Položil som si otázku, čo môže byť dôležitejšie ako zomierajúci človek, služba a pomoc pre neho. No boli takí, ktorí mi vraveli, že ako poslanec môžem pomôcť širšej skupine ľudí. Tak rád by som to naplnil skutkami, aby som neostal iba pri rečiach, no bude to ťažké. Sme v opozícii, SMER-SD má 83 poslancov.
.čo by ste chceli konkrétne zmeniť?
Aj zákon o sociálnych službách, aby sa zrovnoprávnili sociálne zariadenia. Takisto v zdravotníctve by som rád zmenil zákon o lekárskej starostlivosti prvej pomoci. A potom, som stavbár, človek od fachu. Vidím, že v programovom vyhlásení je návrh novely stavebného zákona. Poradím sa ešte s odborníkmi, no chcem prispieť k tejto novele v tom zmysle, aby pri stavbe rodinného domu stačila ohlasovacia povinnosť – bez stavebného povolenia. No aby nerástli čierne stavby na cudzích pozemkoch. To je však špecifická rómska problematika, veď by sme museli zbúrať všetky osady.
.s novelou, ktorá hovorí o odstránení čiernych stavieb, prišli poslanci Kužma a Kaník za SDKÚ-DS, len sa to už pred voľbami nestihlo.
Aj premiér deklaroval, že bude bojovať proti čiernym stavbám. Pochádzam z takého regiónu, kde ich je veľa, no neviem si to predstaviť. Skôr som za to, aby sa také stavby legalizovali, aj rómske osady. Len nesúhlasím s obchádzaním vlastníckeho práva, tie pozemky majú svojich vlastníkov. Ale dá sa dať náhrada, dá sa tých vlastníkov odškodniť. Veľakrát u nás na Spiši ide o bývalé nemecké pozemky, ich majitelia boli vysídlení. My hovoríme, že sú to staré nemecké role, dnes patria Slovenskému pozemkovému fondu. Dal by som tú pôdu ako náhradu za tie, kde dnes stoja osady, a tak by som čierne stavby legalizoval. Lebo čo inak s tými Rómami, kam ich dáme?
.ako funguje hospic bez vás?
Všetci sme nahraditeľní. S kolegami mám naďalej intenzívny kontakt, aj včera som hovoril s hlavnou sestrou. Dáva mi úlohy. Reku, keď ste už v tej Bratislave, ešte toto a toto vybavte, vraví mi. Neviem, ako dlho to budem takto zvládať. No ak by to nešlo, cítil by som sa ako vytrhnutá stránka zo šlabikára. Neskutočne by mi chýbal kontakt s reálnym životom, čo sa prihodilo mnohým, ktorí sú príliš dlho v politike.
.ako to človeka poznačí, byť tak blízko smrti?
Keď som nastupoval do hospicu, mal som tisíc otáznikov. A nenachádzal som odpovede. No rýchlo ma to prešlo, hneď ako začal frmol a prijali sme prvého pacienta. Možno to bude znieť nadnesene, no nie tak dávno, možno pred mesiacom, som pocítil vo svojom vnútri, ako sa ma dotkla smrť. Ťažko o tom hovoriť, no jednoducho som to zažil. Napriek tomu, že nie som lekár. Všimli si to na mne kolegovia aj ľudia zvonku.
.čo si na vás všimli?
To, že mám dobrý odhad, dobrú intuíciu. Cítim blízkosť smrti. Počujem ju, vnímam ju zmyslami. Naposledy, keď nám zomrel 26-ročný chlapec, Marek sa volal. Akurát som bol v Bratislave. Volali mi dievčatá z hospicu, že je to s ním zlé. Iba som im povedal: ak príbuzní budú súhlasiť, volajte k nemu kňaza, aby ho zaopatril sviatosťami. Pretože vnucovať sa nedá nič. V sobotu mi naliehavo volá rehoľná sestra: pán riaditeľ, nevieme, čo máme robiť. Čo sa deje, pýtam sa. No viete, ten chlapec, čo v piatok prišiel. Čo je s ním, zomrel? – pýtam sa. Nie, žije. Ja na to: viem, je to ťažký stav a nebude to trvať dlho. Sestra pokračuje: no, ale prišli tu takí muži v čiernom. Stoja nad jeho posteľou a modlia sa. Vravím: a máte s tým problém? Však dobre robia, keď sa modlia, nie? No hej, ale oni sú adventisti, pán riaditeľ! Na to som sa usmial: no a čo, keby to boli aj židia alebo moslimovia, no keď sa modlia nad zomierajúcim, dobre robia. V nedeľu som volal do nočnej služby, pýtal som sa na toho chlapca, ako sa má, či má návštevu. Bol pri ňom jeho otec. Vravím: povedzte otcovi, že sa pripájam k jeho modlitbám, aby sa chlapec dožil pondelka, kým sa nevrátim. Prišiel som z Bratislavy domov po polnoci, prvé kroky ráno smerovali do jeho izby. Aj predtým tak ťažko dýchal? – pýtam sa sestry. Tá vytušila, že sa vlastne pýtam na čosi iné, na to, či nezomiera. On tak ťažko dýcha stále, vraví mi. Bolo to pred pol ôsmou. Pýtam sa: nezavoláme pána farára, že by ho zaopatril sviatosťou pomazania? Odbila ma s tým, že netreba, veď v piatok tu bol. O pol ôsmej sa u nás začína svätá omša. Mám tam jedného pacienta, ktorého počas nej držím za ruku. Skončila sa omša, v jednej chvíli ma to premklo a prišla akoby oznamovacia veta: Marek zomrel. Myšlienke sa neubrániš. Do skončenia omše ostávalo pár minút. Veď počkám, vravím si. Rovno z omše som šiel za ním. Marek už nedýchal.
.ste v prvej línii boja medzi životom a smrťou. Nezdá sa vám popri tých veciach, ktoré zažívate v hospici, politika zbytočná či malicherná?
Veľakrát áno, dúfam, že ma tie žabomyšie vojny nestrhnú. No dobre robená politika môže byť pre ľudí prínosom. Štefan Kuffa/
Narodil sa v roku 1961. Študoval na stavebnej priemyslovke a neskôr na Filozofickej fakulte Prešovskej univerzity. Od roku 1991 sa v rámci Inštitútu Krista Veľkňaza v Žakovciach podieľal na práci s ľuďmi, ktorí sa ocitli na okraji spoločnosti. Od roku 2004 je riaditeľom Hospicu sv. Alžbety v Ľubici. V roku 2012 bol na kandidátke OĽ-NZ zvolený do parlamentu. Je ženatý a má sedem detí.
Stopercentne si stojím za tým, čo som povedal. Nikoho som neurazil a o týchto ľuďoch som hovoril úctivo. My sa jednoducho spolu s bratmi o takýchto ľudí staráme. O homosexuálov, narkomanov, alkoholovo závislých, prostitútky. Pýtam sa, kto z tých ľudí, čo ma teraz kritizujú, sa venuje týmto skupinám.
.ide o ten slovník. Aj katechizmus hovorí, že o týchto ľuďoch by sa malo vyjadrovať úctivo a s jemnocitom. Vaše výroky, že homosexuáli by nemali voľne chodiť po uliciach, také celkom neboli.
Moje vystúpenie bolo len v rámci faktickej poznámky, ktorá má iba dve minúty a nedá sa počas nej vysvetliť všetko. Tým nebehaním po ulici som myslel Dúhový pochod, ktorý sa chystá aj tento rok. Neviem si predstaviť, že by heterosexuáli vyšli na ulicu a takto perverzne sa správali.
.prečo si myslíte, že ten pochod je perverzný?
Myslel som niektoré neverbálne prejavy. Za tým, že homosexualita je duševné ochorenie, si stojím. Ako každému inému chorému človeku, aj im treba pomôcť. To je môj názor. Nerozumiem, prečo je z toho, keď ho vyslovím, taká veľká hystéria.
.povedali ste, že homosexualita bola v minulosti WHO zaradená medzi choroby, ale ste nepovedali, že dvadsať rokov už tam zaradená nie je.
Povedal som, že bola vyradená. Osobne to však považujem za chybu.
.z akého dôvodu?
Neviem si predstaviť, že by sme zo zoznamu chorôb rafinovane, ako to bolo v prípade homosexuality, povyberali aj iné choroby. Napríklad AIDS či iné choroby.
.medzi homosexualitou a AIDS je však istý rozdiel.
Ja si stojím za tým, že spoločnosť stojí na rodine, na zväzku medzi mužom a ženou. Ak nabúrame rodinu, nabúrame celý spoločenský systém a štát ako taký. Čítal som jednu štúdiu o tom, prečo zanikli jednotlivé staroveké civilizácie. Autor v nej uviedol jeden spoločný menovateľ tohto úpadku. Pokles morálky, rozpad rodiny aj homosexuálne správanie. Takto zanikli celé spoločenské systémy. Mám ako poslanec parlamentu byť proti rodine?
.je úplne legitímne spochybňovať politické požiadavky homosexuálneho hnutia na registrované partnerstvá či adopciu detí. Nie je však práve preto kontraproduktívne útočiť na nich ako na chorých?
Ja som na nich neútočil. Keď odprezentujem svoj názor a niekto to vníma ako útok, tak je to panika, ktorej celkom nerozumiem. Zoberte si homosexuálov, ako útočia na heterosexuálov. Zapnite si internet a prečítajte si, ako ma perverzne napádajú.
.vravíte, že ste sa stretávali s narkomanmi, alkoholikmi, prostitútkami. Do tejto skupiny ste zaradili aj homosexuálov. Aké osobné skúsenosti ste mali s homosexuálmi? Viete o prípadoch, že by pod vlyvom lekárov alebo iných ľudí zmenili svoju orientáciu?
Doktor Rakús sa pred nejakým časom vyjadril, že je to choroba, ktorá je liečiteľná. Ja sa s tým názorom stotožňujem. Na ľudí sa nepozerám podľa toho, akú majú farbu či ako sú orientovaní, ale podľa toho, či potrebujú pomoc. Ak áno, tak pomôžem. Tak to bolo aj vtedy, keď sme pomáhali postihnutým povodňami. Mnoho ľudí mi vtedy nadávalo, že len pomáhame Cigánom. Odpovedal som im, že pomáhame tým, ktorí sú na to odkázaní a ak aj oni niečo z tých vecí, ktoré máme k dispozícii, naozaj nevyhnutne potrebujú, tak im to prinesiem až do obývačky.
.keď ste sa stretli s homosexuálmi, posielali ste ich na liečenie?
Neposielal. Pretože v skutočnosti je to tak, že homosexualita je skrývaná. Pomáhať sa dá len tým ľuďom, ktorí o pomoc stoja. A je jedno, či ide o povodne, bezdomovcov, alebo o psychické odchýlky. Znovu však opakujem, neopovrhujem žiadnymi ľuďmi. Každý má však právo na vlastný názor. Ja ten svoj nikomu nevnucujem.
.do politiky ste sa dostali na kandidátke Obyčajných ľudí. Ako sa to celé zbehlo?
Jo to trochu smiešny príbeh. V jednu sobotu som spolu s najmladším synom menil v pivnici okná. Do toho mi zavolal Igor Matovič.
.dovtedy ste ho nepoznali?
Čítal som články, ktoré mával v tých svojich novinách. Cez ne som ho vnímal ako odvážneho človeka, ktorý pravdivo pomenúva veci. Telefonovali sme spolu viac ako hodinu a v závere rozhovoru sa ma opýtal, či by som si vedel predstaviť, že by som OĽ podporil účasťou na kandidátke do parlamentu. Povedal so mu, že niekde na nejakom osemdesiatom či stodvadsiatom mieste by som si to predstaviť vedel.
.čo vás presvedčilo?
Asi to bola Matovičova odvaha a moja intuícia. To moje áno však nebolo ešte celkom bodkou za tým všetkým. Vyplnil som potom ešte nejaká tlačivá a úplne som na to zabudol. O niekoľko dní mi zavolali z Matovičovho štábu, že na druhý deň je tlačová konferencia v parlamente a či by som mohol prísť. Povedal som, že nemôžem prísť, pretože cestujeme synovi na promóciu do Nemecka. Keď naliehali, tak som im povedal, že som na kadidátke až niekde okolo stovky, nemôže to teda na mne celé stáť. Až vtedy som sa od nich dozvedel, že som vlastne na dvanástom mieste. Musel som si to teda zariadiť tak, aby som stihol tlačovku aj promóciu.
.nebolo by vo vašom prípade človeka, aktívneho v katolíckej charite, logickejšie kandidovať za KDH?
Mnohí ľudia, ktorí ma chceli krúžkovať, mi dokonca potom hovorili, že ma nemohli nájsť. Hľadali ma totiž na kandidátkach KDH a SDKÚ.
.prečo teda nie KDH?
Slová treba napĺňať skutkami. Aj preto som sa rozhodol ísť do politiky. A za tých dvadsaťdva rokov sa mi zdalo, že slová neboli napĺňané skutkami. Preto nie ani KDH, ani SDKÚ. To Matovičovo Obyčajní ľudia bolo trefné. Ja sa skutočne cítim ako obyčajný človek, ktorý má už za tie roky dosť tých prázdnych politických rečí.
.keby ste teda dostali ponuku od KDH, tak by ste ju neprijali?
Neočakával som ponuku od KDH. Opakujem, v politike treba aj niečo viac, ako len stále opakovať, čo by bolo potrebné urobiť.
.nemá Igor Matovič oproti ostatným len tú výhodu, že v jeho prípade sa voliči ešte nestihli presvedčiť, že možno tiež ide iba o slová?
Myslím, že za ten jeden a pol roka sa mu podarilo mnohé veci naplniť aj skutkami. Napríklad v oblasti rodinných prídavkov. Určite sa nemusí za svoje prvé pôsobenie v parlamente hanbiť.
.ako ste vnímali odchod členov KDS a OKS kvôli detektoru lži z Matovičovej kandidátky? Nezneistilo vás to?
Bolo to čosi delikátne. Prvýkrát som sa to dozvedel vtedy, keď sme boli deťom kupovať zimné vetrovky. Vracali sme sa autom zo Zakopaného, keď mi volá náš volebný manažér a pýta sa: čo hovoríš na to všetko, čo sa deje? Nechápal som, o čom hovorí. Tým, že nemáme televízor a ani iné médiá príliš nesledujem, mi to uniklo. Po príchode na Slovensko bolo ticho, pokoj. Pomyslel som si: čo by sa tak mohlo diať? V uliciach sa nebojuje. Potom som sa to dozvedel. Po príchode domov som napísal email všetkým našim kandidátom, päť holých viet. Čosi v zmysle počúvaj hlas svojho srdca, nesurfuj na internete.
.čo povedal hlas vášho srdca vám?
Stíšil som sa. A to som odporúčal kolegom z kandidátky. Dedko nás tak učil: kde sa dvaja chlapi bijú, nemiešaj sa medzi nich. Ak chceš dostať po papuli, tak sa zamiešaj, no vytnú ti obidvaja.
.čo ste si pomysleli o nápade testovať kolegov na detektore lži?
Pre mňa to bola nepodstatná vec.
.nepodstatná vec?
Najprv ma to, ako sa hovorí, nezobralo. No kríza na mňa prišla hneď na druhý deň. Ovládali ma pochybnosti, či konám správne, no musel som si to „prehrýzť“ sám vo svojom srdci. A zaťato, kuffovsky, som nikomu nevolal s prosbou o radu. Ešte sa ma pýtali ďalší kandidáti, či ostávam, alebo odstupujem. Povedal som im, že nemám dôvod odstupovať. Prídu ešte iné, vážnejšie témy, na ktorých sa to bude lámať.
.oľutovali ste to?
Zatiaľ som ani raz nemal pocit, že som urobil zle. Ono je to tak. Keď si na chodníku, môžeš vykrikovať čokoľvek a koľko len chceš. Nanajvýš kývnu rukou, že si blázon. V parlamente povieš jednu vetu a pol republiky je hore nohami. A keď ešte zdvihneš ruku za alebo proti, tak sú to veci, ktoré môžeš pretaviť do konkrétnej služby pre konkrétnych ľudí.
.nezdalo sa vám v tej chvíli, že Igor Matovič ponížil Vladimíra Palka, Petra Zajaca a iných kolegov, keď žiadal, aby išli na detektor?
Nie. Lebo potom sa môžeme opýtať: nie je to u niektorých ľudí aj skrytá pýcha?
.čiže mali ísť podľa vás Palko, Zajac a iní na detektor?
Nie, akceptujem, že ich to urazilo a odišli z kandidátky. Ja osobne si myslím, že podstatou veci nebol detektor lži, ale čosi iné, čo som nepoznal.
.čo za tým teda bolo?
Neviem. Pre mňa to nebolo také podstatné.
.unikáte nám z jasných odpovedí. Nebolo to poníženie kolegov?
Čo by ich tak mohlo ponížiť? To už sa naozaj správame tak nedotknuteľne?
.veď išlo o prezumpciu viny, navyše u ľudí, ktorých dal predtým Matovič s dôverou na svoju kandidátku.
Neviem dať na to jednoznačnú odpoveď.
.v politike je často nevyhnutné byť jednoznačný.
Opakujem, aj ja som prešiel vtedy krízou, riešil som v sebe pochybnosti. Keď mala byť tlačovka tých, ktorí od nás odchádzali, jedna zneistená kolegyňa z kandidátky mi volá: čo s tým ideme robiť? Zavolal som jednému aj druhému, Mojžišovi aj Matovičovi, nech zložia zbrane. Vravel som: chlapi, nerobte to pred médiami, je to maximálne trápne. Naďalej si ich pritom všetkých vážim.
.keby vás niekto posielal na detektor lži, tiež by to pre vás nebolo podstatné?
Dobrá otázka, položil som si ju aj sám. Chce to poriadne sa nadýchnuť a riadnu dávku pokory. Vážne som si položil otázku, či som dal alebo prijal niekedy úplatok.
.a odpoveď?
Tu treba definovať, čo je vlastne úplatok. Podľa mňa je to taký úmysel, ktorý vedie k osobnému prospechu, obohateniu sa. Trebárs aj kúskom čokolády. Ak by to bola podmienka toho, či ostanem na kandidátke, myslím si, že by som išiel na detektor. No neviem, aj ja som poriadny chlap a mám v sebe kus mužskej pýchy. Každý deň zápasím o pokoru.
.máte silný životný príbeh; charita, hospic a umierajúci ľudia na Spiši. Čím vás zlákala veľká politika, že ste odišli od nich, od rodiny a siedmich detí?
Možno je za tým aj nemohúcnosť, zúfalstvo z toho, že neustále prešľapujeme na jednom mieste. Úprimne poviem, nerátal som s tým, že budem na dvanástom mieste kandidátky. To, že som prešiel do parlamentu, ma napĺňa bázňou a v istých chvíľach aj strachom. Modlím sa za päť vecí, aby ma sprevádzali: pokoj, dobro, spravodlivosť, odvaha a svetlo poznania.
.čo by malo byť vašou poslaneckou agendou?
Pôvodne som si myslel, že sa budem orientovať na sociálnu oblasť, tá mi je najbližšia. Ale tým, že do sociálneho výboru sa „nanominovalo“ toľko ľudí a my ako Obyčajní ľudia sme tam mali iba jedno miesto, tak som to džentlmensky uvoľnil jednej kolegyni. Nepretláčal som sa tam.
.nie je to škoda?
Akosi to dopadlo tak, že som sa ocitol vo výbore pre zdravotníctvo a vo výbore pre kontrolu SIS. Nie je mi to cudzie, osem rokov fungujem v zdravotníckom systéme, poznám ho ako riaditeľ hospicu. A potom, manželka je lekárkou, často ju sprevádzam na konferencie či semináre. Máme rodinných priateľov lekárov. Iste, niekto môže namietať, že sa tvárim ako odborník na všetko. No ak čítam v programovom vyhlásení vlády o podpore regiónov a zároveň viem, že širokorozchodnú železnicu ideme preložiť do Viedne, tak sa logicky pýtam: aký regionálny rozvoj máme na mysli? V Rakúsku alebo na východnom Slovensku? Veď v Čiernej nad Tisou stratíme 1 500 pracovných miest.
.ako prišlo k tomu, že vediete hospic?
V rámci spišskej katolíckej charity to nebola moja myšlienka. Zaoberali sme sa ňou viacerí. Môj brat Maroš vedie v Žakovciach Inštitút Krista Veľkňaza, mal tam aj telesne postihnutých zomierajúcich ľudí. Bol som na prvej konferencii o hospicoch a paliatívnej starostlivosti v Trnave, kde boli veľmi podnetné príspevky – vtedy ešte nebol na Slovensku ani jeden hospic. Po návrate vravím Marošovi: bolo by dobré, keby ste mali aspoň pár lôžok pre zomierajúcich. Je to špecifická skupina, ktorej sa treba venovať. O tri roky už stál Hospic sv. Alžbety.
.netrápia vás teraz výčitky, že by ste boli viac potrebný doma na Spiši ako tu v parlamente? Nie je hospic dôležitejší ako trebárs diskusie o širokorozchodnej?
Položil som si otázku, čo môže byť dôležitejšie ako zomierajúci človek, služba a pomoc pre neho. No boli takí, ktorí mi vraveli, že ako poslanec môžem pomôcť širšej skupine ľudí. Tak rád by som to naplnil skutkami, aby som neostal iba pri rečiach, no bude to ťažké. Sme v opozícii, SMER-SD má 83 poslancov.
.čo by ste chceli konkrétne zmeniť?
Aj zákon o sociálnych službách, aby sa zrovnoprávnili sociálne zariadenia. Takisto v zdravotníctve by som rád zmenil zákon o lekárskej starostlivosti prvej pomoci. A potom, som stavbár, človek od fachu. Vidím, že v programovom vyhlásení je návrh novely stavebného zákona. Poradím sa ešte s odborníkmi, no chcem prispieť k tejto novele v tom zmysle, aby pri stavbe rodinného domu stačila ohlasovacia povinnosť – bez stavebného povolenia. No aby nerástli čierne stavby na cudzích pozemkoch. To je však špecifická rómska problematika, veď by sme museli zbúrať všetky osady.
.s novelou, ktorá hovorí o odstránení čiernych stavieb, prišli poslanci Kužma a Kaník za SDKÚ-DS, len sa to už pred voľbami nestihlo.
Aj premiér deklaroval, že bude bojovať proti čiernym stavbám. Pochádzam z takého regiónu, kde ich je veľa, no neviem si to predstaviť. Skôr som za to, aby sa také stavby legalizovali, aj rómske osady. Len nesúhlasím s obchádzaním vlastníckeho práva, tie pozemky majú svojich vlastníkov. Ale dá sa dať náhrada, dá sa tých vlastníkov odškodniť. Veľakrát u nás na Spiši ide o bývalé nemecké pozemky, ich majitelia boli vysídlení. My hovoríme, že sú to staré nemecké role, dnes patria Slovenskému pozemkovému fondu. Dal by som tú pôdu ako náhradu za tie, kde dnes stoja osady, a tak by som čierne stavby legalizoval. Lebo čo inak s tými Rómami, kam ich dáme?
.ako funguje hospic bez vás?
Všetci sme nahraditeľní. S kolegami mám naďalej intenzívny kontakt, aj včera som hovoril s hlavnou sestrou. Dáva mi úlohy. Reku, keď ste už v tej Bratislave, ešte toto a toto vybavte, vraví mi. Neviem, ako dlho to budem takto zvládať. No ak by to nešlo, cítil by som sa ako vytrhnutá stránka zo šlabikára. Neskutočne by mi chýbal kontakt s reálnym životom, čo sa prihodilo mnohým, ktorí sú príliš dlho v politike.
.ako to človeka poznačí, byť tak blízko smrti?
Keď som nastupoval do hospicu, mal som tisíc otáznikov. A nenachádzal som odpovede. No rýchlo ma to prešlo, hneď ako začal frmol a prijali sme prvého pacienta. Možno to bude znieť nadnesene, no nie tak dávno, možno pred mesiacom, som pocítil vo svojom vnútri, ako sa ma dotkla smrť. Ťažko o tom hovoriť, no jednoducho som to zažil. Napriek tomu, že nie som lekár. Všimli si to na mne kolegovia aj ľudia zvonku.
.čo si na vás všimli?
To, že mám dobrý odhad, dobrú intuíciu. Cítim blízkosť smrti. Počujem ju, vnímam ju zmyslami. Naposledy, keď nám zomrel 26-ročný chlapec, Marek sa volal. Akurát som bol v Bratislave. Volali mi dievčatá z hospicu, že je to s ním zlé. Iba som im povedal: ak príbuzní budú súhlasiť, volajte k nemu kňaza, aby ho zaopatril sviatosťami. Pretože vnucovať sa nedá nič. V sobotu mi naliehavo volá rehoľná sestra: pán riaditeľ, nevieme, čo máme robiť. Čo sa deje, pýtam sa. No viete, ten chlapec, čo v piatok prišiel. Čo je s ním, zomrel? – pýtam sa. Nie, žije. Ja na to: viem, je to ťažký stav a nebude to trvať dlho. Sestra pokračuje: no, ale prišli tu takí muži v čiernom. Stoja nad jeho posteľou a modlia sa. Vravím: a máte s tým problém? Však dobre robia, keď sa modlia, nie? No hej, ale oni sú adventisti, pán riaditeľ! Na to som sa usmial: no a čo, keby to boli aj židia alebo moslimovia, no keď sa modlia nad zomierajúcim, dobre robia. V nedeľu som volal do nočnej služby, pýtal som sa na toho chlapca, ako sa má, či má návštevu. Bol pri ňom jeho otec. Vravím: povedzte otcovi, že sa pripájam k jeho modlitbám, aby sa chlapec dožil pondelka, kým sa nevrátim. Prišiel som z Bratislavy domov po polnoci, prvé kroky ráno smerovali do jeho izby. Aj predtým tak ťažko dýchal? – pýtam sa sestry. Tá vytušila, že sa vlastne pýtam na čosi iné, na to, či nezomiera. On tak ťažko dýcha stále, vraví mi. Bolo to pred pol ôsmou. Pýtam sa: nezavoláme pána farára, že by ho zaopatril sviatosťou pomazania? Odbila ma s tým, že netreba, veď v piatok tu bol. O pol ôsmej sa u nás začína svätá omša. Mám tam jedného pacienta, ktorého počas nej držím za ruku. Skončila sa omša, v jednej chvíli ma to premklo a prišla akoby oznamovacia veta: Marek zomrel. Myšlienke sa neubrániš. Do skončenia omše ostávalo pár minút. Veď počkám, vravím si. Rovno z omše som šiel za ním. Marek už nedýchal.
.ste v prvej línii boja medzi životom a smrťou. Nezdá sa vám popri tých veciach, ktoré zažívate v hospici, politika zbytočná či malicherná?
Veľakrát áno, dúfam, že ma tie žabomyšie vojny nestrhnú. No dobre robená politika môže byť pre ľudí prínosom. Štefan Kuffa/
Narodil sa v roku 1961. Študoval na stavebnej priemyslovke a neskôr na Filozofickej fakulte Prešovskej univerzity. Od roku 1991 sa v rámci Inštitútu Krista Veľkňaza v Žakovciach podieľal na práci s ľuďmi, ktorí sa ocitli na okraji spoločnosti. Od roku 2004 je riaditeľom Hospicu sv. Alžbety v Ľubici. V roku 2012 bol na kandidátke OĽ-NZ zvolený do parlamentu. Je ženatý a má sedem detí.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.