Minimálny však neznamená banálny a dokonca to môže byť celé úplne naopak. Hildur eliminuje všetky prvky, ktoré by mohli nabúrať estetiku jednotnosti a zdôrazňuje pomyselný bod nula. Bod, z ktorého vyrastajú tóny, klíčia z neho rytmické vzory, no zároveň predstavuje bod implózie celej zvukovej hmoty. Ako keď sa slnko nakoniec premení na bieleho trpaslíka a príde o svoj jas. Ibaže Leyfðu Ljósinu (Touch, 2012) je opačne mysleným príbehom – evolúciou svetla a žiary, prestupujúcej každú jednu poslucháčovu molekulu.
Na rozdiel od jej koncertnej spolupráce s Volkerom Bertelmannom zachytenej na blankytnom Pan Tone (.týždeň 41/2011) už jazyk farieb nie je podstatný. Hildur totiž nahradila paletu odtieňov niečím oveľa univerzálnejším. Jej hudba je čistotou, obsahujúcou celé spektrum farieb a prihovára sa dotykom. Tým dotykom je svetlo, ktoré spočiatku len nevinne presvitá cez škáry, no postupne získava dominanciu nad priestorom a zalieva celý vesmír. Prostriedkom na vytvorenie a zosilnenie tohto hudobného dotyku je najprv Hildurino violončelo, varírujúce zdanlivo jednoduchý motív v úvodnom štvorminútovom prelúdiu. Islandská umelkyňa v ňom pripravuje poslucháča na zvyšných štyridsať minút, keď vznikne jej hudobný vesmír a svetlo preváži nad čiernou hmotou.
Neskôr však tento masívny nástroj mizne a morfuje do ženského hlasu, ktorý je viac zbožným šepotom ako spevom. Nahým, neopracovaným a znejúcim akoby z útrob lebky, v ktorej vzniká, ale aj mizne celá ilúzia umenia ako abstraktného a estetického zobrazenia ľudskej emócie. Tento hlas bolo možné počuť už počas bratislavského koncertu v priestore bratislavskej A4-ky, kde Hildur odohrala niektoré kompozície z nahrávky Without Sinking, predstavila niekoľko kúskov z pripravovaného hudobného sprievodu k islandským ságam a poodhalila aj fragmenty z práve vydaného albumu.
Svoje nové dielo však táto čoraz známejšia umelkyňa stvorila tak, aby v krátkych úsekoch tvorilo dojem statickej a repetitívnej meditácie, no v širšom horizonte bolo štúdiou dynamiky a vývoja. V tejto polohe neostáva jej výtvor len akademickým a samoúčelným rozjímaním nad možnosťami hudobných plôch a časopriestoru, ale speje k čoraz vyššej forme napätia a čoraz sofistikovanejšiemu vyjadreniu myšlienky evolúcie.
Celý Leyfðu Ljósinu vznikol ako živá nahrávka v Music Research Centre na univerzite v Yorku bez obecenstva, jediného prerušenia a akejkoľvek post-produkcie. Poslucháč tak dostáva neskrášlený a nevylepšovaný dokument Hildurinej cesty z temnoty singularity do megalomanskej náruče svetla, ktoré si zachováva nepokoj, ťažobu, ba priam až úzkosť temnoty. Tento prístup ku kompozícii môže vo zvukovom asketicizme pripomínať Juliannu Barwick a v komplexnosti filozofie Juliu Holter, avšak islandská čelistka je z nich najbližšie k vysnívanému bodu hudobno-tematického preľnutia.
Cieľavedomé smerovanie, pokúšanie hraníc obecenstva, testovanie vlastných schopností a najmä talent zhmotniť komplexnú myšlienku vybranými (a skutočne príhodnými) prostriedkami sú faktory, ktoré robia z Hildur Guðnadóttir silnú a výraznú individualitu na scéne súčasnej klasiky. Osobnosť, ktorú potrebuje každá generácia.
Hildur Guðnadóttir: Leyfðu Ljósinu (Touch, 2012).
Autor je spolupracovník .týždňa.
Na rozdiel od jej koncertnej spolupráce s Volkerom Bertelmannom zachytenej na blankytnom Pan Tone (.týždeň 41/2011) už jazyk farieb nie je podstatný. Hildur totiž nahradila paletu odtieňov niečím oveľa univerzálnejším. Jej hudba je čistotou, obsahujúcou celé spektrum farieb a prihovára sa dotykom. Tým dotykom je svetlo, ktoré spočiatku len nevinne presvitá cez škáry, no postupne získava dominanciu nad priestorom a zalieva celý vesmír. Prostriedkom na vytvorenie a zosilnenie tohto hudobného dotyku je najprv Hildurino violončelo, varírujúce zdanlivo jednoduchý motív v úvodnom štvorminútovom prelúdiu. Islandská umelkyňa v ňom pripravuje poslucháča na zvyšných štyridsať minút, keď vznikne jej hudobný vesmír a svetlo preváži nad čiernou hmotou.
Neskôr však tento masívny nástroj mizne a morfuje do ženského hlasu, ktorý je viac zbožným šepotom ako spevom. Nahým, neopracovaným a znejúcim akoby z útrob lebky, v ktorej vzniká, ale aj mizne celá ilúzia umenia ako abstraktného a estetického zobrazenia ľudskej emócie. Tento hlas bolo možné počuť už počas bratislavského koncertu v priestore bratislavskej A4-ky, kde Hildur odohrala niektoré kompozície z nahrávky Without Sinking, predstavila niekoľko kúskov z pripravovaného hudobného sprievodu k islandským ságam a poodhalila aj fragmenty z práve vydaného albumu.
Svoje nové dielo však táto čoraz známejšia umelkyňa stvorila tak, aby v krátkych úsekoch tvorilo dojem statickej a repetitívnej meditácie, no v širšom horizonte bolo štúdiou dynamiky a vývoja. V tejto polohe neostáva jej výtvor len akademickým a samoúčelným rozjímaním nad možnosťami hudobných plôch a časopriestoru, ale speje k čoraz vyššej forme napätia a čoraz sofistikovanejšiemu vyjadreniu myšlienky evolúcie.
Celý Leyfðu Ljósinu vznikol ako živá nahrávka v Music Research Centre na univerzite v Yorku bez obecenstva, jediného prerušenia a akejkoľvek post-produkcie. Poslucháč tak dostáva neskrášlený a nevylepšovaný dokument Hildurinej cesty z temnoty singularity do megalomanskej náruče svetla, ktoré si zachováva nepokoj, ťažobu, ba priam až úzkosť temnoty. Tento prístup ku kompozícii môže vo zvukovom asketicizme pripomínať Juliannu Barwick a v komplexnosti filozofie Juliu Holter, avšak islandská čelistka je z nich najbližšie k vysnívanému bodu hudobno-tematického preľnutia.
Cieľavedomé smerovanie, pokúšanie hraníc obecenstva, testovanie vlastných schopností a najmä talent zhmotniť komplexnú myšlienku vybranými (a skutočne príhodnými) prostriedkami sú faktory, ktoré robia z Hildur Guðnadóttir silnú a výraznú individualitu na scéne súčasnej klasiky. Osobnosť, ktorú potrebuje každá generácia.
Hildur Guðnadóttir: Leyfðu Ljósinu (Touch, 2012).
Autor je spolupracovník .týždňa.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.