Zvolenie Pavla Freša nie je dramatická udalosť. Je to úspešný regionálny politik, ktorý zatiaľ nemá veľké škandály. Dobre znáša stranícke intrigy a nudu a vie ich aj šíriť. Je to súčasne milý pravicový oportunista, ktorý preberie cudzie názory a postoje v prvom okamihu, ako prinášajú hlasy. A je učenlivý: vie už mlčať, keď je to výhodné, vie už hovoriť a nič dôležité nepovedať, a úspešne si osvojil aj viaceré megafrázy (najmä tá o politike zdola je po jeho tichých rokoch v čoraz viac elitárskej SDKÚ mimoriadne krásna). Musím tiež povedať, že v komunikácii pred kongresom sa mi zdal šikovnejší ako jeho protikandidátka.
Čo viac si mohla jeho strana želať?
SDKÚ vznikla na troch princípoch: ako hračka na uspokojenie ega Mikuláša Dzurindu, ako pokus o pohltenie pravicovej konkurencie a ako nástroj na správnu premenu Slovenska nesprávnymi prostriedkami. Pri potrebnom zachraňovaní Slovenska z primitívneho mečiarizmu si SDKÚ osvojila viaceré rozumné reformy, ale žiaľ aj viaceré mečiarovské spôsoby. Nie je tu iná strana napravo od stredu, ktorá by dokonala viac faulov a zrád na najbližších partneroch, a nikto z pravice nemôže s SDKÚ súťažiť ani v škandáloch, zneužívaní moci a zašpinení politiky kmotrami v pozadí. Na Gorilu doplatila SDKÚ až príliš a až príliš sama, ale v skutočnosti to bolo absolútne spravodlivé.
Ak teda Pavol Frešo teraz hovorí o inej SDKÚ, čo vlastne má na mysli? Reči o návrate k ľuďom, tradíciám a národu sú komické, a skutočná vnútorná zmena sa nedeje. Lucia Žitňanská, ktorá zlyhala pri hlasovaní vo vláde o Bubeníkovej, aspoň vopred odmietla ľudí ako Ščurko v orgánoch strany, Pavol Frešo sa, naopak, oprel o jeho regionálne hlasy a aj ich pomocou vyhral. Tým však povedal o budúcej SDKU viac, než všetkými slovami o živnostníkoch, tradíciách a národe. Fasáda sa premaľovala, kmotri zostávajú.
Navyše, SDKÚ dnes žne výsledok Dzurindovej sebastrednosti. Za viac ako desať rokov nedovolil bývalý predseda nikomu vyrásť na porovnateľnú úroveň. Iba Ivana Mikloša nechal ako dôležitú dvojku, ale to len preto, lebo mal istotu, že nikdy nebude chcieť byť na jeho úkor jednotkou. V SDKÚ sa postupne usadila atmosféra poslušnosti a pritakávania, v strane sa šéfovi významne neprotirečilo, do popredia sa dostávali skôr oportunisti než osobnosti s odvahou a názorom, až strana stratila všetku vitalitu a príťažlivosť. Preto dnes cítiť rozpaky z nového vedenia, preto vzniká najmä pocit jeho odvodenosti a priemeru. Konkurencia bola vždy v zárodkoch udusená, a tak na reštart strany ostala iba druhá liga.
Pavol Frešo dostal životnú šancu – a má ju mať. Roky síce mlčal o straníckych fauloch, roky sa viezol na Dzurindovom chrbte, roky mu neprekážal ani Palacka, ani Mikulčík, ani financovanie strany à la Allied Wings. Ale teraz možno prekvapí. Možno mu verejnosť uverí, možno naozaj vyrastie. Pravici by to pomohlo. Ale nemyslím si, že to pôjde až takou lacnou skratkou. Použiť na reštart SDKÚ jej kmotrov, a potom už iba otrepané frázy, to je opakovanie fatálnej chyby, ktorá priviedla SDKÚ až na pokraj zániku.
Viac o novom šéfovi SDKÚ v rubrike .rozhovor
Čo viac si mohla jeho strana želať?
SDKÚ vznikla na troch princípoch: ako hračka na uspokojenie ega Mikuláša Dzurindu, ako pokus o pohltenie pravicovej konkurencie a ako nástroj na správnu premenu Slovenska nesprávnymi prostriedkami. Pri potrebnom zachraňovaní Slovenska z primitívneho mečiarizmu si SDKÚ osvojila viaceré rozumné reformy, ale žiaľ aj viaceré mečiarovské spôsoby. Nie je tu iná strana napravo od stredu, ktorá by dokonala viac faulov a zrád na najbližších partneroch, a nikto z pravice nemôže s SDKÚ súťažiť ani v škandáloch, zneužívaní moci a zašpinení politiky kmotrami v pozadí. Na Gorilu doplatila SDKÚ až príliš a až príliš sama, ale v skutočnosti to bolo absolútne spravodlivé.
Ak teda Pavol Frešo teraz hovorí o inej SDKÚ, čo vlastne má na mysli? Reči o návrate k ľuďom, tradíciám a národu sú komické, a skutočná vnútorná zmena sa nedeje. Lucia Žitňanská, ktorá zlyhala pri hlasovaní vo vláde o Bubeníkovej, aspoň vopred odmietla ľudí ako Ščurko v orgánoch strany, Pavol Frešo sa, naopak, oprel o jeho regionálne hlasy a aj ich pomocou vyhral. Tým však povedal o budúcej SDKU viac, než všetkými slovami o živnostníkoch, tradíciách a národe. Fasáda sa premaľovala, kmotri zostávajú.
Navyše, SDKÚ dnes žne výsledok Dzurindovej sebastrednosti. Za viac ako desať rokov nedovolil bývalý predseda nikomu vyrásť na porovnateľnú úroveň. Iba Ivana Mikloša nechal ako dôležitú dvojku, ale to len preto, lebo mal istotu, že nikdy nebude chcieť byť na jeho úkor jednotkou. V SDKÚ sa postupne usadila atmosféra poslušnosti a pritakávania, v strane sa šéfovi významne neprotirečilo, do popredia sa dostávali skôr oportunisti než osobnosti s odvahou a názorom, až strana stratila všetku vitalitu a príťažlivosť. Preto dnes cítiť rozpaky z nového vedenia, preto vzniká najmä pocit jeho odvodenosti a priemeru. Konkurencia bola vždy v zárodkoch udusená, a tak na reštart strany ostala iba druhá liga.
Pavol Frešo dostal životnú šancu – a má ju mať. Roky síce mlčal o straníckych fauloch, roky sa viezol na Dzurindovom chrbte, roky mu neprekážal ani Palacka, ani Mikulčík, ani financovanie strany à la Allied Wings. Ale teraz možno prekvapí. Možno mu verejnosť uverí, možno naozaj vyrastie. Pravici by to pomohlo. Ale nemyslím si, že to pôjde až takou lacnou skratkou. Použiť na reštart SDKÚ jej kmotrov, a potom už iba otrepané frázy, to je opakovanie fatálnej chyby, ktorá priviedla SDKÚ až na pokraj zániku.
Viac o novom šéfovi SDKÚ v rubrike .rozhovor
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.