Dokumentárny film Věra 68 sa končí pôvabne. Medzinárodne asi najslávnejšia žena (a nielen športovkyňa), akú Československo kedy malo, tancuje s utierkou pri kuchynskej linke. Od stola ju sleduje dcéra a na obrazovke beží video s jej „zlatými“ prostnými na olympiáde 1968 v Mexico City. Čáslavská sa aj naživo zvŕta na mexickú hudbu v aranžmáne Rudolfa Kyznara z cvičenia, ktorým pečatila svoju veľkolepú kariéru. Napokon z kuchyne bosá vytancuje pred domček na trávnik, pokrytý snehom. A tam čerstvá seddemdesiatnička zakončí predstavenie aj celý film gymnastickým „špagátom“.
Päťsto pozvaných hostí na filmovej premiére v pražskej Lucerne sa chvíľku srdečne smeje, ale vzápätí všetci vstávajú z kresiel a päť minút postojačky aplaudujú. Jednak režisérke, ktorá nakrútila skvelý, pôsobivý a dojímavý i otriasajúci film, ale najmä jeho protagonistke.
.nevídaná sínusoida vzletov a pádov
Čáslavskej dramatický životný príbeh s nevídanou sínusoidou vzletov úplne nahor a pádov úplne nadol by vydal aj na päť filmov a ešte viac kníh. Miloš Forman by možno réžiu hraného filmu o svetoznámej žene zvládol výborne, ale dokument Olgy Sommerovej je jednoducho silnejší, pretože je autentický. Jeho sledovanie pritom v človeku občas vyvoláva úplne protichodné reakcie.
Úryvky z filmu už o deň skôr vysielala Česká televízia. Krátko pred kinopremiérou som chvíľku debatoval so speváckou legendou Martou Kubišovou, ktorá bola od roku 1969 po začiatku „normalizácie“ takisto ako Věra postavená bývalým režimom na mnoho rokov úplne „mimo hru“. Kubišová mi povedala, že už televízne úryvky z filmu ju dojali k slzám, hoci „ju len tak niečo nedojme“ a očakáva, že ten film bude naozaj silný. Nemýlila sa.
Na premiére 2. mája som niekoľkokrát zažil spontánny potlesk. Napríklad pri sledovaní Čáslavskej tichého protestu na najvyššom stupni pri hraní sovietskej hymny, keď sa po mexickom cvičení prostných len niekoľko týždňov po tragickom 21. auguste 1968 delila o olympijské víťazstvo s reprezentantkou krajiny sovietskych okupantov Petrikovovou. Ale diváci si neraz aj utierali slzy. Napríklad vtedy, keď sa na plátne zjavil originál listu, ktorým Telovýchovná jednota RH Strašnice vylúčila „súdružku Čáslavskú" z radov telovýchovnej organizácie. Za jej tvrdohlavosť, neochotu spolupracovať a kajať sa za svoje postoje.
Aké postoje? V apríli 1968 podpísala manifest „Dvetisíc slov" a ako jedna z veľmi mála slávnych osobností krajiny opakovane odmietla svoj podpis odvolať. Okrem toho verejne vyhlásila, že okupáciu svojej vlasti nikdy nebude nazývať bratskou pomocou – a povedala to do očí aj vrchnému normalizátorovi Gustávovi Husákovi. Navyše na záver olympiády v Mexico City mala „kráľovná“ týchto hier svadbu v kostole. A bola to – vzhľadom na celomexický, ale aj celosvetový záujem – svadba, akú nemal predtým ani potom nikto iný z našich končín.
Za svoje občianske postoje, na ktorých neochvejne zotrvávala a odmietla sa režimu podvoliť, bola Věra Čáslavská päť rokov nezamestnaná (privyrábala si vtedy upratovaním činžiakov) a ešte oveľa dlhšie zaznávaná. Nikdy nebola aktívna v disente, ale jednoducho sa nemohla spreneveriť sama sebe a tomu, že pre ľudí vo vlasti je veľkým symbolom. „Keď vám verejnosť dá dôveru, fandí a verí vám, jednoducho ju nemôžete sklamať alebo zradiť,” vysvetľovala mi svoj postoj už pred viac než štvrťstoročím.
Po roku 1989 sa zase dostala úplne hore. Vyše dva roky bola na Hrade ako poradkyňa prezidenta Václava Havla. Šéfovala Československému a potom Českému olympijskému výboru. Zvolili ju do Medzinárodného olympijského výboru. Dostala svetovú cenu fair play – Trofej Pierra de Coubertin. A potom prišiel jej dlhoročný pád, najprv na psychiatriu a potom do domu s opatrovateľskou službou, kde dožívali najmä pacienti s Alzheimerovou chorobou.
.film (aj) o živote po neživote
Vo filme, a ešte viac v autorizovanej biografii Věra Čáslavská – život na Olympe od Pavla Kosatíka, ktorú krstila 3. mája (v deň svojich 70. narodenín), Věra otvorene hovorí o príšernom martýriu depresií, do ktorých od augusta 1993 postupne čoraz hlbšie upadala. Bol to priamy dôsledok široko medializovanej rodinnej tragédie: konflikt jej syna Martina s jej exmanželom a jeho otcom Josefom Odložilom na dedinskej diskotéke sa mesiac po nešťastnom páde známeho olympionika na zem skončil jeho smrťou.
Věra otvorene hovorí aj o svojich pobytoch v psychiatrickej liečebni. Tam sa ocitla, keď už ďalej nedokázala zvládať hystériu, ktorú okolo procesu s jej synom, odsúdeným v roku 1996, rozpútali české (a nielen bulvárne) médiá. A táto nechutná a úplne neobjektívna publicita, ktorá je hanbou českej žurnalistiky, ešte vygradovala, keď prezident Václav Havel udelil Čáslavskej synovi milosť. Vo filme Havel svoje rozhodnutie vysvetľuje. Okrem neho o celej kauze plamenne hovorí bývalý disident John Bok zo spolku na podporu nezávislej justície Šalamoun.
Dnes Věra Čáslavská sama verejne priznáva, že pred niekoľkými rokmi sa už chystala na to, že čoskoro „vyletí komínom". Chodila sa pozerať na Nuselský most, svojho času obľúbené miesto samovrahov. „Ale dali mi tam siete...,“ hovorí dnes s úškrnom. Režisérku Olgu Sommerovú vtedy oslovila, aby o nej natočila rekviem, nech svojim deťom takto uľahčí prípravu poslednej rozlúčky s matkou...
Napokon však bolo všetko inak. Rekviem sa nečakane a pozvoľne zmenilo na jedinečný dokument, v ktorom sa slávna i tragická minulosť (nielen) športovej hrdinky prepletá s jej aktuálnou, usmiatou, energickou a ako vždy aj sebaironizujúcou podobou. Věra 68 je preto (aj) výpoveďou o živote po neživote.
„Položili ste našu vedu na lopatky,“ cituje spoluautor Věrinej biografie Pavel Kosatík slová profesora Cyrila Höschla, ktorý ju pred rokmi ako riaditeľ Psychiatrického centra v Prahe-Bohniciach zažil psychicky úplne na dne a pred dvoma rokmi s úžasom sledoval jej nečakaný návrat do normálneho žitia. „Stal sa zázrak,“ hovorí sama protagonistka nevšednej story.
.věra je späť
S Věrou Čáslavskou som dlhoročný priateľ, ale v rokoch izolácie sa nechcela stretnúť ani so mnou. Počas tých rokov jej neslýchaného ľudského utrpenia som postupne stratil nádej, že ju ešte niekedy uvidím – a už vôbec nie usmiatu. Ale naozaj sa stal zázrak. „Ušla som hrobárovi z lopaty a rozhodla som sa vrátiť do života.
Oprašujem staré priateľstvá, takže ti volám. Kedy prídeš do Prahy?“ – šokovala ma večerným telefonátom v apríli 2010.
Pozvala ma aj na filmovú premiéru. Dobre ju poznám, a preto si trúfnem povedať – ten film, to je naozaj ona, pravá a nefalšovaná. Keď som jej po premiére srdečne blahoželal k jubileu, prízvukovala: „Ľuboš, pamätaj – ja som vždy reprezentovala Československo a vždy som bojovala aj za vás Slovákov!“ My sme jej tak neublížili, ako Česi, ale jej činy a morálny apel by sme mali vnímať rovnako intenzívne. Na plátne cez jej príbeh plasticky ožívajú skutočné hodnoty, ktoré symbolizuje. Táto pozoruhodná žena nepochybne patrí do Panteónu Česka, aj už neexistujúceho Československa.
„Vždy ma fascinovalo Věrino vlastenectvo, ktoré je v dnešnej dobe, bohužiaľ, ošúchaným pojmom. Vďaka nemu bojovala ako levica. Aj na olympiáde v Mexiku, kde niekoľko týždňov po okupácii dala na frak sovietskym gymnastkám,“ vyznala sa v jednom z rozhovorov o filme režisérka Olga Sommerová.
Věra sama mi v jednej z našich mnohých dlhých debát kedysi dávno o mexickej olympiáde, kde jej hlavnými súperkami boli gymnastky z krajiny hlavného okupanta – Sovietskeho zväzu, povedala toto: „Ja som v Mexiku jednoducho musela vyhrať! Musela som, takú obrovskú silu som v sebe cítila. Chápala som, že tam symbolizujem celý národ, celú porobenú a násilne umlčanú krajinu, preto som bojovala ako nikdy. Musela som tam vyhrať, lebo v tom okamihu som bola jedinou zbraňou národa, ktorý sa nemohol brániť."
.skutočné hodnoty a cnosti
Sedem zlatých olympijských medailí (toľko výhradne v individuálnych súťažiach nenazbierala v histórii žiadna iná žena), štyri tituly majsterky sveta, jedenásť titulov majsterky Európy, päť rokov nepretržite post svetovej gymnastickej jednotky, štyri tituly kráľovnej československého športu aj titul kráľovnej svetového športu v roku 1968 – táto výnimočná bilancia je naveky zaznamenaná v športových kronikách.
Ale ešte cennejšie je niečo iné. Věra Čáslavská nám všetkým v bývalom Československu svojím životom ukázala, ako vyzerajú ozajstné hodnoty a cnosti: osobná statočnosť človeka, ktorý svoju silu drieť čerpal zo silnej spätnej väzby s verejnosťou; skromnosť a prirodzenosť ozajstnej svetovej superhviezdy, nie lacnej a povrchnej domácej celebritky; pevný charakter a ľudská chrabrosť; rýdze vlastenectvo; bojovnosť a nepoddajnosť, ktoré Japonci ocenili udelením samurajského meča, čo je v prípade ženy naozaj nevídané.
Věra Čáslavská je ikona, ktorá výrazne prekročila hranice športu i svojej vlasti. Keby v časoch normalizácie chcela emigrovať, v mnohých krajinách – a nielen v Japonsku a v Mexiku, kde je po svojom výnimočnom olympijskom účinkovaní nesmrteľnou hrdinkou – by ju vítali s otvorenou náručou. O práva sfilmovať jej príbeh sa v 70. rokoch (za rozprávkový honorár, pretože mala hrať sama seba) uchádzal Hollywood. Lenže komunistický režim svoj súhlas s nakrútením filmu podmienil tým, že Čáslavská odvolá svoj podpis pod manifestom „Dvetisíc slov“. Keď to odmietla spraviť, film sa realizovať nemohol.
Napriek tomu nikdy neemigrovala. Aj po dvojročnom trénerskom pobyte v Mexiku (od Husákovho režimu si jej angažovanie vyžiadal mexický prezident ako jednu z podmienok, ktoré musia byť splnené, aby Mexiko na Brežnevovu žiadosť dodávalo uhlie Kube) sa vrátila domov, hoci vedela, že ju nečaká veľa dobrého.
Věrin nesmierne silný životný príbeh by mohol byť aj námetom na antickú tragédiu – len s jedným rozdielom. Táto napriek obrovskej osobnostnej dráme jej protagonistky dnes napokon nevrcholí tragicky, ale naopak – optimisticky.
Film Věra 68 sa od 3. mája premieta v českých kinách. Ňou autorizovaná knižná biografia sa na trh dostala o deň neskôr a už ďalší týždeň sa predávala aj na Slovensku. Začiatkom júna príde Věra Čáslavská po 20 rokoch na Slovensko. Pozvali ju organizátori 25. ročníka Gym festivalu v Trnave. Čáslavská nám má veľa čo dať a povedať. A dávala nám to už dlho.
Autor je športový publicista.
Päťsto pozvaných hostí na filmovej premiére v pražskej Lucerne sa chvíľku srdečne smeje, ale vzápätí všetci vstávajú z kresiel a päť minút postojačky aplaudujú. Jednak režisérke, ktorá nakrútila skvelý, pôsobivý a dojímavý i otriasajúci film, ale najmä jeho protagonistke.
.nevídaná sínusoida vzletov a pádov
Čáslavskej dramatický životný príbeh s nevídanou sínusoidou vzletov úplne nahor a pádov úplne nadol by vydal aj na päť filmov a ešte viac kníh. Miloš Forman by možno réžiu hraného filmu o svetoznámej žene zvládol výborne, ale dokument Olgy Sommerovej je jednoducho silnejší, pretože je autentický. Jeho sledovanie pritom v človeku občas vyvoláva úplne protichodné reakcie.
Úryvky z filmu už o deň skôr vysielala Česká televízia. Krátko pred kinopremiérou som chvíľku debatoval so speváckou legendou Martou Kubišovou, ktorá bola od roku 1969 po začiatku „normalizácie“ takisto ako Věra postavená bývalým režimom na mnoho rokov úplne „mimo hru“. Kubišová mi povedala, že už televízne úryvky z filmu ju dojali k slzám, hoci „ju len tak niečo nedojme“ a očakáva, že ten film bude naozaj silný. Nemýlila sa.
Na premiére 2. mája som niekoľkokrát zažil spontánny potlesk. Napríklad pri sledovaní Čáslavskej tichého protestu na najvyššom stupni pri hraní sovietskej hymny, keď sa po mexickom cvičení prostných len niekoľko týždňov po tragickom 21. auguste 1968 delila o olympijské víťazstvo s reprezentantkou krajiny sovietskych okupantov Petrikovovou. Ale diváci si neraz aj utierali slzy. Napríklad vtedy, keď sa na plátne zjavil originál listu, ktorým Telovýchovná jednota RH Strašnice vylúčila „súdružku Čáslavskú" z radov telovýchovnej organizácie. Za jej tvrdohlavosť, neochotu spolupracovať a kajať sa za svoje postoje.
Aké postoje? V apríli 1968 podpísala manifest „Dvetisíc slov" a ako jedna z veľmi mála slávnych osobností krajiny opakovane odmietla svoj podpis odvolať. Okrem toho verejne vyhlásila, že okupáciu svojej vlasti nikdy nebude nazývať bratskou pomocou – a povedala to do očí aj vrchnému normalizátorovi Gustávovi Husákovi. Navyše na záver olympiády v Mexico City mala „kráľovná“ týchto hier svadbu v kostole. A bola to – vzhľadom na celomexický, ale aj celosvetový záujem – svadba, akú nemal predtým ani potom nikto iný z našich končín.
Za svoje občianske postoje, na ktorých neochvejne zotrvávala a odmietla sa režimu podvoliť, bola Věra Čáslavská päť rokov nezamestnaná (privyrábala si vtedy upratovaním činžiakov) a ešte oveľa dlhšie zaznávaná. Nikdy nebola aktívna v disente, ale jednoducho sa nemohla spreneveriť sama sebe a tomu, že pre ľudí vo vlasti je veľkým symbolom. „Keď vám verejnosť dá dôveru, fandí a verí vám, jednoducho ju nemôžete sklamať alebo zradiť,” vysvetľovala mi svoj postoj už pred viac než štvrťstoročím.
Po roku 1989 sa zase dostala úplne hore. Vyše dva roky bola na Hrade ako poradkyňa prezidenta Václava Havla. Šéfovala Československému a potom Českému olympijskému výboru. Zvolili ju do Medzinárodného olympijského výboru. Dostala svetovú cenu fair play – Trofej Pierra de Coubertin. A potom prišiel jej dlhoročný pád, najprv na psychiatriu a potom do domu s opatrovateľskou službou, kde dožívali najmä pacienti s Alzheimerovou chorobou.
.film (aj) o živote po neživote
Vo filme, a ešte viac v autorizovanej biografii Věra Čáslavská – život na Olympe od Pavla Kosatíka, ktorú krstila 3. mája (v deň svojich 70. narodenín), Věra otvorene hovorí o príšernom martýriu depresií, do ktorých od augusta 1993 postupne čoraz hlbšie upadala. Bol to priamy dôsledok široko medializovanej rodinnej tragédie: konflikt jej syna Martina s jej exmanželom a jeho otcom Josefom Odložilom na dedinskej diskotéke sa mesiac po nešťastnom páde známeho olympionika na zem skončil jeho smrťou.
Věra otvorene hovorí aj o svojich pobytoch v psychiatrickej liečebni. Tam sa ocitla, keď už ďalej nedokázala zvládať hystériu, ktorú okolo procesu s jej synom, odsúdeným v roku 1996, rozpútali české (a nielen bulvárne) médiá. A táto nechutná a úplne neobjektívna publicita, ktorá je hanbou českej žurnalistiky, ešte vygradovala, keď prezident Václav Havel udelil Čáslavskej synovi milosť. Vo filme Havel svoje rozhodnutie vysvetľuje. Okrem neho o celej kauze plamenne hovorí bývalý disident John Bok zo spolku na podporu nezávislej justície Šalamoun.
Dnes Věra Čáslavská sama verejne priznáva, že pred niekoľkými rokmi sa už chystala na to, že čoskoro „vyletí komínom". Chodila sa pozerať na Nuselský most, svojho času obľúbené miesto samovrahov. „Ale dali mi tam siete...,“ hovorí dnes s úškrnom. Režisérku Olgu Sommerovú vtedy oslovila, aby o nej natočila rekviem, nech svojim deťom takto uľahčí prípravu poslednej rozlúčky s matkou...
Napokon však bolo všetko inak. Rekviem sa nečakane a pozvoľne zmenilo na jedinečný dokument, v ktorom sa slávna i tragická minulosť (nielen) športovej hrdinky prepletá s jej aktuálnou, usmiatou, energickou a ako vždy aj sebaironizujúcou podobou. Věra 68 je preto (aj) výpoveďou o živote po neživote.
„Položili ste našu vedu na lopatky,“ cituje spoluautor Věrinej biografie Pavel Kosatík slová profesora Cyrila Höschla, ktorý ju pred rokmi ako riaditeľ Psychiatrického centra v Prahe-Bohniciach zažil psychicky úplne na dne a pred dvoma rokmi s úžasom sledoval jej nečakaný návrat do normálneho žitia. „Stal sa zázrak,“ hovorí sama protagonistka nevšednej story.
.věra je späť
S Věrou Čáslavskou som dlhoročný priateľ, ale v rokoch izolácie sa nechcela stretnúť ani so mnou. Počas tých rokov jej neslýchaného ľudského utrpenia som postupne stratil nádej, že ju ešte niekedy uvidím – a už vôbec nie usmiatu. Ale naozaj sa stal zázrak. „Ušla som hrobárovi z lopaty a rozhodla som sa vrátiť do života.
Oprašujem staré priateľstvá, takže ti volám. Kedy prídeš do Prahy?“ – šokovala ma večerným telefonátom v apríli 2010.
Pozvala ma aj na filmovú premiéru. Dobre ju poznám, a preto si trúfnem povedať – ten film, to je naozaj ona, pravá a nefalšovaná. Keď som jej po premiére srdečne blahoželal k jubileu, prízvukovala: „Ľuboš, pamätaj – ja som vždy reprezentovala Československo a vždy som bojovala aj za vás Slovákov!“ My sme jej tak neublížili, ako Česi, ale jej činy a morálny apel by sme mali vnímať rovnako intenzívne. Na plátne cez jej príbeh plasticky ožívajú skutočné hodnoty, ktoré symbolizuje. Táto pozoruhodná žena nepochybne patrí do Panteónu Česka, aj už neexistujúceho Československa.
„Vždy ma fascinovalo Věrino vlastenectvo, ktoré je v dnešnej dobe, bohužiaľ, ošúchaným pojmom. Vďaka nemu bojovala ako levica. Aj na olympiáde v Mexiku, kde niekoľko týždňov po okupácii dala na frak sovietskym gymnastkám,“ vyznala sa v jednom z rozhovorov o filme režisérka Olga Sommerová.
Věra sama mi v jednej z našich mnohých dlhých debát kedysi dávno o mexickej olympiáde, kde jej hlavnými súperkami boli gymnastky z krajiny hlavného okupanta – Sovietskeho zväzu, povedala toto: „Ja som v Mexiku jednoducho musela vyhrať! Musela som, takú obrovskú silu som v sebe cítila. Chápala som, že tam symbolizujem celý národ, celú porobenú a násilne umlčanú krajinu, preto som bojovala ako nikdy. Musela som tam vyhrať, lebo v tom okamihu som bola jedinou zbraňou národa, ktorý sa nemohol brániť."
.skutočné hodnoty a cnosti
Sedem zlatých olympijských medailí (toľko výhradne v individuálnych súťažiach nenazbierala v histórii žiadna iná žena), štyri tituly majsterky sveta, jedenásť titulov majsterky Európy, päť rokov nepretržite post svetovej gymnastickej jednotky, štyri tituly kráľovnej československého športu aj titul kráľovnej svetového športu v roku 1968 – táto výnimočná bilancia je naveky zaznamenaná v športových kronikách.
Ale ešte cennejšie je niečo iné. Věra Čáslavská nám všetkým v bývalom Československu svojím životom ukázala, ako vyzerajú ozajstné hodnoty a cnosti: osobná statočnosť človeka, ktorý svoju silu drieť čerpal zo silnej spätnej väzby s verejnosťou; skromnosť a prirodzenosť ozajstnej svetovej superhviezdy, nie lacnej a povrchnej domácej celebritky; pevný charakter a ľudská chrabrosť; rýdze vlastenectvo; bojovnosť a nepoddajnosť, ktoré Japonci ocenili udelením samurajského meča, čo je v prípade ženy naozaj nevídané.
Věra Čáslavská je ikona, ktorá výrazne prekročila hranice športu i svojej vlasti. Keby v časoch normalizácie chcela emigrovať, v mnohých krajinách – a nielen v Japonsku a v Mexiku, kde je po svojom výnimočnom olympijskom účinkovaní nesmrteľnou hrdinkou – by ju vítali s otvorenou náručou. O práva sfilmovať jej príbeh sa v 70. rokoch (za rozprávkový honorár, pretože mala hrať sama seba) uchádzal Hollywood. Lenže komunistický režim svoj súhlas s nakrútením filmu podmienil tým, že Čáslavská odvolá svoj podpis pod manifestom „Dvetisíc slov“. Keď to odmietla spraviť, film sa realizovať nemohol.
Napriek tomu nikdy neemigrovala. Aj po dvojročnom trénerskom pobyte v Mexiku (od Husákovho režimu si jej angažovanie vyžiadal mexický prezident ako jednu z podmienok, ktoré musia byť splnené, aby Mexiko na Brežnevovu žiadosť dodávalo uhlie Kube) sa vrátila domov, hoci vedela, že ju nečaká veľa dobrého.
Věrin nesmierne silný životný príbeh by mohol byť aj námetom na antickú tragédiu – len s jedným rozdielom. Táto napriek obrovskej osobnostnej dráme jej protagonistky dnes napokon nevrcholí tragicky, ale naopak – optimisticky.
Film Věra 68 sa od 3. mája premieta v českých kinách. Ňou autorizovaná knižná biografia sa na trh dostala o deň neskôr a už ďalší týždeň sa predávala aj na Slovensku. Začiatkom júna príde Věra Čáslavská po 20 rokoch na Slovensko. Pozvali ju organizátori 25. ročníka Gym festivalu v Trnave. Čáslavská nám má veľa čo dať a povedať. A dávala nám to už dlho.
Autor je športový publicista.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.