Zaradenie Vladimíra Jukla do dejín slovenského politického myslenia nie je také jednoduché, ako na prvý pohľad vyzerá. Jeho činnosť mala impozantné politické dôsledky. Napokon, bol to muž, ktorý patril k priamym strojcom pádu komunizmu na Slovensku. Muž, ktorého praktická verejná činnosť reprezentuje to najlepšie v dejinách 20. storočia na Slovensku. Jeho postoj k slovenskému vojnovému štátu, k postave kňaza-prezidenta, ale aj k Povstaniu a samozrejme komunizmu a ponovembrovému postkomunistickému nacionalizmu, reprezentujú to najlepšie, čo na Slovensku vzniklo. Jeho výsadné postavenie dobre ilustruje aj skutočnosť, že podobne jasné postoje nemali všetci Kolakovičovi žiaci a už vôbec nie disidenti. V tomto zmysle bol Vladimír Jukl svedomím slovenského národa v 20. storočí.
S Juklom je však napriek tomu trochu „problém“. Nie pre jeho vzťah k totalitným ideológiám a šovinistickým doktrínam, ale pre jeho vzťah k politike. Jukl politiku nepodceňoval ani neignoroval, on ju prekonával. Politika bola pre neho v tom najlepšom prípade až druhotná. A to aj v totalitnom režime. Stačí si všimnúť jeho vzťah ku komunizmu. Pri každej jednej príležitosti nezabudol zdôrazniť, že po tom, ako bol zatknutý, týraný a nespravodlivo odsúdený, komunistom okamžite odpustil. Ešte vo väzení, hneď v prvých dňoch. Na bacharov, žandárov ani eštebákov sa nijako nehneval, nepovažoval ich za svojich politických oponentov, nehral jednoducho ich kartami. Jukl bol antikomunista, ale svojím étosom antikomunizmus ako politický postoj prekračoval. To nebol postoj partizánov, ktorí sa postavia nepriateľovi so zbraňou v ruke. Ani postoj Gándhího, ktorý si vedome voči oponentom zvolil pacifizmus. Tento postoj znesie porovnanie azda iba s apoštolmi Ježiša Krista, pre ktorých zrážka s mocou Ríma nebola politickým, ale náboženským konfliktom. Spor sa, samozrejme, prejavoval politicky (zápas o náboženskú slobodu, rovnako ako v Juklovom prípade), apoštoli ho však odmietli redukovať iba na politiku. Svätý Pavol nebol kritik rímskeho cisára z iných politických pozícii, on bol jeho kritik z iných civilizačných pozícií. Juklov spor s komunizmom tak s odstupom času pripomína Ježišov spor s Pilátom, a nie klasický politický odboj. Je to spor muža, ktorý sa postavil moci nie preto, že má iný politický názor (čo, samozrejme, mal), ale preto, že správanie moci považoval principiálne za bezprávne. A nikto to tejto moci nepovedal priamejšie, ako Juklov druh, Silvester Krčméry. Jeho slová „vy máte moc, my máme pravdu“, sú ozvenou biblických: „Nemal by si žiadnu moc, keby ti nebola daná zhora, ale je potrebné, aby sa splnilo, čo hovorí Písmo.“
Ak sa teda Jukl správal viac ako apoštol, než ako politik, možno o ňom vôbec hovoriť v politických kategóriách?
Túto otázku treba otočiť. Ak platí, že politika je z definície vlastná každému ľudskému spoločenstvu, ale v nebeskom kráľovstve je zbytočná, potom Vladimír Jukl so svojím idealizmom patrí do nášho národného panteónu nie ako politik, ale (takmer) ako svätec. Jeho kňazské povolanie bolo pre neho viac, ako pre Ľudovíta Štúra aj Andreja Hlinku.
Napokon, Vladimír Jukl si získal rešpekt a uznanie ľudí, ktorí ho nedokázali nasledovať. Ako som napísal už inde, Juklovi a Krčmérymu sa podarilo založiť združenie mladých, ktoré bolo mocnejšie ako komunistické SZM. Jukl síce nikdy nevyvolal také masové nadšenie ako Alexander Dubček. Ale zároveň treba dodať, že nikto, kto sa k nemu hlásil, na seba nikdy nenapísal sebakritiku. Jukl nebol ani mužom Novembrovej tribúny. Ktosi mi povedal, že na námestia chodil a stál „tam dole“, v dave pod tribúnou. Pritom bol pre túto tribúnu dôležitejší ako tí, ktorí na nej udeľovali slovo.
Bolo príznačné, že na jeho pohrebe v bratislavskej katedrále nebolo cítiť smútok. Väčší triumf si ťažko možno predstaviť.
S Juklom je však napriek tomu trochu „problém“. Nie pre jeho vzťah k totalitným ideológiám a šovinistickým doktrínam, ale pre jeho vzťah k politike. Jukl politiku nepodceňoval ani neignoroval, on ju prekonával. Politika bola pre neho v tom najlepšom prípade až druhotná. A to aj v totalitnom režime. Stačí si všimnúť jeho vzťah ku komunizmu. Pri každej jednej príležitosti nezabudol zdôrazniť, že po tom, ako bol zatknutý, týraný a nespravodlivo odsúdený, komunistom okamžite odpustil. Ešte vo väzení, hneď v prvých dňoch. Na bacharov, žandárov ani eštebákov sa nijako nehneval, nepovažoval ich za svojich politických oponentov, nehral jednoducho ich kartami. Jukl bol antikomunista, ale svojím étosom antikomunizmus ako politický postoj prekračoval. To nebol postoj partizánov, ktorí sa postavia nepriateľovi so zbraňou v ruke. Ani postoj Gándhího, ktorý si vedome voči oponentom zvolil pacifizmus. Tento postoj znesie porovnanie azda iba s apoštolmi Ježiša Krista, pre ktorých zrážka s mocou Ríma nebola politickým, ale náboženským konfliktom. Spor sa, samozrejme, prejavoval politicky (zápas o náboženskú slobodu, rovnako ako v Juklovom prípade), apoštoli ho však odmietli redukovať iba na politiku. Svätý Pavol nebol kritik rímskeho cisára z iných politických pozícii, on bol jeho kritik z iných civilizačných pozícií. Juklov spor s komunizmom tak s odstupom času pripomína Ježišov spor s Pilátom, a nie klasický politický odboj. Je to spor muža, ktorý sa postavil moci nie preto, že má iný politický názor (čo, samozrejme, mal), ale preto, že správanie moci považoval principiálne za bezprávne. A nikto to tejto moci nepovedal priamejšie, ako Juklov druh, Silvester Krčméry. Jeho slová „vy máte moc, my máme pravdu“, sú ozvenou biblických: „Nemal by si žiadnu moc, keby ti nebola daná zhora, ale je potrebné, aby sa splnilo, čo hovorí Písmo.“
Ak sa teda Jukl správal viac ako apoštol, než ako politik, možno o ňom vôbec hovoriť v politických kategóriách?
Túto otázku treba otočiť. Ak platí, že politika je z definície vlastná každému ľudskému spoločenstvu, ale v nebeskom kráľovstve je zbytočná, potom Vladimír Jukl so svojím idealizmom patrí do nášho národného panteónu nie ako politik, ale (takmer) ako svätec. Jeho kňazské povolanie bolo pre neho viac, ako pre Ľudovíta Štúra aj Andreja Hlinku.
Napokon, Vladimír Jukl si získal rešpekt a uznanie ľudí, ktorí ho nedokázali nasledovať. Ako som napísal už inde, Juklovi a Krčmérymu sa podarilo založiť združenie mladých, ktoré bolo mocnejšie ako komunistické SZM. Jukl síce nikdy nevyvolal také masové nadšenie ako Alexander Dubček. Ale zároveň treba dodať, že nikto, kto sa k nemu hlásil, na seba nikdy nenapísal sebakritiku. Jukl nebol ani mužom Novembrovej tribúny. Ktosi mi povedal, že na námestia chodil a stál „tam dole“, v dave pod tribúnou. Pritom bol pre túto tribúnu dôležitejší ako tí, ktorí na nej udeľovali slovo.
Bolo príznačné, že na jeho pohrebe v bratislavskej katedrále nebolo cítiť smútok. Väčší triumf si ťažko možno predstaviť.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.