V sobotu 19. mája som sedel v mníchovskej Arene. Zabudol som si notebook a keďže v novinárskych priestoroch na finále Ligy majstrov nikde prenos z Helsínk neponúkali, sedel som na komentátorskej pozícii, sledoval zapĺňajúce sa tribúny a čakal na každú sms o vývoji semifinále. V ten večer sa naplnili dva krásne, nečakané, pútavé príbehy: náš hokejový, s postupom do finále cez Česko, a londýnsky futbalový s Petrom Čechom a ďalšími nepoddajnými hrdinami Chelsea.
Oba tieto príbehy spája charakter, teamwork a jednoliaty duch mužstva. Oba spájajú tréneri, ktorí stavili na „starú gardu“, na ostrieľaných borcov, ťahajúcich ostatných svojím príkladom. Vladimír Vůjtek ani Roberto Di Matteo nerobili z trénerskej pozície technokratickú vedu, vedeli, čo chcú a ako to chcú dosiahnuť. A o koho sa pritom budú opierať.
Vůjtek vyhral „bitku“ s Aloisom Hadamczikom. Boli spolupracovníkmi, vzájomne sa vedia prečítať a nie je žiadnym tajomstvom, že medzi nimi funguje ozajstná rivalita. Naši hráči podržali Vůjtka viac, a tak si budeme pamätať Šatanovu strelu „pod ľadom“, Šatanov blafák v oslabení po Handzušovej žabke cez Blaťáka a Hudáčkovu kľučku Kovářovi s gólom na 3:1. Boli mnohé súboje s Českom, ktoré dopadli inak, pretože sa v nich podobné momenty vymkýnali z našich rúk. Teraz to bolo naopak. Detaily a chybičky rozhodujú vo veľkých, vypätých chvíľach. Česi tých chybičiek urobili len o trošičku viac.
.charakter
„Toto mužstvo sme stavali na charaktere. Podľa programu MS nám bolo jasné, že je to naša priorita, pretože ak náhodou prehráme prvé tri ťažké zápasy s Kanadou, Fínskom a USA, budeme potrebovať osobnosti, ktoré nedovolia, aby sa tím rozložil,“ – povedal Otto Sýkora, generálny manažér reprezentácie.
Vůjtek už počas sezóny na troch turnajoch naznačil, akým systémom chce hrať. Skúšal, hľadal, ale schéma zostala – rýchle striedania, súmernejšie rozloženie záťaže na jednotlivé formácie, aby sme stíhali celých 60 minút, aby sme neprepadávali v záverečnej tretine. Sám tréner priznal, že sa mu na MS nepozdávali naše druhé tretiny a má pravdu: z 10 zápasov sme ich vyhrali len proti Kazachstanu (1:0) a Bielorusku (4:1). V posledných troch zápasoch sme ich prehrali: s Kanadou 0:2, s Čechmi 0:1 a vo finále 0:3. Bol tu však charakter tímu, ktorý nedovolil v štvrťfinále a semifinále záverečné zlyhania: potvrdenie víťazstva nad USA, udržanie tesného náskoku so Švajčiarskom, obrat proti Kanade a víťazné ťahy s Českom sú najlepším príkladom zvládnutia tretích tretín.
Vůjtek sa nebál zásadnej zmeny. Sám tvrdil, že pre úspech mladého mužstva na MS je dôležitý post brankára. Sprvoti sa zdalo, že jednotkou bude Peter Hamerlík, ktorý chytal – a nie zle – proti Kanade (2:3). Priebeh MS však preukázal správnosť preferencie Jána Laca. Od majstrov sveta Fínov dostal jediný gól a potom už svoju šancu nepustil. Pri premiére na MS sa dostal do All-Stars tímu. Zo slovenských brankárov sa to podarilo iba najlegendárnejšiemu – Vladimírovi Dzurillovi v Tampere 1965, kde ešte nemal 23 rokov. Lacov príbeh je celkom iný: k tomuto oceneniu sa dostal ako 30-ročný. A to nemal na začiatku sezóny 2010/11 miesto vo Zvolene a tak sezónu začínal v Detve, v druhej najvyššej súťaži...
.finále
Čo nevyšlo? Zdá sa, že semifinále bolo emotívnym vrcholom, že času na prípravu na finále a na dobitie batérií pred rýchlymi šípmi Ruska nezostalo nazvyš. Mužstvo vydržalo v koncepte defenzívy prvú tretinu, dobre sme pokrývali aj žiariaceho Malkina, v druhej nás však zborná a jej veľké osobnosti zlomili.
Tréner priznal, že sa ukázal rozdiel medzi skúsenejšími hráčmi, ktorí veľmi chceli vyhrať, a mladšími, ktorí chceli tiež, ale pod tlakom sa tentoraz nevyhli chybám, možno cítiac istotu strieborných medailí. Nie je to žiadna poľahčujúca okolnosť, ale: keď Tichonovova zborná vyhrala MS 1989 v Štokholme bez straty bodu v 10 zápasoch, mala útoky, ako nikdy predtým (Makarov, Larionov, Krutov, druhý Chomutov, Bykov, Kamenskij, tretí s mladíkmi Bure, Fiodorov, Mogiľnyj). Biľaletdinovova komanda bola teraz rovnako pôsobivá a so súčasnou zostavou, disciplínou, dobrou obranou i kvalitným Varlamovom v bránke má predpoklady útočiť na ďalšie tituly aj vo februári 2014 doma v Soči na olympijské zlato.
Náš národný tím drel až do konca. Aj záver MS ukázal význam jeho „svätej trojice“ z ľadu: Michal Handzuš dal víťazný gól v štvrťfinále, góly Mira Šatana boli stavebným kameňom semifinálového triumfu a kapitán Zdeno Chára si rezervoval góly na finále. Nestačili, ale nevadí: získali sme krásne striebro. V najťažších chvíľach najdôležitejších zápasov mali naši v hrsti rozhodujúce centimetre, pretože ich na ľade starostlivo zbierali – bojovnosťou, tímovosťou, sebavedomím, ktoré podporili novo sa rodiacu kvalitu. A práve tieto centimetre vytvorili rozhodujúci rozdiel našich víťazstiev.
MS 2012 sa pre náš hokej stávajú inšpiráciou a príkladom, že sa oddá urobiť všetko pre jednu veľkú chvíľu. Chelsea sa viezla londýnskymi ulicami v otvorenom autobuse mávajúc ľuďom v modrých dresoch, označujúcich identitu k tomuto klubu. Naši sa viezli tri hodiny ulicami Bratislavy, presviedčajúc sa o tom, ako spojili tento národ, nielen jedno mesto či jednu veľkú štvrť. Bola to krásna bodka za tým, čo naozaj stálo za to!
Autor je športový komentátor RTVS
Oba tieto príbehy spája charakter, teamwork a jednoliaty duch mužstva. Oba spájajú tréneri, ktorí stavili na „starú gardu“, na ostrieľaných borcov, ťahajúcich ostatných svojím príkladom. Vladimír Vůjtek ani Roberto Di Matteo nerobili z trénerskej pozície technokratickú vedu, vedeli, čo chcú a ako to chcú dosiahnuť. A o koho sa pritom budú opierať.
Vůjtek vyhral „bitku“ s Aloisom Hadamczikom. Boli spolupracovníkmi, vzájomne sa vedia prečítať a nie je žiadnym tajomstvom, že medzi nimi funguje ozajstná rivalita. Naši hráči podržali Vůjtka viac, a tak si budeme pamätať Šatanovu strelu „pod ľadom“, Šatanov blafák v oslabení po Handzušovej žabke cez Blaťáka a Hudáčkovu kľučku Kovářovi s gólom na 3:1. Boli mnohé súboje s Českom, ktoré dopadli inak, pretože sa v nich podobné momenty vymkýnali z našich rúk. Teraz to bolo naopak. Detaily a chybičky rozhodujú vo veľkých, vypätých chvíľach. Česi tých chybičiek urobili len o trošičku viac.
.charakter
„Toto mužstvo sme stavali na charaktere. Podľa programu MS nám bolo jasné, že je to naša priorita, pretože ak náhodou prehráme prvé tri ťažké zápasy s Kanadou, Fínskom a USA, budeme potrebovať osobnosti, ktoré nedovolia, aby sa tím rozložil,“ – povedal Otto Sýkora, generálny manažér reprezentácie.
Vůjtek už počas sezóny na troch turnajoch naznačil, akým systémom chce hrať. Skúšal, hľadal, ale schéma zostala – rýchle striedania, súmernejšie rozloženie záťaže na jednotlivé formácie, aby sme stíhali celých 60 minút, aby sme neprepadávali v záverečnej tretine. Sám tréner priznal, že sa mu na MS nepozdávali naše druhé tretiny a má pravdu: z 10 zápasov sme ich vyhrali len proti Kazachstanu (1:0) a Bielorusku (4:1). V posledných troch zápasoch sme ich prehrali: s Kanadou 0:2, s Čechmi 0:1 a vo finále 0:3. Bol tu však charakter tímu, ktorý nedovolil v štvrťfinále a semifinále záverečné zlyhania: potvrdenie víťazstva nad USA, udržanie tesného náskoku so Švajčiarskom, obrat proti Kanade a víťazné ťahy s Českom sú najlepším príkladom zvládnutia tretích tretín.
Vůjtek sa nebál zásadnej zmeny. Sám tvrdil, že pre úspech mladého mužstva na MS je dôležitý post brankára. Sprvoti sa zdalo, že jednotkou bude Peter Hamerlík, ktorý chytal – a nie zle – proti Kanade (2:3). Priebeh MS však preukázal správnosť preferencie Jána Laca. Od majstrov sveta Fínov dostal jediný gól a potom už svoju šancu nepustil. Pri premiére na MS sa dostal do All-Stars tímu. Zo slovenských brankárov sa to podarilo iba najlegendárnejšiemu – Vladimírovi Dzurillovi v Tampere 1965, kde ešte nemal 23 rokov. Lacov príbeh je celkom iný: k tomuto oceneniu sa dostal ako 30-ročný. A to nemal na začiatku sezóny 2010/11 miesto vo Zvolene a tak sezónu začínal v Detve, v druhej najvyššej súťaži...
.finále
Čo nevyšlo? Zdá sa, že semifinále bolo emotívnym vrcholom, že času na prípravu na finále a na dobitie batérií pred rýchlymi šípmi Ruska nezostalo nazvyš. Mužstvo vydržalo v koncepte defenzívy prvú tretinu, dobre sme pokrývali aj žiariaceho Malkina, v druhej nás však zborná a jej veľké osobnosti zlomili.
Tréner priznal, že sa ukázal rozdiel medzi skúsenejšími hráčmi, ktorí veľmi chceli vyhrať, a mladšími, ktorí chceli tiež, ale pod tlakom sa tentoraz nevyhli chybám, možno cítiac istotu strieborných medailí. Nie je to žiadna poľahčujúca okolnosť, ale: keď Tichonovova zborná vyhrala MS 1989 v Štokholme bez straty bodu v 10 zápasoch, mala útoky, ako nikdy predtým (Makarov, Larionov, Krutov, druhý Chomutov, Bykov, Kamenskij, tretí s mladíkmi Bure, Fiodorov, Mogiľnyj). Biľaletdinovova komanda bola teraz rovnako pôsobivá a so súčasnou zostavou, disciplínou, dobrou obranou i kvalitným Varlamovom v bránke má predpoklady útočiť na ďalšie tituly aj vo februári 2014 doma v Soči na olympijské zlato.
Náš národný tím drel až do konca. Aj záver MS ukázal význam jeho „svätej trojice“ z ľadu: Michal Handzuš dal víťazný gól v štvrťfinále, góly Mira Šatana boli stavebným kameňom semifinálového triumfu a kapitán Zdeno Chára si rezervoval góly na finále. Nestačili, ale nevadí: získali sme krásne striebro. V najťažších chvíľach najdôležitejších zápasov mali naši v hrsti rozhodujúce centimetre, pretože ich na ľade starostlivo zbierali – bojovnosťou, tímovosťou, sebavedomím, ktoré podporili novo sa rodiacu kvalitu. A práve tieto centimetre vytvorili rozhodujúci rozdiel našich víťazstiev.
MS 2012 sa pre náš hokej stávajú inšpiráciou a príkladom, že sa oddá urobiť všetko pre jednu veľkú chvíľu. Chelsea sa viezla londýnskymi ulicami v otvorenom autobuse mávajúc ľuďom v modrých dresoch, označujúcich identitu k tomuto klubu. Naši sa viezli tri hodiny ulicami Bratislavy, presviedčajúc sa o tom, ako spojili tento národ, nielen jedno mesto či jednu veľkú štvrť. Bola to krásna bodka za tým, čo naozaj stálo za to!
Autor je športový komentátor RTVS
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.