Karpatské chrbáty: Veget (V2P2)
Karpatským chrbátom sa prihodilo to, čo kapelám ako Chiki Liki Tu-A alebo Sto múch. Začali hrať ako amatéri a dnes sú z nich majstri. Siedmy album Chrbátov sa síce názvom vracia úplne na začiatok (Veget bol názov prvej kapely bratov Jobusovcov), no v skutočnosti sa od predchádzajúcich v mnohom líši: je hudobne plnší, náladovo a zvukovo farebnejší než všetky predchádzajúce opusy. Už to nie sú len pôvabné „srandičky", ale hudba dospelých chlapov. Stále je to hravé a väčšinou aj veselé, ale album akoby vznikal s väčšou vážnosťou. Miroslav Kusý dáva riffy a hooky, za aké by sa nemusel hanbiť ani Ritchie Blackmore, basista Roman Klčo a bubeník Peter Hrdina tiež rockujú bezchybne. Andrej Jobus pridáva gajdy a píšťalky, Petra Breče operný spev, Jozef Lupták violončelo. Novinkou je elektronické korenie (Branislav) a v dvoch piesňach bravúrne hosťujúci Michael Kocáb. Jednoducho, majstri.
5/5
.juraj Kušnierik
The Prostitutes: Deaf to the call (X Production)
České prostitútky sú veľmi šikovné. Vždy vedeli, ako ma urobiť spokojným. Platí to aj o ich novinke. Formálne nejde v podstate o nič nové. Alternatívna gitarová hudba obohatená elektronikou, priamočiare bicie, ktoré vás nútia k rytmickým pohybom končatín, angličtina, ktorá (našťastie) neznie česky (ako napríklad u popových Support Lesbiens) a plusové charizmatické vokály. Kvalitná produkcia Martina Glovera z Killing Joke, ktorý spolupracoval s menami ako Primal Scream alebo The Verve sa vyplatila a výsledkom je úžasný zvuk nahrávky. Povznášajúca moderná rocková hudba s charizmatickým hlasom frontmana Adriana T. Bella náladou evokuje Davida Bowieho, Stooges či The Cure. Avšak to, čo robí z Deaf to the call výbornú vec, je samostatný, vyzretý a úprimný postoj k veci. Nie je to žiadna bezduchá „vykrádačka“, ale poctivý kus hudby.
5/5
.renat Khallo
Abdallah Oumbadougou: Zozodinga (Broken Silence)
Je vraj vyzbrojený gitarou ako kalašnikovom. Mieri ňou na tých, ktorí ohrozujú budúcnosť kočovných Tuarégov – Abdallah Oumbadougou z Nigérie, spevák, skladateľ, gitarista. Zozodinga je jeho prvý album vydaný mimo Nigérie. Produkoval ho Daniel Jemet, bývalý člen skupiny Mano Negra. A je to počuť. Púštne blues, dnes prezentované novými africkými kapelami, z ktorých väčšinu nerozoznám jednu od druhej, má teraz v Abdallahovi nádej na spestrenie. K obvyklej vážnej spiritualite tohto štýlu pridal veselší výraz, rockovejší ťah, tanečnejší rytmus. Spev i znenie gitár s černošským a arabským feelingom miestami dopĺňajú americké bluesové gitary. Niektoré skladby, napríklad Elan Wina, majú silu klasických afro-rockových hitov. Bohužiaľ, táto hudba je málo propagovaná a naráža na predsudky. Mojím testovaním prešla dobre. Možno prejde aj vaším.
4/5
.miro Potoček
Devin: Romancing (No Evil)
Brooklynčan, pôsobiaci na newyorskej scéne, sa najlepšie cíti v minulosti. Retro, ktoré sa mu páči, nazbieralo dosť veľa z rock’n’rollu, špinavého garážového rocku, aj zo sedemdesiatkového punku. Spolu s imidžom Jamesa Deana a vraj strhujúcou pódiovou šou to pri pive v krčme, najlepšie hlboko po polnoci, možno zaujme či aspoň osvieži unavené osadenstvo. Na album s hrdou nálepkou nezávislého New Yorku je to však málo. Aj keď zohľadníme fakt, že ide o retro zábavu, aspoň štipka originality či nebodaj nápadu by pomohla. Dvanásť piesní sa zlieva, ani po ich viacnásobnom vypočutí nenájdete zaujímavejší hudobný či spevácky moment, až sa nechce veriť, že takáto nuda môže niekoho baviť. Viacero songov dáva podnet na zamyslenie, čo je inšpirácia/ nadväznosť a čo vykrádačka. Za všetky aspoň jeden príklad – song Forever Is a Only Moment zákonite pripomenie staršie podoby Jacka Peñateho. Lenže Jack je iná liga! Nechýba mu talent, vtip (hudobný i textársky), ľahkovážnosť, irónia, schopnosť skladať dobré pesničky. Devin sa, žiaľ, nechytá.
1/5
.matej Lauko
Karpatským chrbátom sa prihodilo to, čo kapelám ako Chiki Liki Tu-A alebo Sto múch. Začali hrať ako amatéri a dnes sú z nich majstri. Siedmy album Chrbátov sa síce názvom vracia úplne na začiatok (Veget bol názov prvej kapely bratov Jobusovcov), no v skutočnosti sa od predchádzajúcich v mnohom líši: je hudobne plnší, náladovo a zvukovo farebnejší než všetky predchádzajúce opusy. Už to nie sú len pôvabné „srandičky", ale hudba dospelých chlapov. Stále je to hravé a väčšinou aj veselé, ale album akoby vznikal s väčšou vážnosťou. Miroslav Kusý dáva riffy a hooky, za aké by sa nemusel hanbiť ani Ritchie Blackmore, basista Roman Klčo a bubeník Peter Hrdina tiež rockujú bezchybne. Andrej Jobus pridáva gajdy a píšťalky, Petra Breče operný spev, Jozef Lupták violončelo. Novinkou je elektronické korenie (Branislav) a v dvoch piesňach bravúrne hosťujúci Michael Kocáb. Jednoducho, majstri.
5/5
.juraj Kušnierik
The Prostitutes: Deaf to the call (X Production)
České prostitútky sú veľmi šikovné. Vždy vedeli, ako ma urobiť spokojným. Platí to aj o ich novinke. Formálne nejde v podstate o nič nové. Alternatívna gitarová hudba obohatená elektronikou, priamočiare bicie, ktoré vás nútia k rytmickým pohybom končatín, angličtina, ktorá (našťastie) neznie česky (ako napríklad u popových Support Lesbiens) a plusové charizmatické vokály. Kvalitná produkcia Martina Glovera z Killing Joke, ktorý spolupracoval s menami ako Primal Scream alebo The Verve sa vyplatila a výsledkom je úžasný zvuk nahrávky. Povznášajúca moderná rocková hudba s charizmatickým hlasom frontmana Adriana T. Bella náladou evokuje Davida Bowieho, Stooges či The Cure. Avšak to, čo robí z Deaf to the call výbornú vec, je samostatný, vyzretý a úprimný postoj k veci. Nie je to žiadna bezduchá „vykrádačka“, ale poctivý kus hudby.
5/5
.renat Khallo
Abdallah Oumbadougou: Zozodinga (Broken Silence)
Je vraj vyzbrojený gitarou ako kalašnikovom. Mieri ňou na tých, ktorí ohrozujú budúcnosť kočovných Tuarégov – Abdallah Oumbadougou z Nigérie, spevák, skladateľ, gitarista. Zozodinga je jeho prvý album vydaný mimo Nigérie. Produkoval ho Daniel Jemet, bývalý člen skupiny Mano Negra. A je to počuť. Púštne blues, dnes prezentované novými africkými kapelami, z ktorých väčšinu nerozoznám jednu od druhej, má teraz v Abdallahovi nádej na spestrenie. K obvyklej vážnej spiritualite tohto štýlu pridal veselší výraz, rockovejší ťah, tanečnejší rytmus. Spev i znenie gitár s černošským a arabským feelingom miestami dopĺňajú americké bluesové gitary. Niektoré skladby, napríklad Elan Wina, majú silu klasických afro-rockových hitov. Bohužiaľ, táto hudba je málo propagovaná a naráža na predsudky. Mojím testovaním prešla dobre. Možno prejde aj vaším.
4/5
.miro Potoček
Devin: Romancing (No Evil)
Brooklynčan, pôsobiaci na newyorskej scéne, sa najlepšie cíti v minulosti. Retro, ktoré sa mu páči, nazbieralo dosť veľa z rock’n’rollu, špinavého garážového rocku, aj zo sedemdesiatkového punku. Spolu s imidžom Jamesa Deana a vraj strhujúcou pódiovou šou to pri pive v krčme, najlepšie hlboko po polnoci, možno zaujme či aspoň osvieži unavené osadenstvo. Na album s hrdou nálepkou nezávislého New Yorku je to však málo. Aj keď zohľadníme fakt, že ide o retro zábavu, aspoň štipka originality či nebodaj nápadu by pomohla. Dvanásť piesní sa zlieva, ani po ich viacnásobnom vypočutí nenájdete zaujímavejší hudobný či spevácky moment, až sa nechce veriť, že takáto nuda môže niekoho baviť. Viacero songov dáva podnet na zamyslenie, čo je inšpirácia/ nadväznosť a čo vykrádačka. Za všetky aspoň jeden príklad – song Forever Is a Only Moment zákonite pripomenie staršie podoby Jacka Peñateho. Lenže Jack je iná liga! Nechýba mu talent, vtip (hudobný i textársky), ľahkovážnosť, irónia, schopnosť skladať dobré pesničky. Devin sa, žiaľ, nechytá.
1/5
.matej Lauko
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.