Zatraktívnime fasády našich panelákov sviežimi živými farbami! Odstráňme pocit frustrácie zo sivej panelovej džungle! Aj takto presvedčujú svojich zákazníkov o potrebe zatepľovania a farbenia stavebné firmy. Boom zatepľovania vrcholí. Kto by mu odolal?
Okrem frustrácie zo sivej panelovej džungle sa však objavuje už aj nový druh frustrácie – frustrácia z masového obaľovania domov polystyrénmi a natierania domov jasavými farbami skrášleného často aj bizarnými obrazcami. Túto frustráciu cítia všetci ľudia s dobrým vkusom, a najmä architekti majú občas až pocit hnusu. Ich protestné hlasy však znejú výnimočne a vo všeobecnom opojení z nádhery pestro vymaľovaných panelákov sa strácajú.
.duša domu
Pavol Paňák patrí medzi najlepších slovenských architektov, je spoluautorom novej budovy Národnej banky Slovenska či novostavby Slovenského národného divadla. V bulletine Slovenskej komory architektov Paňák nedávno uverejnil príspevok, s ktorým vystúpil na konferencii nemeckých architektov v Drážďanoch. Hovoril v ňom o zatepľovaní ako o architektonickom probléme. Prečo v Nemecku? Pretože tam je to už vážna téma. Pritom v Nemecku problém zďaleka nie je taký vážny, pretože majitelia nehnuteľností sú tam zväčša majetnejší, a tak aj zatepľovanie je kvalitnejšie a citlivejšie. Pavol Paňák cítil isté zadosťučinenie, keď na konferencii nemeckých architektov tamojší minister výstavby vyzýval, aby sa už nezatepľovalo tak bezhlavo. „Povedal, že zatepľovaním tým domom odoberáme ich dušu,“ spomína Pavol Paňák. Z výšky svojho ateliéru, ktorý sa nachádza v prerobenom vodojeme, hľadí dole na sídliská s pestrofarebnými panelákmi. „Je to šialený problém.“
.proporcie a harmónia
O tom, že zatepľovanie prináša úspory a šetrí mnohým užívateľom domu peniaze, nie je spor a tento racionálny argument nemá význam spochybňovať. Takisto je zbytočné baviť sa teraz o tom, či je architektonický problém zatepľovať paneláky postavené ku koncu socializmu. Teda najmä tie z 80. rokov, ktoré už nemali so stavebnou kultúrou veľa spoločného a pri ich výstavbe už nebola ani žiadna stavebná ambícia, žiadny náznak remesla. „V tomto prípade, keď uvážim, že ľudia budú rádovo menej platiť za kúrenie, tak si poviem, že je zatepľovanie v poriadku, že to stálo za to a ani sa nestala žiadna veľká škoda. Dokonca, takýto dom, keď dostane nový plášť, pôsobí dôstojnejšie,“ hovorí Pavol Paňák.
Lenže okrem týchto domov tu máme množstvo bytových domov, ktoré sa postavili od konca štyridsiatych rokov až do polovice sedemdesiatych rokov a tie ešte majú elementárne znaky stavebnej kultúry či remeselnej ambície a dávajú týmto domom štipku ušľachtilosti. Laik si ich často nevšimne, vníma ich len ako súčasť harmonicky pôsobiaceho celku, ale architekt tie drobné „fajnovosti“ vidí. Štíhle rímsy, zvýraznené ostenie okolo okien, remeselne kvalitné výplne dverných otvorov, priznané tektonické znaky stavby. Dodnes ešte na niektorých nezateplených panelákoch vidno napríklad raster, ktorý vytvárajú špáry medzi panelmi, a ktorý prezrádza konštrukčnú logiku domu. Zároveň aj člení jeho veľké objemy. „Prvé paneláky prišli s mimoriadnou architektonickou ambíciou, boli to ešte domy robené s fortieľom a remeselnou ambíciou, “ pripomína P. Paňák. Rímsy, konzoly či piliere boli presne také, aké majú byť, ako to diktovala logika ich materiálu. Keď sa dom zateplí, všetky tieto prvky zhrubnú. „Stratia tú fajnovú proporciu, ktorá robila stavbu harmonickou,“ vysvetľuje P. Paňák. „Zmenou proporcií dom stráca svoju prvotnú charakteristiku, teda to, vďaka čomu som mu rozumel. Dom ma učí rozumieť mu práve tým, že má prirodzené proporcie, a tak ma vychováva. Ja na ňom rastiem, vzdelávam sa na ňom, on ma učí svojej pravde.“
.patina a špina
Zateplené domy sa často stávajú remeselne, kompozične, ale aj materiálovo bezcenné. Ešte aj v päťdesiatych či šesťdestiatych rokoch sa tu stavali domy s kvalitnou omietkou, ktorá starla dôstojne, lebo časom získavala príjemnú patinu. „Ja chápem, že sa preplášťuje architektúra,“ hovorí P. Paňák. „Celé dejiny architektúry sú o preplášťovaní domov, je to prirodzené, ale vždy sa to dialo tak, že aj nová vrstva mala svoju estetickú ambíciu, zodpovedajúcu svojej dobe. Bola to vždy nová kultúrna vrstva na inej kultúrnej vrstve. No teraz sa to robí najlacnejším spôsobom, a tak si do tej novej vrstvy nemôžete dovoliť vkladať nové články, dať jej nejakú architektonickú ambíciu. Ostáva iba tá najlacnejšia – strakaté farby.“
Cenou za lacné zateplenie bude škaredé starnutie, už dnes to vidno na niektorých dávnejšie zateplených domoch. Pôsobia špinavo. „Ten lacný materiál sa prezradí, on nie je schopný patinovať sa,“ vysvetľuje Pavol Paňák. Uvedomuje si, že je to teraz bezvýchodisková situácia, keďže spoločenstvá bytov, ktoré sa rozhodujú pre zatepľovanie, počujú iba na jediné kritérium, a tým je cena. Riešením by mohol byť aspoň kompromis, snažiť sa rôznymi architektonickými či materiálovými prostriedkami zjemňovať hrubé proporcie, voliť kvalitnejšie povrchy, kultivovanejšie farby.
.malebnosť a nuansy
Ak už v niečom cítiť aj nevôľu širšej verejnosti, tak je to v nezmyselnej farebnosti, ktorá ovládla naše sídliská a ktorá pripomína skôr sídla Karibskej oblasti ako kultivované mestá strednej Európy so svojou bohatou umeleckou a remeselnou tradíciou. „Farby, to je zástupný problém, tá jasavosť – to je vlastne obrázok celej tej mizérie. Jasavosť farieb zakrýva lacnotu a nemá nič spoločné s našou stavebnou kultúrou či nebodaj tradíciou,“ skepticky konštatuje P. Paňák.
Tradičná slovenská farebnosť bola oveľa striedmejšia, používali sa iba dve-tri farby. „Malebnosť nepochádza z toho, že sú veci pestré, malebnosť pochádza z toho, že sú veci len málo odlišné a líšia sa v nuansách,“ hovorí Paňák. Na niektorých starších domoch v hodnotnejších bytových súboroch, ktoré ešte neprešli zatepľovaním a vyfarbovaním, tú jemnú kultivovanú farebnosť ešte vidno. Ale stráca sa rýchlym tempom.
Architekt Paňák si spomína na rozhovor s americkou architektkou, ktorá robila prieskum panelových domov v postsocialistických krajinách. Tvrdila, že fenomén tejto farebnosti sa prejavuje len na Slovensku
a v Česku. Aj u susedov to už chápu ako problém.
Známy český recenzent architektúry Adam Gebrian pred pár dňami v Lidových novinách napísal: „Rekonštrukcia sídlisk je komplexná záležitosť, vyžiadala by si spoluprácu mnohých subjektov, ale úplne na začiatku by muselo stáť pomenovanie kvalít, ktoré je nutné zachovať, a potom pomenovanie problémov, ktoré treba riešiť. K tomu nedošlo a živelné úpravy sídlisk zatiaľ podľa mňa vedú iba k ich zhoršovaniu. Zatepľovanie a nafarbenie nepovažujem za riešenie, možno práve naopak.“ Prečo zatiaľ nedokážeme kultivovane pristupovať k obnove bytových domov či panelákov? Určite je to najmä v peniazoch, pretože kvalitné zateplenie je drahšie a je lacnejšie zveriť celý proces stavebnej firme, ako radiť sa s architektom. Ale existuje aj iný dôvod. Pavol Paňák si myslí, že sme stále ešte mladá kultúra a ľahko sa dáme sa opiť rožkom. Za lacno oblepené domy a bujaro pomaľované fasády však zaplatíme cenu. Bude to pomalšie kultivovanie nás všetkých.
Okrem frustrácie zo sivej panelovej džungle sa však objavuje už aj nový druh frustrácie – frustrácia z masového obaľovania domov polystyrénmi a natierania domov jasavými farbami skrášleného často aj bizarnými obrazcami. Túto frustráciu cítia všetci ľudia s dobrým vkusom, a najmä architekti majú občas až pocit hnusu. Ich protestné hlasy však znejú výnimočne a vo všeobecnom opojení z nádhery pestro vymaľovaných panelákov sa strácajú.
.duša domu
Pavol Paňák patrí medzi najlepších slovenských architektov, je spoluautorom novej budovy Národnej banky Slovenska či novostavby Slovenského národného divadla. V bulletine Slovenskej komory architektov Paňák nedávno uverejnil príspevok, s ktorým vystúpil na konferencii nemeckých architektov v Drážďanoch. Hovoril v ňom o zatepľovaní ako o architektonickom probléme. Prečo v Nemecku? Pretože tam je to už vážna téma. Pritom v Nemecku problém zďaleka nie je taký vážny, pretože majitelia nehnuteľností sú tam zväčša majetnejší, a tak aj zatepľovanie je kvalitnejšie a citlivejšie. Pavol Paňák cítil isté zadosťučinenie, keď na konferencii nemeckých architektov tamojší minister výstavby vyzýval, aby sa už nezatepľovalo tak bezhlavo. „Povedal, že zatepľovaním tým domom odoberáme ich dušu,“ spomína Pavol Paňák. Z výšky svojho ateliéru, ktorý sa nachádza v prerobenom vodojeme, hľadí dole na sídliská s pestrofarebnými panelákmi. „Je to šialený problém.“
.proporcie a harmónia
O tom, že zatepľovanie prináša úspory a šetrí mnohým užívateľom domu peniaze, nie je spor a tento racionálny argument nemá význam spochybňovať. Takisto je zbytočné baviť sa teraz o tom, či je architektonický problém zatepľovať paneláky postavené ku koncu socializmu. Teda najmä tie z 80. rokov, ktoré už nemali so stavebnou kultúrou veľa spoločného a pri ich výstavbe už nebola ani žiadna stavebná ambícia, žiadny náznak remesla. „V tomto prípade, keď uvážim, že ľudia budú rádovo menej platiť za kúrenie, tak si poviem, že je zatepľovanie v poriadku, že to stálo za to a ani sa nestala žiadna veľká škoda. Dokonca, takýto dom, keď dostane nový plášť, pôsobí dôstojnejšie,“ hovorí Pavol Paňák.
Lenže okrem týchto domov tu máme množstvo bytových domov, ktoré sa postavili od konca štyridsiatych rokov až do polovice sedemdesiatych rokov a tie ešte majú elementárne znaky stavebnej kultúry či remeselnej ambície a dávajú týmto domom štipku ušľachtilosti. Laik si ich často nevšimne, vníma ich len ako súčasť harmonicky pôsobiaceho celku, ale architekt tie drobné „fajnovosti“ vidí. Štíhle rímsy, zvýraznené ostenie okolo okien, remeselne kvalitné výplne dverných otvorov, priznané tektonické znaky stavby. Dodnes ešte na niektorých nezateplených panelákoch vidno napríklad raster, ktorý vytvárajú špáry medzi panelmi, a ktorý prezrádza konštrukčnú logiku domu. Zároveň aj člení jeho veľké objemy. „Prvé paneláky prišli s mimoriadnou architektonickou ambíciou, boli to ešte domy robené s fortieľom a remeselnou ambíciou, “ pripomína P. Paňák. Rímsy, konzoly či piliere boli presne také, aké majú byť, ako to diktovala logika ich materiálu. Keď sa dom zateplí, všetky tieto prvky zhrubnú. „Stratia tú fajnovú proporciu, ktorá robila stavbu harmonickou,“ vysvetľuje P. Paňák. „Zmenou proporcií dom stráca svoju prvotnú charakteristiku, teda to, vďaka čomu som mu rozumel. Dom ma učí rozumieť mu práve tým, že má prirodzené proporcie, a tak ma vychováva. Ja na ňom rastiem, vzdelávam sa na ňom, on ma učí svojej pravde.“
.patina a špina
Zateplené domy sa často stávajú remeselne, kompozične, ale aj materiálovo bezcenné. Ešte aj v päťdesiatych či šesťdestiatych rokoch sa tu stavali domy s kvalitnou omietkou, ktorá starla dôstojne, lebo časom získavala príjemnú patinu. „Ja chápem, že sa preplášťuje architektúra,“ hovorí P. Paňák. „Celé dejiny architektúry sú o preplášťovaní domov, je to prirodzené, ale vždy sa to dialo tak, že aj nová vrstva mala svoju estetickú ambíciu, zodpovedajúcu svojej dobe. Bola to vždy nová kultúrna vrstva na inej kultúrnej vrstve. No teraz sa to robí najlacnejším spôsobom, a tak si do tej novej vrstvy nemôžete dovoliť vkladať nové články, dať jej nejakú architektonickú ambíciu. Ostáva iba tá najlacnejšia – strakaté farby.“
Cenou za lacné zateplenie bude škaredé starnutie, už dnes to vidno na niektorých dávnejšie zateplených domoch. Pôsobia špinavo. „Ten lacný materiál sa prezradí, on nie je schopný patinovať sa,“ vysvetľuje Pavol Paňák. Uvedomuje si, že je to teraz bezvýchodisková situácia, keďže spoločenstvá bytov, ktoré sa rozhodujú pre zatepľovanie, počujú iba na jediné kritérium, a tým je cena. Riešením by mohol byť aspoň kompromis, snažiť sa rôznymi architektonickými či materiálovými prostriedkami zjemňovať hrubé proporcie, voliť kvalitnejšie povrchy, kultivovanejšie farby.
.malebnosť a nuansy
Ak už v niečom cítiť aj nevôľu širšej verejnosti, tak je to v nezmyselnej farebnosti, ktorá ovládla naše sídliská a ktorá pripomína skôr sídla Karibskej oblasti ako kultivované mestá strednej Európy so svojou bohatou umeleckou a remeselnou tradíciou. „Farby, to je zástupný problém, tá jasavosť – to je vlastne obrázok celej tej mizérie. Jasavosť farieb zakrýva lacnotu a nemá nič spoločné s našou stavebnou kultúrou či nebodaj tradíciou,“ skepticky konštatuje P. Paňák.
Tradičná slovenská farebnosť bola oveľa striedmejšia, používali sa iba dve-tri farby. „Malebnosť nepochádza z toho, že sú veci pestré, malebnosť pochádza z toho, že sú veci len málo odlišné a líšia sa v nuansách,“ hovorí Paňák. Na niektorých starších domoch v hodnotnejších bytových súboroch, ktoré ešte neprešli zatepľovaním a vyfarbovaním, tú jemnú kultivovanú farebnosť ešte vidno. Ale stráca sa rýchlym tempom.
Architekt Paňák si spomína na rozhovor s americkou architektkou, ktorá robila prieskum panelových domov v postsocialistických krajinách. Tvrdila, že fenomén tejto farebnosti sa prejavuje len na Slovensku
a v Česku. Aj u susedov to už chápu ako problém.
Známy český recenzent architektúry Adam Gebrian pred pár dňami v Lidových novinách napísal: „Rekonštrukcia sídlisk je komplexná záležitosť, vyžiadala by si spoluprácu mnohých subjektov, ale úplne na začiatku by muselo stáť pomenovanie kvalít, ktoré je nutné zachovať, a potom pomenovanie problémov, ktoré treba riešiť. K tomu nedošlo a živelné úpravy sídlisk zatiaľ podľa mňa vedú iba k ich zhoršovaniu. Zatepľovanie a nafarbenie nepovažujem za riešenie, možno práve naopak.“ Prečo zatiaľ nedokážeme kultivovane pristupovať k obnove bytových domov či panelákov? Určite je to najmä v peniazoch, pretože kvalitné zateplenie je drahšie a je lacnejšie zveriť celý proces stavebnej firme, ako radiť sa s architektom. Ale existuje aj iný dôvod. Pavol Paňák si myslí, že sme stále ešte mladá kultúra a ľahko sa dáme sa opiť rožkom. Za lacno oblepené domy a bujaro pomaľované fasády však zaplatíme cenu. Bude to pomalšie kultivovanie nás všetkých.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.