Definitívna smrť tatranského tigra

Reformy, ako tá daňová z roku 2004, mali spolu s nízkou cenou práce či kontroverznými investičnými stimulmi pritiahnuť zahraničné firmy a dať postmečiarovskému Slovensku rozvojový impulz i šancu nadýchnuť sa. Vtedy sa uvažovalo, že roky rastu po obratí nízko visiacich reformných plodov sa využijú na riešenie tých skutočne závažných spoločenských problémov: od upadajúceho školstva cez (ne)vymožiteľnosť práva až po Rómov, dopravnú infraštruktúru a vysoké odvody. A že Slováci začnú viac sami podnikať, aby neboli natoľko závislí od zahraničných investorov, ktorí kočujú za lepšími podmienkami s vytrvalosťou púštneho beduína.
Aj keď zotrvačnosť je pekný úkaz, časom sa nevyhnutne vyčerpá. Druhá Dzurindova vláda sa rozpadla predčasne a počas Fica I. sme spali sladkým spánkom vavrínov rekordného rastu, až pokým nás z neho nevytrhla finančná kríza. Hoci Radičovej vláda sa o nejaké veci (najmä v protikorupčnej oblasti) pokúšala, nebol im dopriaty čas, aby sa vžili. A dnes? Vysoko visiace plody riešení chronických štrukturálnych problémov Slovenska zostávajú naďalej nedosiahnuteľné. Ba zdá sa, akoby sa vzďaľovali. Namiesto toho, aby vláda svoje sily sústredila na ne, avizuje zrušenie vecí, ktoré tu osem rokov fungovali a aj vďaka ktorým dnes s dvoma percentami zažívame jeden z najvyšších ekonomických rastov eurozóny.
Ficom avizované opatrenia by sa dali zhrnúť do slov „bezuzdné daňové besnenie“: Progresívna daň z príjmov fyzických osôb s 19- a 25-percentnou sadzbou, 23-percentná korporátna daň, zdaňovanie dividend, rozširovanie a zvýšenie bankovej dane, vyššie dane z nehnuteľností, mimoriadne dane, zvýšenie odvodov atď. K tomu presmerovanie toku prostriedkov z druhého piliera. Je ťažké komentovať tieto opatrenia bez použitia expresívnejších výrazov ako „výpalníctvo“, „bezočivosť“, či „kradmá ruka štátu, šmátrajúca v našich vreckách“. Nuž ale, skúsme!
Progresívna daň a vyššie odvody budú pôsobiť demotivujúco najmä na výkonných príslušníkov strednej vrstvy. Vyššia korporátna daň odčerpá z ekonomiky ďalšie prostriedky a tento vplyv nevykompenzuje ani prorastový fond, či „veľké verejné rozvojové programy“ v hollandovskom štýle. Nehovoriac o tom, že Slovensko sa stane menej atraktívne pre nových i súčasných zahraničných investorov. Banky sa u nás netešia prehnanej obľube verejnosti, keďže často požadujú vysoké poplatky a ponúkajú mizerné úroky. To sa však nevyrieši ich väčším zdanením. Nejde len o bankový odvod. Popri jeho zvýšení banky zaplatia aj vyššiu daň z príjmu a kumulovaná váha týchto nákladov sa nielenže prenesie na občanov, ale môže ohroziť úverovanie slovenskej ekonomiky. V oblasti dôchodkov vláda zmenou pomerov v oboch pilieroch poškodí budúcich dôchodcov...
Fico vie, že nahnevá veľa ľudí, preto sa rétoricky ukrýva za svoju Radu solidarity a rozvoja. Vyvoláva tým dojem, že zmienené opatrenia sú výsledkom celospoločenského konsenzu, a nie výplodom politikov Smeru. Zvýšenie DPH vláda zatiaľ nepripúšťa, no je možné, že si túto možnosť drží v zálohe pre prípad, ak jej doterajšie návrhy štátu nevynesú dosť peňazí. Predsa len, ľudia i firmy dokážu byť vynaliezaví, keď ide o to uchrániť svoje peniaze pred politickými dravcami. Príznačné je, že na zásadné šetrenie na strane výdavkov nie je vraj vo vládnych plánoch priestor. Avšak hľadať rezervy v prvom rade na strane štátu malo byť prvou povinnosťou zodpovedného politika. Robert Fico svojou „prorastovou“ rétorikou napodobňuje francúzskeho prezidenta. No opatrenia, presadzované Smerom, v konečnom dôsledku povedú k privretiu okna, cez ktoré sa ten rast deje.