Ozvene volania po hospodárskom raste sa dá, samozrejme, rozumieť. Tretina štátov eurozóny má byť tento rok v recesii. Grécka ekonomika sa zmenšuje už piaty rok po sebe. V roku 2012 sa pokles HDP krízou zmietanej juhoeurópskej krajiny odhaduje na 4,7 percenta, pričom svetlo na konci tunela je v nedohľadne. K tomu treba prirátať astronomickú nezamestnanosť, najmä mladých, v krajinách ako Španielsko či nahnevaných demonštrantov v uliciach. V Taliansku viedla séria politicky motivovaných útokov a atentátov minulý týždeň vládu k úvahám o nasadení armády, ktorá by mala chrániť vybrané objekty a potenciálne ciele.
Slovensko síce s odhadovaným hospodárskym rastom 1,8 percenta skončí v celoeurópskom porovnaní dobre, no vláda Roberta Fica predsa len špekuluje, či nenájde spôsob, ako sa vyhnúť bolestivým škrtom, ktoré zákonite ohrozia jej popularitu u voličov. A preto s nádejou poškuľuje po novom francúzskom prezidentovi.
.nie rastu na dlh
Pritom voľba, ktorú ponúka Hollande (rast alebo úspory) je falošná. Štatisticky sa hospodársky rast dá vykazovať aj vyhrabávaním a opätovným zasypávaním jám, betónovaním pobrežia alebo asfaltovaním lesných chodníčkov (dvoma posledne menovanými spôsobmi stimulovali ekonomiku Japonci počas ich stratenej dekády). No je zjavné, že tieto spôsoby k blahobytu obyvateľstva prispievajú pramálo. Hospodársky rast nie je samoúčelný. Má slúžiť zvyšovaniu blahobytu obyvateľstva. Napríklad krajina vo vojne môže vykazovať vysoký rast HDP (pretože vyrába bomby a tanky), aj nízku nezamestnanosť (lebo muži sú zmobilizovaní v armáde). No čo z toho, keď obyvateľstvo funguje na prídelovom systéme a nové práčky ani chladničky sa kúpiť nedajú, lebo štát preorientoval všetky fabriky na vojnovú výrobu. Ekonomické ukazovatele vyzerajú dobre, zatiaľ čo ľudia trú biedu.
Ideálne je, keď ekonomický rast ťahajú súkromné firmy, vytvárajúce produkty a služby, po ktorých existuje reálny dopyt na trhu. Prosto, súkromná výroba pre súkromnú spotrebu. Štát môže pomôcť dobudovaním energetickej alebo dopravnej infraštruktúry, no aj tieto „veľké verejné projekty“ by mali byť posudzované z hľadiska ich rentabilnosti a ekonomickej zmysluplnosti. Pokiaľ možno bez dusivého zaťažovania dosiaľ nenarodených generácií dlhmi a tunelovania zo strany politických „kamaRathov“. A presne toto sú ťažkosti, keď po „podpore rastu“ volajú ľudia ako François Hollande.
Problémom nášho kontinentu je rast na dlh a skutočnosť, že počas posledného desaťročia rástlo zadlženie rýchlejšie ako ekonomiky eurozóny. Tie peniaze sa často ani nepoužili na „veľké verejné rozvojové projekty“ (nech si už pod tým predstavíme čokoľvek), ale sa prejedli na bežnú prevádzku štátu, prípadne ich politici použili na nakupovanie vybraných voličských skupín cez rôzne sociálne vymoženosti. Ak dnes Nemci do Atén odkazujú, že Grécko sa do svojej situácie rozhodne nedostalo, lebo by prehnane šetrilo, majú pravdu. Hollande a spol. volajú po ďalšom raste na dlh. Rozmenené na drobné to znamená, že štát si požičia na „veľké verejné projekty“, prípadne na „nové pracovné miesta“ (najlepšie v štátnom aparáte). A keď tento rast na dlh finančné trhy odmietnu platiť, tak zaskočí Európska centrálna banka a potrebné peniaze prosto vytlačí. To však zvýši infláciu, čoho sa Nemci boja najviac zo všetkého. Preto tento koncept odmietajú.
.úspory a reformy
Nestojíme teda pred dilemou rast verzus úspory, ale medzi dvoma diametrálne odlišnými predstavami, ako rast ekonomiky docieliť. Podľa Nemcov a fiškálneho kompaktu sú kľúčom k nemu štrukturálne reformy, ktoré európske ekonomiky urobia konkurencieschopnejšími, a nie pokračovanie zadlžovania.
V prípade Francúzska bolo reformné zadanie jasné. Trh práce je zviazaný rigidnými reguláciami a keby sa ho podarilo liberalizovať, mohli by novovzniknuté pracovné miesta znížiť vysokú, približne 10-percentnú nezamestnanosť. Deficit je možné znižovať privatizáciou štátnych aktív a témou je v krajine galského kohúta aj udržateľnosť dôchodkového systému. Vlastne je to po celej Európe veľmi podobný príbeh. Všade sa dá zlepšovať podnikateľské prostredie – napríklad odstraňovaním výnimiek či výsad pre firmy s politickými konexiami a otváranie odvetví súťaži. Pomôcť by mohlo aj väčšie otvorenie jednotného európskeho trhu, najmä v oblasti služieb či energetiky. Pointa tohto prístupu k naštartovaniu rastu spočíva v očakávaní, že s liberalizovanou ekonomikou sa uvoľní podnikavosť, tvorivosť a vynaliezavosť ľudí, ktorá povedie k naštartovaniu nových biznisov, služieb či produktov a rastu zamestnanosti.
Sarkozy sa o reformy vo Francúzsku pokúšal, no väčšinou skončili na polceste. Jeho nástupca chce zase robiť všetko naopak, než ako by dávalo zmysel. Snaha naštartovať ekonomiky európskych krajín troskotá na skupinových záujmoch, politikárčení, krátkozrakom populizme a neochote voličov pochopiť, že s desaťročiami sociálnych istôt na dlh je definitívne koniec. Ak Hollande v tejto situácii zvýši dane, v lepšom prípade nedosiahne nič, v horšom prípade poškodí ekonomiku vlastnej krajiny. Práve naopak, politici by mali hľadať spôsoby, ako konsolidovať verejné financie najmä cez škrty na strane výdavkov. A keď už zvyšovať dane, tak tie nepriame, ktoré menej škodia rastu.
.okľukou k euru
No do európskej ekonomickej rovnice treba dosadiť ešte jednu premennú: euro! Nie je to len o šetrnom usilovnom Nemecku, ktoré si splnilo reformné domáce úlohy už v minulom desaťročí a rozhadzovačnom lenivom Juhu, ktorý zanedbáva svoju konkurencieschopnosť. Menová politika je rovnaká pre celú eurozónu. No kým nemecký, na exporte založený vzostup zvýhodňuje, krajinám južnej Európy ukladá takmer nesplniteľné bremeno.
Pre Grécko, Taliansko, Španielsko, Portugalsko a možno aj Francúzsko je euro prisilné. Keby mali vlastnú menu, mohli by ju devalvovať, a tým urobiť svoje tovary a služby lacnejšími – a teda konkurencieschopnejšími. V menovej únii to však urobiť nemôžu. Jediné, čo im zostáva, je zvýšiť svoju produktivitu alebo znížiť mzdy. Niektorí ekonómovia, ako napríklad Američan Allan Meltzer, ktorý bol poradcom Johna F. Kennedyho i Ronadla Reagana, odhadujú, že platy na Juhu by museli klesnúť o 20 až 30 percent. „Nemeckou cestou je stlačiť mzdové náklady. To je ekonomicky v poriadku, no politicky nemožné presadiť.“ Povedal Meltzer minulý utorok pre denník Handelsblatt. Riešením je podľa neho rýchle rozdelenie eurozóny na dva bloky. Pričom južný blok by mohol devalvovať svoju novú menu.
Iný názor má nemecký ekonóm Gustav Horn. Na stránkach tých istých novín argumentoval, že pomery v eurozóne sa práve teraz dostávajú do rovnováhy. V Nemecku totiž konečne zaznamenávajú citeľné zvyšovanie miezd, čo nemecké výrobky o niečo zdraží a zvýhodní v súťaži juhoeurópske podniky. Krízové štáty na Juhu nebudú musieť nevyhnutne ďalej znižovať mzdy, bude stačiť, ak bude ich nárast pod priemerom eurozóny. Len nie je jasné ako sa táto rovnováha bude udržiavať.
.mrazivá neistota
Na neistote súvisiacej s krízou eura, ktorú eskalovali výsledky gréckych volieb, zaráža aj šírka expertných názorov ohľadom ďalšieho vývoja. Zaznievajú hlasy, že na vystúpenie Grécka z eurozóny by už zvyšok členských krajín mal byť pripravený. Koniec koncov, banky boli rekapitalizované, máme tu euroval I i II a k tomu fiškálny kompakt. No je tu aj iný pohľad. Neriadený odchod Atén by podľa britského denníka Guardian stál bilión dolárov, kým riadený asi tretinu tejto sumy. Nejasné je, čo by sa odohralo v Grécku a či by sa pohroma šírila ďalej do Talianska a Španielska. Definitívne rozuzlenie príde po gréckych voľbách v lete.
Vo štvrtok, pred našou uzávierkou, ešte agentúra Fitch znížila rating Grécka. Mnohých na tomto rozhodnutí nepochybne zaskočilo, že grécky rating mal ešte stále kam klesnúť. Ak sa súčasná neistota nevymkne úplne spod kontroly, azda by sa z nej jedna dobrá vec politicky vyťažiť dala. Strach pred potenciálnym dominovým šírením chaosu v eurozóne by mohol pre Françoisa Hollanda predstavovať vďačné alibi na odklon od škodlivých volebných sľubov k pragmatickejším postojom.
Slovensko síce s odhadovaným hospodárskym rastom 1,8 percenta skončí v celoeurópskom porovnaní dobre, no vláda Roberta Fica predsa len špekuluje, či nenájde spôsob, ako sa vyhnúť bolestivým škrtom, ktoré zákonite ohrozia jej popularitu u voličov. A preto s nádejou poškuľuje po novom francúzskom prezidentovi.
.nie rastu na dlh
Pritom voľba, ktorú ponúka Hollande (rast alebo úspory) je falošná. Štatisticky sa hospodársky rast dá vykazovať aj vyhrabávaním a opätovným zasypávaním jám, betónovaním pobrežia alebo asfaltovaním lesných chodníčkov (dvoma posledne menovanými spôsobmi stimulovali ekonomiku Japonci počas ich stratenej dekády). No je zjavné, že tieto spôsoby k blahobytu obyvateľstva prispievajú pramálo. Hospodársky rast nie je samoúčelný. Má slúžiť zvyšovaniu blahobytu obyvateľstva. Napríklad krajina vo vojne môže vykazovať vysoký rast HDP (pretože vyrába bomby a tanky), aj nízku nezamestnanosť (lebo muži sú zmobilizovaní v armáde). No čo z toho, keď obyvateľstvo funguje na prídelovom systéme a nové práčky ani chladničky sa kúpiť nedajú, lebo štát preorientoval všetky fabriky na vojnovú výrobu. Ekonomické ukazovatele vyzerajú dobre, zatiaľ čo ľudia trú biedu.
Ideálne je, keď ekonomický rast ťahajú súkromné firmy, vytvárajúce produkty a služby, po ktorých existuje reálny dopyt na trhu. Prosto, súkromná výroba pre súkromnú spotrebu. Štát môže pomôcť dobudovaním energetickej alebo dopravnej infraštruktúry, no aj tieto „veľké verejné projekty“ by mali byť posudzované z hľadiska ich rentabilnosti a ekonomickej zmysluplnosti. Pokiaľ možno bez dusivého zaťažovania dosiaľ nenarodených generácií dlhmi a tunelovania zo strany politických „kamaRathov“. A presne toto sú ťažkosti, keď po „podpore rastu“ volajú ľudia ako François Hollande.
Problémom nášho kontinentu je rast na dlh a skutočnosť, že počas posledného desaťročia rástlo zadlženie rýchlejšie ako ekonomiky eurozóny. Tie peniaze sa často ani nepoužili na „veľké verejné rozvojové projekty“ (nech si už pod tým predstavíme čokoľvek), ale sa prejedli na bežnú prevádzku štátu, prípadne ich politici použili na nakupovanie vybraných voličských skupín cez rôzne sociálne vymoženosti. Ak dnes Nemci do Atén odkazujú, že Grécko sa do svojej situácie rozhodne nedostalo, lebo by prehnane šetrilo, majú pravdu. Hollande a spol. volajú po ďalšom raste na dlh. Rozmenené na drobné to znamená, že štát si požičia na „veľké verejné projekty“, prípadne na „nové pracovné miesta“ (najlepšie v štátnom aparáte). A keď tento rast na dlh finančné trhy odmietnu platiť, tak zaskočí Európska centrálna banka a potrebné peniaze prosto vytlačí. To však zvýši infláciu, čoho sa Nemci boja najviac zo všetkého. Preto tento koncept odmietajú.
.úspory a reformy
Nestojíme teda pred dilemou rast verzus úspory, ale medzi dvoma diametrálne odlišnými predstavami, ako rast ekonomiky docieliť. Podľa Nemcov a fiškálneho kompaktu sú kľúčom k nemu štrukturálne reformy, ktoré európske ekonomiky urobia konkurencieschopnejšími, a nie pokračovanie zadlžovania.
V prípade Francúzska bolo reformné zadanie jasné. Trh práce je zviazaný rigidnými reguláciami a keby sa ho podarilo liberalizovať, mohli by novovzniknuté pracovné miesta znížiť vysokú, približne 10-percentnú nezamestnanosť. Deficit je možné znižovať privatizáciou štátnych aktív a témou je v krajine galského kohúta aj udržateľnosť dôchodkového systému. Vlastne je to po celej Európe veľmi podobný príbeh. Všade sa dá zlepšovať podnikateľské prostredie – napríklad odstraňovaním výnimiek či výsad pre firmy s politickými konexiami a otváranie odvetví súťaži. Pomôcť by mohlo aj väčšie otvorenie jednotného európskeho trhu, najmä v oblasti služieb či energetiky. Pointa tohto prístupu k naštartovaniu rastu spočíva v očakávaní, že s liberalizovanou ekonomikou sa uvoľní podnikavosť, tvorivosť a vynaliezavosť ľudí, ktorá povedie k naštartovaniu nových biznisov, služieb či produktov a rastu zamestnanosti.
Sarkozy sa o reformy vo Francúzsku pokúšal, no väčšinou skončili na polceste. Jeho nástupca chce zase robiť všetko naopak, než ako by dávalo zmysel. Snaha naštartovať ekonomiky európskych krajín troskotá na skupinových záujmoch, politikárčení, krátkozrakom populizme a neochote voličov pochopiť, že s desaťročiami sociálnych istôt na dlh je definitívne koniec. Ak Hollande v tejto situácii zvýši dane, v lepšom prípade nedosiahne nič, v horšom prípade poškodí ekonomiku vlastnej krajiny. Práve naopak, politici by mali hľadať spôsoby, ako konsolidovať verejné financie najmä cez škrty na strane výdavkov. A keď už zvyšovať dane, tak tie nepriame, ktoré menej škodia rastu.
.okľukou k euru
No do európskej ekonomickej rovnice treba dosadiť ešte jednu premennú: euro! Nie je to len o šetrnom usilovnom Nemecku, ktoré si splnilo reformné domáce úlohy už v minulom desaťročí a rozhadzovačnom lenivom Juhu, ktorý zanedbáva svoju konkurencieschopnosť. Menová politika je rovnaká pre celú eurozónu. No kým nemecký, na exporte založený vzostup zvýhodňuje, krajinám južnej Európy ukladá takmer nesplniteľné bremeno.
Pre Grécko, Taliansko, Španielsko, Portugalsko a možno aj Francúzsko je euro prisilné. Keby mali vlastnú menu, mohli by ju devalvovať, a tým urobiť svoje tovary a služby lacnejšími – a teda konkurencieschopnejšími. V menovej únii to však urobiť nemôžu. Jediné, čo im zostáva, je zvýšiť svoju produktivitu alebo znížiť mzdy. Niektorí ekonómovia, ako napríklad Američan Allan Meltzer, ktorý bol poradcom Johna F. Kennedyho i Ronadla Reagana, odhadujú, že platy na Juhu by museli klesnúť o 20 až 30 percent. „Nemeckou cestou je stlačiť mzdové náklady. To je ekonomicky v poriadku, no politicky nemožné presadiť.“ Povedal Meltzer minulý utorok pre denník Handelsblatt. Riešením je podľa neho rýchle rozdelenie eurozóny na dva bloky. Pričom južný blok by mohol devalvovať svoju novú menu.
Iný názor má nemecký ekonóm Gustav Horn. Na stránkach tých istých novín argumentoval, že pomery v eurozóne sa práve teraz dostávajú do rovnováhy. V Nemecku totiž konečne zaznamenávajú citeľné zvyšovanie miezd, čo nemecké výrobky o niečo zdraží a zvýhodní v súťaži juhoeurópske podniky. Krízové štáty na Juhu nebudú musieť nevyhnutne ďalej znižovať mzdy, bude stačiť, ak bude ich nárast pod priemerom eurozóny. Len nie je jasné ako sa táto rovnováha bude udržiavať.
.mrazivá neistota
Na neistote súvisiacej s krízou eura, ktorú eskalovali výsledky gréckych volieb, zaráža aj šírka expertných názorov ohľadom ďalšieho vývoja. Zaznievajú hlasy, že na vystúpenie Grécka z eurozóny by už zvyšok členských krajín mal byť pripravený. Koniec koncov, banky boli rekapitalizované, máme tu euroval I i II a k tomu fiškálny kompakt. No je tu aj iný pohľad. Neriadený odchod Atén by podľa britského denníka Guardian stál bilión dolárov, kým riadený asi tretinu tejto sumy. Nejasné je, čo by sa odohralo v Grécku a či by sa pohroma šírila ďalej do Talianska a Španielska. Definitívne rozuzlenie príde po gréckych voľbách v lete.
Vo štvrtok, pred našou uzávierkou, ešte agentúra Fitch znížila rating Grécka. Mnohých na tomto rozhodnutí nepochybne zaskočilo, že grécky rating mal ešte stále kam klesnúť. Ak sa súčasná neistota nevymkne úplne spod kontroly, azda by sa z nej jedna dobrá vec politicky vyťažiť dala. Strach pred potenciálnym dominovým šírením chaosu v eurozóne by mohol pre Françoisa Hollanda predstavovať vďačné alibi na odklon od škodlivých volebných sľubov k pragmatickejším postojom.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.