Resetovaná SDKÚ

To, že novú kapitolu otvorili súťažou o nástupcu Dzurindu, je len dobre. V minulosti to nebývalo zvykom. Už menej zostava kandidátov, keďže všetci traja – Frešo, Žitňanská, Novotný – sú  príliš úzko zviazaní s tou časťou pozostalosti po Dzurindovi, od ktorej sa chcú odstrihnúť. Aj Pavol Frešo, ktorý na kongrese zvíťazil a jeho tvár má  symbolizovať čiaru za minulosťou, si nesie stigmu generácie politikov SDKÚ, ktorá  – prinajlepšom – pasívne asistovala  podivnému financovaniu a „gorilím“ syndrómom každého druhu. Aj vzhľadom na riziká, ktoré obnáša Frešova pozícia bratislavského župana, je veľmi neisté,  či sa svojej  trojroly (predseda SDKÚ, poslanec NR SR, župan) zhostí tak, aby pôsobil ako dôveryhodný most do novej éry.
Názory, že či s Frešom, či Nefrešom, pre SDKÚ niet cesty späť,  sa môžu ukázať prorocké, ale ako kategorické  tvrdenia sú smiešne. Zvyšok pravice („pravice“) – ktorejkoľvek strane sa bližšie prizrieme –  nie je na tom vnútorne o nič lepšie. SDKÚ je stále značkou, ktorá má so všetkými bremenami a volebným debaklom v batohu aj svoj krajší rub.  A  podstatné je, že vnímať hegemóniu Smeru ako do kameňa tesanú  aspoň na dve volebné periódy, je nepodloženosť tiež. Dvanásť vlád Európy vrátane Radičovej zmietla táto kríza za dva roky. A prognóza, že „to najlepšie“ máme ešte len pred sebou, vyzerá ako veľmi dôvodná. A vzťahuje sa aj na jednofarebné väčšiny. Najmä ak si počínajú tak bravúrne, ako doteraz Fico II..
Iste, skepsa si zaslúži prednosť. Skutočnosť, že koniec Radičovej nebol krízou priamo vynútený, ale „navlečený“ na domáci politický presah, ponúkla novému vedeniu príležitosť ukázať úprimnosť reflexie v praxi.  Frešo a spol. sklamali. Stačilo pritom otočiť sa tvárou k voličom a povedať − prepáčte. Nikto od nich neočakával,  že by priznali intrigu či komplot, iba ospravedlnenie za  diel zodpovednosti SDKÚ na tom, že ako pravica  odhodili mandát, ktorý dostali, a odovzdali štát do rúk Smeru.
O prepáčenie Frešo poprosil zatiaľ iba jednu špecifickú skupinu voličov. Správne, kobercový nálet na príjmy, či priam existenciu (niektorých) živnostníkov bol  najťažší   strategický omyl, akého sa stredopravá strana vôbec mohla dopustiť.  Horšie je to, že „návrat ku koreňom“  či variácie na motívy „ľudovo-konzervatívnej“ strany, čo  ohlasujú, vyzerajú najmä ako pokračovanie naháňačky za stredovým voličom, ktorej Dzurinda  predsedal šesť posledných rokov a s Radičovej tvárou a prispením  viedla k programovému vyprázdneniu SDKÚ.  Na politickom strede, samozrejme, nič zlé nie je. Avšak reči typu, „chceme počúvať, čo hovoria ľudia“, len zakrývajú, že sám politik nemá čo povedať. Nechať sa viesť publikom je mizerná výbava do doby, ktorá prichádza. Slovenská pravica potrebuje nie preferenčného,  ale názorového lídra a  je silná obava, že ani „nová“ SDKÚ ním nebude.