Keď Vašek Neckář nahral pesničku Půlnoční, bral ju ako jednu z mnohých pesničiek, ktoré za svoju dlhú hudobnú kariéru naspieval. Lenže Půlnoční nakoniec vyšla ako soundtrack k úspešnému českému komiksovému filmu Alois Nebel a stal sa z nej hit. Opravujem, nie hit ale megahit. Zrazu si česká, ale aj slovenská verejnosť uvedomila, aký je tento spevák, ktorý patril v šesťdesiatych rokoch s Gottom a Matuškom do najpopulárnejšej trojky československých spevákov, pre ne dôležitý. Dovtedy Neckář plnil stránky bulvárnych médií, ktoré vôbec nezaujímala jeho hudba. Jeho jediný porevolučný album Oči koní, na ktorom Neckář vzdával hold svojej celoživotnej láske – koňom, ostal bez veľkého povšimnutia. Ľudí skôr zaujímala jeho nadváha, následná mozgová príhoda, ktorá mu poškodila rečové centrum alebo zaručené informácie o jeho sexuálnej orientácii. Jeho najnovší album Dobrý časy, ktorý vznikol v spolupráci s hudobníkmi z českej alternatívnej scény, mladšími o dve generácie, ho vrátili na českú hudobnú scénu tak, až české médiá píšu o comebacku ako hrom. Niektorí kritici Vaškov návrat prirovnávajú k návratu Johnnyho Casha v deväťdesiatych rokoch, ktorý sa po rokoch sucha vrátil na scénu ako kráľ.
.výborné časy
Dobrý časy je veľmi vkusne a citlivo zaranžovaný album, ktorý sa trafil do Vaškovej polohy, ktorá mu ide na najlepšie – fílingu chlapca zo šesťdesiatych rokov, ktorý akosi odmietol zostarnúť. Tisíckrát vďaka bohu, že sa kritici ubránili kŕčovitým polohám, ktoré ho v minulosti sprevádzali, na jednej strane bubblegumovo popová, na drunej strane s metalistickou sidovkou. Tento spevák bol predsa vždy najsilnejší v „příbězích, písních a baladách“, ako znie titul jeho slavného trojalbumu, napísal český denník Dnes.
Vašek Neckář za to v prvom rade môže vďačiť Jaromírovi Švejdíkovi, spevákovi známej českej kapely Priesnitz, ktorý je zároveň aj autorom komiksu Alois Nebel a hudobníkovi a producentovi Dušanovi Neuwerthovi, členovi skupín Tata Boys alebo Umakart, občasnej kapele so Švejdíkom, ktorá vlastne nahrala aj nový Vaškov hit Půlnoční . Ten sa vlastne stal bránou k celému albumu. „Už keď sme pripravovali pieseň Půlnoční, napadlo mi, že by nebolo márne urobiť s Václavom celý album, ale v tom čase sme mali veľa práce s filmom Alois Nebel a nápad akosi zapadol. Po čase som stretol kamaráta, dokumentaristu Václava Kučeru a on sa ma spýtal, čo teraz po filme robím, a tak som si pri tom spomenul na ten nápad s pesničkami pre pána Neckářa a on bol priam nadšený, hovoril, že to musíte urobiť a ja o tom natočím dokument. A tak sa stalo.“
Švejdík bol jedným z mála o generáciu mladších hudobníkov, ktorý na Neckářa nikdy nezabudol. Poznal ho najmä zo slávnych filmov Ostře sledované vlaky a Skřivánci na niti, kde spevák zahral nezabudnuteľné postavy mladých hrdinov, ktorí sa rozhodli vzoprieť neprajnej dobe a nestratiť nič zo svojej ľudskosti. Neckářov koncert s jeho dlhoročnou kapelou Bacily bol jedným z prvých vystúpení, ktoré ako dieťa, vyrastajúce v chladných Jeseníkoch na severovýchode Česka, videl. „Tuším, že vtedy hrali repertoár z albumu Planetárium, to sa mi veľmi páčilo,“ spomína hudobník na Vaškovu éru z prelomu 70. a 80. rokov, keď v celej republike bodoval s dvojalbumom, z ktorého sa predalo okolo 130-tisíc kusov.
Švejdík napísal Půlnoční pôvodne pre seba, respektívne pre kapelu Umakart, no keď prišla možnosť spolupracovať s legendárnym českým spevákom, poslal ju jemu. Spolu s ňou mu poslal aj ďalšie štyri texty, tiež písané pre Umakart, ktoré sa nakoniec stali základom Dobrých časov. „Keď prišla možnosť, aby ich naspieval Vašek, snažil som sa dívať na svet jeho očami. Nebolo to veľmi ťažké, pretože on je skvelý interpret a vážne texty podá tak, že mu to ešte uveríte. Jediným vážnejším problémom, s ktorým sa sa Švejdík s Neuwerthom museli počas nahrávania potýkať, je Neckářov zdravotný stav, ktorý sa od mozgovej príhody v roku 2002 síce zlepšil, ale spevák hitov Lékořice alebo Ša-la-la-la-li má stále istý problém s učením a pamätaním si textov. Koncertný repertoár Bacilov dnes má dvadsať piesní, ktoré sa Vašek dokázal naučiť. Počas koncertov používa špeciálnu čítačku, no podľa jeho brata Jana, jeho dlhoročného spolupútnika, ktorý je v Neckářovej kapele od začiatku sedemdesiatych rokov, ju spevák po štvrtom-piatom koncerte za sebou už nemusí používať. Ak nerátame vtedy hotovú Půlnoční , zvyšných deväť piesní naspieval za deväť dní, čiže jednu pieseň za deň. „Myslím, že Václavovi úspech Půlnoční veľmi pomohol a vzhľadom na svoj vek je celkom vo forme. Spolupráca bola absolútne bez problémov, pan Neckář je veľký profesionál a bojovník. Je to poctivý chlap a najmä má zmysel pre humor, čo je pre mňa veľmi dôležité,“ dodával Jaromír Švejdík. Jeho slová potvrdzuje aj Peci Uherčík, ktorý s Václavom Neckářom spolupracoval na spoločnej piesni Pár sladkých múz. Tá by sa mala objaviť na albume duetov, na ktorom Peci pracuje niekoľko rokov. „Je to nesmierne milý človek, dokonale ovládajúci svoj kumšt, a to nielen spevácky, ale aj herecký. Jeho žánrový záber je široký, spieva pop music v tom najlepšom slova zmysle, vkusnú, aj s rockovými ingredienciami, preto sme si hneď porozumeli... Je to človek, ktorý má neskutočné srdce,“ povedal o spolupráci slovenský gitarista, podľa ktorého si Vašek vybral práve túto pieseň, pretože mu pripomínala jeho obľúbených The Rolling Stones. Kedysi od nich prevzal pesničky Lady Jane alebo As Tears Go By.
.na odpis
Na takú chválu nebol Neckář v posledné roky vôbec zvyknutý, pričom v šesťdesiatych rokoch bol obrovskou hviezdou československej popmusic. Pôvodne chcel byť hercom, ale keď ho trikrát vyhodili z prijímačiek na DAMU, stal sa spevákom, ktorý plynule vedel plávať rôznymi štýlmi – od divadelných piesní cez sláďáky, folkové songy až po bigbítové vypaľovčky na spôsob spomínaných The Rolling Stones alebo Faces. V druhej polovici 60. rokov bol členom nesmierne úspešného tria The Golden Kids s Martou Kubišovou a Helenou Vondráčkovou. Nebyť Pražskej jari v roku 1968, skupina by sa po obrovskom úspechu na francúzskom festivale MIDEM presadila v zahraničí. Lenže ruské tanky tento sľubne rozvíjajúci príbeh zastavili. Golden Kids sa rozpadli po tom, čo na Martu Kubišovú, ktorá bola symbolom posledných politických udalostí, „našili“ pornografické fotografie, na ktorých mala byť údajne ona. Napriek tomu, že išlo o podvrh, na základe nich dostala Kubišová doživotný zákaz činnosti.
Neckář, ktorý sa medzitým vydal na sólovú dráhu, bol jediný, kto v prospech speváčky svedčil na súde. Zatiaľ čo Kubišová namiesto spievania lepila vrecká vo výrobnom družstve, Neckář pomerne úspešne prešiel sedemdesiatymi rokmi a podobne ako drvivá väčšina Čechov a Slovákov, aj on bol nútený robiť kompromisy. Na Martu nikdy nezabudol, pomáhal jej a niekoľkokrát sa ešte počas totality pokúšal o jej comeback, ku ktorému, samozrejme, nikdy nedošlo. Keď Lidové noviny začali pred niekoľkými rokmi zverejňovať eštebácke zoznamy, ocitol sa tam aj Neckář. V kategórii dôverník, s krycím menom Bacil. S tajnými spolupracoval deväť rokov (1978 až 1987), no denník pripomína, že jeho spis eštebáci založili do archívu, pretože informácie boli len informatívneho charakteru a na „rozpracovanie“ hudobníkov a spevákov neboli využité. Podľa knihy Všechno je jenom jednou – Životní příbeh Václava Neckáře od Jaroslava Kříženeckýho však niektorých jeho priateľov zamrzelo, že spevák v osemdesiatych rokoch vstúpil do komunistickej strany. Vraj preto, aby mal od červených, ktorí mu nikdy nezabudli jeho podporu Marty Kubišovej, pokoj. Po revolúcii tento krok veľmi ľutoval, pričom vrátil aj titul Zaslúžilého umelca a s ním aj prémiu 5-tisíc korún, ktorá bola jeho súčasťou, no po novembri 1989 ho to nezachránilo. Neckář spadol do koša so všetkými normalizačnými umelcami od Heleny Vondráčkovej cez Michala Davida až po Karla Gotta. Priznajme si, že s ohľadom na jeho minulosť trochu neprávom. „Nikdy som ho nepovažoval za zástupcu akéhosi normalizačného popu. Inak by sme si spoluprácu s ním rozmysleli. Snažili sme sa pre film vybrať spevákov, ktorí sa nesprofanovali. Okrem Rottrovej, ktorá na soundtracku spieva, sme napríklad uvažovali aj o Pavlovi Bobkovi alebo Petrovi Spálenom. Vašek a jeho brat sa s Bacilmi nesnažili poslucháčovi podliezať, vo svojej tvorbe reagovali na aktuálne svetové trendy – napríklad vplyv Pink Floyd cítiť na ich albume Planetárium,“ potvrdzuje Jaromír Švejdík.
.starý princ
Na prelome osemdesiatych a deväťdesiatych rokov sa Neckářovi nedarilo ani po profesionálnej stránke. Ako takzvaný „normalizačný“ umelec bol na odpis a ani rocková hudba, ktorú s Bacilmi v tom čase hral, nestála za veľa. Pre jeho spolupútnikov bola príliš tvrdá a pre mladých, ktorí šli v Metallice, Pearl Jam alebo Nirvane bola, naopak, na smiech. Vašek Neckář, spevák, ktorý výborne spieval, tancoval a pritom robil slávne roznožky, človek, ktorý väčšinu života prežil na pódiu, obdivovaný zástupmi fanúšikov, sa v tichosti vytratil z českej popmusic. Extrémne pribral na hmotnosti a keď sa objavil na verejnosti, ako napríklad na odovzdávaní českých cien Grammy, kde spieval slávnu Tu kytaru jsem koupil kvoli tobě, vyzeral ako pritučná karikatúra samého seba. Jeho život sa však radikálne zmenil v novembri 2002, keď prekonal mozgovú porážku, ktorá mu zasiahla hlasové centrum v mozgu. Napriek tomu, že krátko po tom ho prepustili do domáceho liečenia, pamäť sa mu vracala pomaly. Počas prvých piatich mesiacov sa naučil päť svojich piesní a postupne sa učil ďalšie.
Vašek Neckář sa z porážky úplne nevystrábil. Na to, že má 69 rokov, je po fyzickej stránke v poriadku, no keď .týždeň s ním robil pred jeho koncertom rozhovor, bolo cítiť, že ťažšie hľadá slová. Pýtam sa ho, ako mu dnes ide koncertovanie. „Pre človeka, ktorý je na javisku, je to ťažké...veľmi ťažké, keď som unavený, robím chyby,“ odpovedá český spevák, ktorému robí spoločnosť jeho brat. Kapelník Bacilov Jan Neckář ho občas koriguje, občas dopĺňa, keď Václav nevie nájsť správne slovo. Čas tlačí, kapela už mala mať dávno zvukovú skúšku. Nemožno sa mu čudovať, len pred hodinou prišiel s kapelou do Bratislavy a hneď šiel robiť rozhovor do Rádia_FM. Keď sa vrátil, povedal, že si musí na chvíľu odpočinúť. Za ten krátky čas, čo som sedel s jeho bratom, som sa stihol opýtať, prečo kýval na spoluprácu s hudobníkmi, ktorí ešte neboli na svete, keď v šesťdesiatych rokoch vládol hitparáde Na houpačce. „Producent filmu Pavel Strnad ma oslovil, aby som nakrútil Půlnoční. Keď sme to nahrali, Jaromír a Dušan mi dali štyri texty a spýtali sa, či by sme neurobili celý album. Texty sa mi veľmi páčili, ale nevedel som, aká je to hudba. No keď som počul demo snímky, skúsil som to. Jaromír má tender ako Leonard Cohen, to sa mi na tom páčilo,“ povedal český spevák.
Obaja označili úspech s pesničkou Půlnoční za malý zázrak s tým, že nemali ani tušenia, čo všetko táto pieseň spôsobí. „To nemohli vedieť ani jej autori, a nie my,“ dodáva Jan Neckář krátko predtým, než musí na zvukovú skúšku. Pomaly sa zdvíha aj Vašek, viditeľne nervózny, pretože sa točí okolo nás až príliš veľa ľudí, ale stíham ešte poslednú otázku o jeho comebacku, vďaka ktorému si tento rok z českých Grammy odniesol dve ceny. „Je skvelé že som späť. Mám šťastie, že sme s Helenou v roku 1967 nahrali Šíleně smutnou princeznu a vlastne niekoľko generácií detí pozná pesničky z toho filmu a starého princa si stále pamätajú.“ Václav Neckář: Dobrý časy (Supraphon 2012)
Budete ma musieť raz z javiska zostreliť, povedal kedysi Václav Neckář, ale kritici dnes nemajú dôvod písať zraňujúce kritiky, ktoré by ho definitívne poslali do dôchodku. A to hlavne, keď mu nedávno vyšiel nový album Dobrý časy, ktorý miestami pripomína jeho najlepšie veci zo šesťdesiatych rokov. Jeho hlavný tromf spočíva v tom, že sa na ňom stretli dve rozdielne generácie hudobníkov. Na jednej strane Vašek Neckář, ikona pomerne bezstarostných 60. rokov a alternatívni hudobníci Jamormír Švejdík s Dušanom Neuwerthom, aby spolu ožili Vaškovu iskru, o ktorej sa zdalo, že je dlhé roky úpne vyhasnutá. Dobrý časy sa nenesú v štýle Ša la la la li, sú pokojné, jemné, premýšľavé, melancholické, kde dvojica mladých hudobníkov sa perfektne trafila do Vaškových speváckych a interpretačných polôh, ktoré mu idú najlepšie. Ak nerátame magickú Půlnoční, ktorá album uzatvára, nájdeme tam vydarené odkazy na české country a folk v skladbách Bejvávalo (Dobrý časy) alebo Noční vlaky. V Tohle není píseň o lásce (nie je to cover This Is Not A Love Song od Pil), sa Neckář vloží do pesničky do takej miery, akoby si text napísal sám. Vrcholy albumu sú dva – úvodná pieseň Tajemství, kandidát na ďalší Neckářov hit a pieseň Na Rafandě, ktorá je z rodu tých najlepších cohenovských piesní. Pri Neckářovom úspechu treba pripomenúť ešte jednu vec, a to skladateľský a textársky výkon Jaromíra Švejdíka, inak lídra gitarových Priessnitz, ktorý sa márne roky pokúšal dostať do konzervatívnych českých rádií so svojimi pesničkami. Za album Dobrý časy si to určite zaslúži.
.výborné časy
Dobrý časy je veľmi vkusne a citlivo zaranžovaný album, ktorý sa trafil do Vaškovej polohy, ktorá mu ide na najlepšie – fílingu chlapca zo šesťdesiatych rokov, ktorý akosi odmietol zostarnúť. Tisíckrát vďaka bohu, že sa kritici ubránili kŕčovitým polohám, ktoré ho v minulosti sprevádzali, na jednej strane bubblegumovo popová, na drunej strane s metalistickou sidovkou. Tento spevák bol predsa vždy najsilnejší v „příbězích, písních a baladách“, ako znie titul jeho slavného trojalbumu, napísal český denník Dnes.
Vašek Neckář za to v prvom rade môže vďačiť Jaromírovi Švejdíkovi, spevákovi známej českej kapely Priesnitz, ktorý je zároveň aj autorom komiksu Alois Nebel a hudobníkovi a producentovi Dušanovi Neuwerthovi, členovi skupín Tata Boys alebo Umakart, občasnej kapele so Švejdíkom, ktorá vlastne nahrala aj nový Vaškov hit Půlnoční . Ten sa vlastne stal bránou k celému albumu. „Už keď sme pripravovali pieseň Půlnoční, napadlo mi, že by nebolo márne urobiť s Václavom celý album, ale v tom čase sme mali veľa práce s filmom Alois Nebel a nápad akosi zapadol. Po čase som stretol kamaráta, dokumentaristu Václava Kučeru a on sa ma spýtal, čo teraz po filme robím, a tak som si pri tom spomenul na ten nápad s pesničkami pre pána Neckářa a on bol priam nadšený, hovoril, že to musíte urobiť a ja o tom natočím dokument. A tak sa stalo.“
Švejdík bol jedným z mála o generáciu mladších hudobníkov, ktorý na Neckářa nikdy nezabudol. Poznal ho najmä zo slávnych filmov Ostře sledované vlaky a Skřivánci na niti, kde spevák zahral nezabudnuteľné postavy mladých hrdinov, ktorí sa rozhodli vzoprieť neprajnej dobe a nestratiť nič zo svojej ľudskosti. Neckářov koncert s jeho dlhoročnou kapelou Bacily bol jedným z prvých vystúpení, ktoré ako dieťa, vyrastajúce v chladných Jeseníkoch na severovýchode Česka, videl. „Tuším, že vtedy hrali repertoár z albumu Planetárium, to sa mi veľmi páčilo,“ spomína hudobník na Vaškovu éru z prelomu 70. a 80. rokov, keď v celej republike bodoval s dvojalbumom, z ktorého sa predalo okolo 130-tisíc kusov.
Švejdík napísal Půlnoční pôvodne pre seba, respektívne pre kapelu Umakart, no keď prišla možnosť spolupracovať s legendárnym českým spevákom, poslal ju jemu. Spolu s ňou mu poslal aj ďalšie štyri texty, tiež písané pre Umakart, ktoré sa nakoniec stali základom Dobrých časov. „Keď prišla možnosť, aby ich naspieval Vašek, snažil som sa dívať na svet jeho očami. Nebolo to veľmi ťažké, pretože on je skvelý interpret a vážne texty podá tak, že mu to ešte uveríte. Jediným vážnejším problémom, s ktorým sa sa Švejdík s Neuwerthom museli počas nahrávania potýkať, je Neckářov zdravotný stav, ktorý sa od mozgovej príhody v roku 2002 síce zlepšil, ale spevák hitov Lékořice alebo Ša-la-la-la-li má stále istý problém s učením a pamätaním si textov. Koncertný repertoár Bacilov dnes má dvadsať piesní, ktoré sa Vašek dokázal naučiť. Počas koncertov používa špeciálnu čítačku, no podľa jeho brata Jana, jeho dlhoročného spolupútnika, ktorý je v Neckářovej kapele od začiatku sedemdesiatych rokov, ju spevák po štvrtom-piatom koncerte za sebou už nemusí používať. Ak nerátame vtedy hotovú Půlnoční , zvyšných deväť piesní naspieval za deväť dní, čiže jednu pieseň za deň. „Myslím, že Václavovi úspech Půlnoční veľmi pomohol a vzhľadom na svoj vek je celkom vo forme. Spolupráca bola absolútne bez problémov, pan Neckář je veľký profesionál a bojovník. Je to poctivý chlap a najmä má zmysel pre humor, čo je pre mňa veľmi dôležité,“ dodával Jaromír Švejdík. Jeho slová potvrdzuje aj Peci Uherčík, ktorý s Václavom Neckářom spolupracoval na spoločnej piesni Pár sladkých múz. Tá by sa mala objaviť na albume duetov, na ktorom Peci pracuje niekoľko rokov. „Je to nesmierne milý človek, dokonale ovládajúci svoj kumšt, a to nielen spevácky, ale aj herecký. Jeho žánrový záber je široký, spieva pop music v tom najlepšom slova zmysle, vkusnú, aj s rockovými ingredienciami, preto sme si hneď porozumeli... Je to človek, ktorý má neskutočné srdce,“ povedal o spolupráci slovenský gitarista, podľa ktorého si Vašek vybral práve túto pieseň, pretože mu pripomínala jeho obľúbených The Rolling Stones. Kedysi od nich prevzal pesničky Lady Jane alebo As Tears Go By.
.na odpis
Na takú chválu nebol Neckář v posledné roky vôbec zvyknutý, pričom v šesťdesiatych rokoch bol obrovskou hviezdou československej popmusic. Pôvodne chcel byť hercom, ale keď ho trikrát vyhodili z prijímačiek na DAMU, stal sa spevákom, ktorý plynule vedel plávať rôznymi štýlmi – od divadelných piesní cez sláďáky, folkové songy až po bigbítové vypaľovčky na spôsob spomínaných The Rolling Stones alebo Faces. V druhej polovici 60. rokov bol členom nesmierne úspešného tria The Golden Kids s Martou Kubišovou a Helenou Vondráčkovou. Nebyť Pražskej jari v roku 1968, skupina by sa po obrovskom úspechu na francúzskom festivale MIDEM presadila v zahraničí. Lenže ruské tanky tento sľubne rozvíjajúci príbeh zastavili. Golden Kids sa rozpadli po tom, čo na Martu Kubišovú, ktorá bola symbolom posledných politických udalostí, „našili“ pornografické fotografie, na ktorých mala byť údajne ona. Napriek tomu, že išlo o podvrh, na základe nich dostala Kubišová doživotný zákaz činnosti.
Neckář, ktorý sa medzitým vydal na sólovú dráhu, bol jediný, kto v prospech speváčky svedčil na súde. Zatiaľ čo Kubišová namiesto spievania lepila vrecká vo výrobnom družstve, Neckář pomerne úspešne prešiel sedemdesiatymi rokmi a podobne ako drvivá väčšina Čechov a Slovákov, aj on bol nútený robiť kompromisy. Na Martu nikdy nezabudol, pomáhal jej a niekoľkokrát sa ešte počas totality pokúšal o jej comeback, ku ktorému, samozrejme, nikdy nedošlo. Keď Lidové noviny začali pred niekoľkými rokmi zverejňovať eštebácke zoznamy, ocitol sa tam aj Neckář. V kategórii dôverník, s krycím menom Bacil. S tajnými spolupracoval deväť rokov (1978 až 1987), no denník pripomína, že jeho spis eštebáci založili do archívu, pretože informácie boli len informatívneho charakteru a na „rozpracovanie“ hudobníkov a spevákov neboli využité. Podľa knihy Všechno je jenom jednou – Životní příbeh Václava Neckáře od Jaroslava Kříženeckýho však niektorých jeho priateľov zamrzelo, že spevák v osemdesiatych rokoch vstúpil do komunistickej strany. Vraj preto, aby mal od červených, ktorí mu nikdy nezabudli jeho podporu Marty Kubišovej, pokoj. Po revolúcii tento krok veľmi ľutoval, pričom vrátil aj titul Zaslúžilého umelca a s ním aj prémiu 5-tisíc korún, ktorá bola jeho súčasťou, no po novembri 1989 ho to nezachránilo. Neckář spadol do koša so všetkými normalizačnými umelcami od Heleny Vondráčkovej cez Michala Davida až po Karla Gotta. Priznajme si, že s ohľadom na jeho minulosť trochu neprávom. „Nikdy som ho nepovažoval za zástupcu akéhosi normalizačného popu. Inak by sme si spoluprácu s ním rozmysleli. Snažili sme sa pre film vybrať spevákov, ktorí sa nesprofanovali. Okrem Rottrovej, ktorá na soundtracku spieva, sme napríklad uvažovali aj o Pavlovi Bobkovi alebo Petrovi Spálenom. Vašek a jeho brat sa s Bacilmi nesnažili poslucháčovi podliezať, vo svojej tvorbe reagovali na aktuálne svetové trendy – napríklad vplyv Pink Floyd cítiť na ich albume Planetárium,“ potvrdzuje Jaromír Švejdík.
.starý princ
Na prelome osemdesiatych a deväťdesiatych rokov sa Neckářovi nedarilo ani po profesionálnej stránke. Ako takzvaný „normalizačný“ umelec bol na odpis a ani rocková hudba, ktorú s Bacilmi v tom čase hral, nestála za veľa. Pre jeho spolupútnikov bola príliš tvrdá a pre mladých, ktorí šli v Metallice, Pearl Jam alebo Nirvane bola, naopak, na smiech. Vašek Neckář, spevák, ktorý výborne spieval, tancoval a pritom robil slávne roznožky, človek, ktorý väčšinu života prežil na pódiu, obdivovaný zástupmi fanúšikov, sa v tichosti vytratil z českej popmusic. Extrémne pribral na hmotnosti a keď sa objavil na verejnosti, ako napríklad na odovzdávaní českých cien Grammy, kde spieval slávnu Tu kytaru jsem koupil kvoli tobě, vyzeral ako pritučná karikatúra samého seba. Jeho život sa však radikálne zmenil v novembri 2002, keď prekonal mozgovú porážku, ktorá mu zasiahla hlasové centrum v mozgu. Napriek tomu, že krátko po tom ho prepustili do domáceho liečenia, pamäť sa mu vracala pomaly. Počas prvých piatich mesiacov sa naučil päť svojich piesní a postupne sa učil ďalšie.
Vašek Neckář sa z porážky úplne nevystrábil. Na to, že má 69 rokov, je po fyzickej stránke v poriadku, no keď .týždeň s ním robil pred jeho koncertom rozhovor, bolo cítiť, že ťažšie hľadá slová. Pýtam sa ho, ako mu dnes ide koncertovanie. „Pre človeka, ktorý je na javisku, je to ťažké...veľmi ťažké, keď som unavený, robím chyby,“ odpovedá český spevák, ktorému robí spoločnosť jeho brat. Kapelník Bacilov Jan Neckář ho občas koriguje, občas dopĺňa, keď Václav nevie nájsť správne slovo. Čas tlačí, kapela už mala mať dávno zvukovú skúšku. Nemožno sa mu čudovať, len pred hodinou prišiel s kapelou do Bratislavy a hneď šiel robiť rozhovor do Rádia_FM. Keď sa vrátil, povedal, že si musí na chvíľu odpočinúť. Za ten krátky čas, čo som sedel s jeho bratom, som sa stihol opýtať, prečo kýval na spoluprácu s hudobníkmi, ktorí ešte neboli na svete, keď v šesťdesiatych rokoch vládol hitparáde Na houpačce. „Producent filmu Pavel Strnad ma oslovil, aby som nakrútil Půlnoční. Keď sme to nahrali, Jaromír a Dušan mi dali štyri texty a spýtali sa, či by sme neurobili celý album. Texty sa mi veľmi páčili, ale nevedel som, aká je to hudba. No keď som počul demo snímky, skúsil som to. Jaromír má tender ako Leonard Cohen, to sa mi na tom páčilo,“ povedal český spevák.
Obaja označili úspech s pesničkou Půlnoční za malý zázrak s tým, že nemali ani tušenia, čo všetko táto pieseň spôsobí. „To nemohli vedieť ani jej autori, a nie my,“ dodáva Jan Neckář krátko predtým, než musí na zvukovú skúšku. Pomaly sa zdvíha aj Vašek, viditeľne nervózny, pretože sa točí okolo nás až príliš veľa ľudí, ale stíham ešte poslednú otázku o jeho comebacku, vďaka ktorému si tento rok z českých Grammy odniesol dve ceny. „Je skvelé že som späť. Mám šťastie, že sme s Helenou v roku 1967 nahrali Šíleně smutnou princeznu a vlastne niekoľko generácií detí pozná pesničky z toho filmu a starého princa si stále pamätajú.“ Václav Neckář: Dobrý časy (Supraphon 2012)
Budete ma musieť raz z javiska zostreliť, povedal kedysi Václav Neckář, ale kritici dnes nemajú dôvod písať zraňujúce kritiky, ktoré by ho definitívne poslali do dôchodku. A to hlavne, keď mu nedávno vyšiel nový album Dobrý časy, ktorý miestami pripomína jeho najlepšie veci zo šesťdesiatych rokov. Jeho hlavný tromf spočíva v tom, že sa na ňom stretli dve rozdielne generácie hudobníkov. Na jednej strane Vašek Neckář, ikona pomerne bezstarostných 60. rokov a alternatívni hudobníci Jamormír Švejdík s Dušanom Neuwerthom, aby spolu ožili Vaškovu iskru, o ktorej sa zdalo, že je dlhé roky úpne vyhasnutá. Dobrý časy sa nenesú v štýle Ša la la la li, sú pokojné, jemné, premýšľavé, melancholické, kde dvojica mladých hudobníkov sa perfektne trafila do Vaškových speváckych a interpretačných polôh, ktoré mu idú najlepšie. Ak nerátame magickú Půlnoční, ktorá album uzatvára, nájdeme tam vydarené odkazy na české country a folk v skladbách Bejvávalo (Dobrý časy) alebo Noční vlaky. V Tohle není píseň o lásce (nie je to cover This Is Not A Love Song od Pil), sa Neckář vloží do pesničky do takej miery, akoby si text napísal sám. Vrcholy albumu sú dva – úvodná pieseň Tajemství, kandidát na ďalší Neckářov hit a pieseň Na Rafandě, ktorá je z rodu tých najlepších cohenovských piesní. Pri Neckářovom úspechu treba pripomenúť ešte jednu vec, a to skladateľský a textársky výkon Jaromíra Švejdíka, inak lídra gitarových Priessnitz, ktorý sa márne roky pokúšal dostať do konzervatívnych českých rádií so svojimi pesničkami. Za album Dobrý časy si to určite zaslúži.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.