.teraz v prvom kole s demokratom Borisom Tadićom prehral – no v druhom napokon vyhral. Čo prinesie táto voľba Srbsku a Európe? Obavy vyvoláva najmä Nikolićova nečitateľnosť: v minulosti navrhoval, aby sa Srbsko stalo ruskou provinciou, a aj teraz jeho prvá zahraničná cesta, ešte pred inauguráciou, povedie do Moskvy. Jedným dychom však uisťuje Západ, že Srbsko naďalej smeruje do EÚ. Osobne s ním o tom teraz vo štvrtok, štyri dni po druhom kole, ako prvý zahraničný politik v Belehrade hovoril náš minister zahraničia a zároveň európsky emisár Miroslav Lajčák. Ratingová agentúra Fitch už stihla deň po voľbách oznámiť, že voľba Nikolića „vnáša neistotu“ do ekonomického smerovania krajiny.
.kto je “Toma Grobar“
Jeho politickí súperi si mysleli, že majú pomerne jednoduchú úlohu: stačí konfrontovať Nikolićove minulé výroky s tými dnešnými, úplne odlišnými. Na voličov to však nezabralo. Jeho samotného pritom očividne netrápi, že bol spojený so Srbskou radikálnou stranou a jej šéfom Vojislavom Šešeljom, ktorý čelí v Haagu obvineniam z vojnových zločinov. „Som v politike 22 rokov. Samozrejme, počas tej doby som zmenil niektoré názory,“ hovorí na túto tému 60-ročný rodák z Kragujevca.
Nejde o fascinujúci životný príbeh. Po strednej škole stavebnej sa Nikolić zamestnal v stavebnom podniku v Novom Sade, kde aj neskôr absolvoval štúdiá ekonómie. Po štúdiách sa vrátil do Kragujevca, kde pôsobil ako technický riaditeľ komunálneho podniku. Z tých čias pochádza jeho prezývka „Toma Grobar“ – mal na starosti aj správu cintorínov. Stranícky sa prvýkrát angažoval v Národnej radikálnej strane, kde ho zvolili za podpredsedu. Z jeho iniciatívy došlo vo februári 1991 k jej zjednoteniu so Srbským četníckym hnutím Vojislava Šešelja, čím vznikla Srbská radikálna strana ako ideologická základňa vojen a etnických čistiek na Balkáne. Nikolić bol zvolený za podpredsedu, neskôr trikrát za zástupcu podpredsedu, naposledy v roku 2006. Od Šešelja, ktorý sa vo februári 2003 dobrovoľne vydal do Haagu, získal aj titul četníckeho vojvodu. V septembri 2008 zo všetkých funkcií v strane abdikoval. O mesiac neskôr založil Srbskú pokrokovú stranu, ktorú odvtedy vedie. Od radikálov, ktorým prebral drvivú väčšinu voličskej základne, si za to vyslúžil označenie zradca. Zaujímavosťou je, že ako jediný poslanec bol zvolený do každého funkčného obdobia parlamentu od roku 1992.
Plná premetov je aj jeho dráha vo vysokej politike. V marci 1998 ho zvolili za podpredsedu vlády. V júni 1999, keď parlament prijal rozhodnutie o príchode síl NATO do Kosova, podal demisiu. V máji 2007 ho zvolili za predsedu parlamentu, no už o päť dní ho zbavili funkcie. V roku 2000 získal pri voľbe prezidenta Juhoslávie tretie miesto (po Koštunicovi a Miloševićovi). Najbližšie k víťazstvu bol vo voľbách v roku 2008, keď získal v prvom kole 49, v druhom 47 percent hlasov. Teraz konečne Tadića porazil, a to napriek tomu, že jeho súperovi a doterajšiemu prezidentovi vyjadrili podporu koaliční partneri demokratov – čoraz silnejší socialisti, ktorí skončili v parlamentných voľbách tretí.
Sú dva hlavné dôvody, prečo Tadić s Nikolićom prehral. Nízka, iba 46-percentná volebná účasť je iba prvým z nich. Tým druhým je väčšia mobilizácia voličov, nespokojných s ustavične sa zhoršujúcou ekonomickou a sociálnou situáciou. Kurz dinára voči euru klesol od začiatku roka o viac ako 10 percent. Tadićovi demokrati, ktorí sa aj na lokálnej úrovni často správali arogantne, získali 200-tisíc nových pracovných miest, no 400-tisíc ich zaniklo, takže nezamestnaný je dnes takmer každý štvrtý práceschopný Srb. Aj geografické rozloženie výsledkov poukazuje na obrat: dokonca aj tam, kam vláda priviedla zahraničné investície (Kragujevac, Leskovac, Zaječar), Tadić prehral, a to rozdielom až desiatich percent. Nikolić získal aj veľké mestá, ktoré boli donedávna baštami demokratov. V Belehrade vyhral o 2 percentá, hoci v komunálnych voľbách tam presvedčivo zvíťazili demokrati, v Niši vyhral dokonca o 17 percent. Tadić obhájil svoje pozície iba v hlavnom meste relatívne prosperujúcej a multietnickej Vojvodiny Novom Sade. Vyhral teda skôr v regiónoch, kde žijú menšiny, čo je logické, lebo tie sa boja srbského nacionalizmu, hoci aj v teraz „salónnejšom“ rúchu Srbskej pokrokovej strany.
.koho volí Kosovo
Existuje však miesto, kde boli rozdiely najväčšie. Je ním Kosovo, kde mohlo voliť srbského prezidenta 110-tisíc oprávnených voličov z radov tamojších Srbov. Pri extrémne nízkej účasti (23,4 percenta podľa OBSE) tam Nikolić získal 51,2 percenta a Tadić 46,5 percenta. Na severe Kosova a v meste Peć získal Nikolić až 61,5 percenta, v okrese Zubin Potok dokonca až 73,8 percenta hlasov. Tamojší Srbi v ňom zrejme vidia nádej, že dejiny sa podarí zvrátiť a toto územie bude opäť nejakým zázrakom patriť Srbsku. Nikolić v kampani tvrdil, že ak Srbsko bude môcť vstúpiť do EÚ iba bez Kosova, tak sa radšej pekne poďakuje a bude sa porúčať.
Gračanica s významným stredovekým kláštorom je asi najznámejšou srbskou enklávou, ktorú obklopuje albánske osídlenie. Volebný deň okrem nezvyčajného ruchu pri škole, kde sú volebné miestnosti, takmer nič nepripomína. V kláštornom chráme kňaz krstí dve deti, udalosť sprevádza rómska dychovka. Predajcovia zeleniny a mliečnych produktov na námestí sa skrývajú pred slnkom pod dáždnikmi. Dôkazom zlepšujúcej sa bezpečnostnej situácie je fakt, že pri kláštore dnes nevidno patroly švédskych vojakov jednotiek KFOR tak ako kedysi – na cestách v okolí hliadkuje iba kosovská polícia.
„Sme vďační Švédom a Írom za to, že nás chránia. Keby tu ostali Angličania, tak ako krátko po vojne, asi by sme ako Srbi museli odtiaľto odísť,“ prihovára sa nám Novica Marković, ktorý bol donedávna tajomníkom miestneho Červeného kríža. Podobne ako ďalší zhovorčiví Srbi, ani on nezabudne zdôrazniť, že pozdravuje „bratských bratov“ zo Slovenska, teda z krajiny, ktorá ako jedna z piatich v EÚ neuznala nezávislé Kosovo. „Mám tri deti a dva hektáre pôdy. Albánci by ju radi kúpili, no nepredám im. Syn má tridsať rokov a je bez práce. V okolí sú zásoby olova, cínu, zinku aj zlato. Nikto ich nevyužíva. Povedzte, čo máme robiť?“ kladie si rečnícku otázku pán Marković, ktorý tvrdí, že nikdy nebol socialista. Podporuje radikálov, pretože „s podporou Ameriky a iných krajín sa nám nepriatelia pokúšajú ukradnúť Kosovo ako kolísku srbstva“. Podobnú argumentáciu používajú aj iní starší páni, ktorí dnes idú voliť. Koho, to sa netreba ani veľmi pýtať.
„Keby sme neživili v sebe nádej, že Kosovo bolo a ostane súčasťou Srbska, všetci by sme už dávno odišli. Starší zvyknú vravievať: všetko voda odnesie, aj kamene, aj drevo, no piesku dole sa nedotýka. A tým pieskom sme my, srbskí obyvatelia Kosova,“ hovorí Slobodan Noić. Pri otázke, či cíti útlak zo strany Albáncov, iba záporne pokýva hlavou, no poznamená, že od vojny je nezvestný manžel jeho dcéry. „Keby sa aspoň našli jeho kosti, aby deti vedeli, kde je ich otec,“ dodá a ide odvoliť.
Vo volebných miestnostiach však čaká mnohých nemilé prekvapenie: ich mená nie sú na voličských zoznamoch. Týka sa to stoviek ľudí. Zmätky zapríčinila novinka, ktorou je zjednotený volebný register vytvorený ministerstvom pre ľudské práva. Napriek tomu OBSE považuje voľby za regulérne. Najväčšia výhrada tejto organizácie smeruje voči práci médií. „Okrem týždenníka Vreme neboli printové médiá, ktoré by kritizovali všetkých a poskytli seriózne analýzy. Nielen vo verejnoprávnej RTS, ale aj v súkromných televíziách ako Pink TV alebo B92 sú vládne aktivity prezentované v neutrálnom alebo pozitívnom duchu, čo občanom nepomáha zorientovať sa. Pôsobil som v Srbsku ešte počas Miloševića za slovenskú mimovládku Memo 98 a môžem iba s ľútosťou povedať, že kedysi tu médiá pracovali lepšie,“ uvádza zástupca šéfky kancelárie pre demokratické inštitúcie a ľudské práva pozorovateľskej misie OBSE Rastislav Kužel.
Realita je taká, že Srbsko nesmeruje do Ruska, ale do Únie – no bez Kosova. A nový prezident Nikolić musí o tom najprv presvedčiť sám seba, až potom svojich voličov.
Tento text vznikol v rámci projektu Next In Line, ktorý spolufinancuje Európska únia.
.kto je “Toma Grobar“
Jeho politickí súperi si mysleli, že majú pomerne jednoduchú úlohu: stačí konfrontovať Nikolićove minulé výroky s tými dnešnými, úplne odlišnými. Na voličov to však nezabralo. Jeho samotného pritom očividne netrápi, že bol spojený so Srbskou radikálnou stranou a jej šéfom Vojislavom Šešeljom, ktorý čelí v Haagu obvineniam z vojnových zločinov. „Som v politike 22 rokov. Samozrejme, počas tej doby som zmenil niektoré názory,“ hovorí na túto tému 60-ročný rodák z Kragujevca.
Nejde o fascinujúci životný príbeh. Po strednej škole stavebnej sa Nikolić zamestnal v stavebnom podniku v Novom Sade, kde aj neskôr absolvoval štúdiá ekonómie. Po štúdiách sa vrátil do Kragujevca, kde pôsobil ako technický riaditeľ komunálneho podniku. Z tých čias pochádza jeho prezývka „Toma Grobar“ – mal na starosti aj správu cintorínov. Stranícky sa prvýkrát angažoval v Národnej radikálnej strane, kde ho zvolili za podpredsedu. Z jeho iniciatívy došlo vo februári 1991 k jej zjednoteniu so Srbským četníckym hnutím Vojislava Šešelja, čím vznikla Srbská radikálna strana ako ideologická základňa vojen a etnických čistiek na Balkáne. Nikolić bol zvolený za podpredsedu, neskôr trikrát za zástupcu podpredsedu, naposledy v roku 2006. Od Šešelja, ktorý sa vo februári 2003 dobrovoľne vydal do Haagu, získal aj titul četníckeho vojvodu. V septembri 2008 zo všetkých funkcií v strane abdikoval. O mesiac neskôr založil Srbskú pokrokovú stranu, ktorú odvtedy vedie. Od radikálov, ktorým prebral drvivú väčšinu voličskej základne, si za to vyslúžil označenie zradca. Zaujímavosťou je, že ako jediný poslanec bol zvolený do každého funkčného obdobia parlamentu od roku 1992.
Plná premetov je aj jeho dráha vo vysokej politike. V marci 1998 ho zvolili za podpredsedu vlády. V júni 1999, keď parlament prijal rozhodnutie o príchode síl NATO do Kosova, podal demisiu. V máji 2007 ho zvolili za predsedu parlamentu, no už o päť dní ho zbavili funkcie. V roku 2000 získal pri voľbe prezidenta Juhoslávie tretie miesto (po Koštunicovi a Miloševićovi). Najbližšie k víťazstvu bol vo voľbách v roku 2008, keď získal v prvom kole 49, v druhom 47 percent hlasov. Teraz konečne Tadića porazil, a to napriek tomu, že jeho súperovi a doterajšiemu prezidentovi vyjadrili podporu koaliční partneri demokratov – čoraz silnejší socialisti, ktorí skončili v parlamentných voľbách tretí.
Sú dva hlavné dôvody, prečo Tadić s Nikolićom prehral. Nízka, iba 46-percentná volebná účasť je iba prvým z nich. Tým druhým je väčšia mobilizácia voličov, nespokojných s ustavične sa zhoršujúcou ekonomickou a sociálnou situáciou. Kurz dinára voči euru klesol od začiatku roka o viac ako 10 percent. Tadićovi demokrati, ktorí sa aj na lokálnej úrovni často správali arogantne, získali 200-tisíc nových pracovných miest, no 400-tisíc ich zaniklo, takže nezamestnaný je dnes takmer každý štvrtý práceschopný Srb. Aj geografické rozloženie výsledkov poukazuje na obrat: dokonca aj tam, kam vláda priviedla zahraničné investície (Kragujevac, Leskovac, Zaječar), Tadić prehral, a to rozdielom až desiatich percent. Nikolić získal aj veľké mestá, ktoré boli donedávna baštami demokratov. V Belehrade vyhral o 2 percentá, hoci v komunálnych voľbách tam presvedčivo zvíťazili demokrati, v Niši vyhral dokonca o 17 percent. Tadić obhájil svoje pozície iba v hlavnom meste relatívne prosperujúcej a multietnickej Vojvodiny Novom Sade. Vyhral teda skôr v regiónoch, kde žijú menšiny, čo je logické, lebo tie sa boja srbského nacionalizmu, hoci aj v teraz „salónnejšom“ rúchu Srbskej pokrokovej strany.
.koho volí Kosovo
Existuje však miesto, kde boli rozdiely najväčšie. Je ním Kosovo, kde mohlo voliť srbského prezidenta 110-tisíc oprávnených voličov z radov tamojších Srbov. Pri extrémne nízkej účasti (23,4 percenta podľa OBSE) tam Nikolić získal 51,2 percenta a Tadić 46,5 percenta. Na severe Kosova a v meste Peć získal Nikolić až 61,5 percenta, v okrese Zubin Potok dokonca až 73,8 percenta hlasov. Tamojší Srbi v ňom zrejme vidia nádej, že dejiny sa podarí zvrátiť a toto územie bude opäť nejakým zázrakom patriť Srbsku. Nikolić v kampani tvrdil, že ak Srbsko bude môcť vstúpiť do EÚ iba bez Kosova, tak sa radšej pekne poďakuje a bude sa porúčať.
Gračanica s významným stredovekým kláštorom je asi najznámejšou srbskou enklávou, ktorú obklopuje albánske osídlenie. Volebný deň okrem nezvyčajného ruchu pri škole, kde sú volebné miestnosti, takmer nič nepripomína. V kláštornom chráme kňaz krstí dve deti, udalosť sprevádza rómska dychovka. Predajcovia zeleniny a mliečnych produktov na námestí sa skrývajú pred slnkom pod dáždnikmi. Dôkazom zlepšujúcej sa bezpečnostnej situácie je fakt, že pri kláštore dnes nevidno patroly švédskych vojakov jednotiek KFOR tak ako kedysi – na cestách v okolí hliadkuje iba kosovská polícia.
„Sme vďační Švédom a Írom za to, že nás chránia. Keby tu ostali Angličania, tak ako krátko po vojne, asi by sme ako Srbi museli odtiaľto odísť,“ prihovára sa nám Novica Marković, ktorý bol donedávna tajomníkom miestneho Červeného kríža. Podobne ako ďalší zhovorčiví Srbi, ani on nezabudne zdôrazniť, že pozdravuje „bratských bratov“ zo Slovenska, teda z krajiny, ktorá ako jedna z piatich v EÚ neuznala nezávislé Kosovo. „Mám tri deti a dva hektáre pôdy. Albánci by ju radi kúpili, no nepredám im. Syn má tridsať rokov a je bez práce. V okolí sú zásoby olova, cínu, zinku aj zlato. Nikto ich nevyužíva. Povedzte, čo máme robiť?“ kladie si rečnícku otázku pán Marković, ktorý tvrdí, že nikdy nebol socialista. Podporuje radikálov, pretože „s podporou Ameriky a iných krajín sa nám nepriatelia pokúšajú ukradnúť Kosovo ako kolísku srbstva“. Podobnú argumentáciu používajú aj iní starší páni, ktorí dnes idú voliť. Koho, to sa netreba ani veľmi pýtať.
„Keby sme neživili v sebe nádej, že Kosovo bolo a ostane súčasťou Srbska, všetci by sme už dávno odišli. Starší zvyknú vravievať: všetko voda odnesie, aj kamene, aj drevo, no piesku dole sa nedotýka. A tým pieskom sme my, srbskí obyvatelia Kosova,“ hovorí Slobodan Noić. Pri otázke, či cíti útlak zo strany Albáncov, iba záporne pokýva hlavou, no poznamená, že od vojny je nezvestný manžel jeho dcéry. „Keby sa aspoň našli jeho kosti, aby deti vedeli, kde je ich otec,“ dodá a ide odvoliť.
Vo volebných miestnostiach však čaká mnohých nemilé prekvapenie: ich mená nie sú na voličských zoznamoch. Týka sa to stoviek ľudí. Zmätky zapríčinila novinka, ktorou je zjednotený volebný register vytvorený ministerstvom pre ľudské práva. Napriek tomu OBSE považuje voľby za regulérne. Najväčšia výhrada tejto organizácie smeruje voči práci médií. „Okrem týždenníka Vreme neboli printové médiá, ktoré by kritizovali všetkých a poskytli seriózne analýzy. Nielen vo verejnoprávnej RTS, ale aj v súkromných televíziách ako Pink TV alebo B92 sú vládne aktivity prezentované v neutrálnom alebo pozitívnom duchu, čo občanom nepomáha zorientovať sa. Pôsobil som v Srbsku ešte počas Miloševića za slovenskú mimovládku Memo 98 a môžem iba s ľútosťou povedať, že kedysi tu médiá pracovali lepšie,“ uvádza zástupca šéfky kancelárie pre demokratické inštitúcie a ľudské práva pozorovateľskej misie OBSE Rastislav Kužel.
Realita je taká, že Srbsko nesmeruje do Ruska, ale do Únie – no bez Kosova. A nový prezident Nikolić musí o tom najprv presvedčiť sám seba, až potom svojich voličov.
Tento text vznikol v rámci projektu Next In Line, ktorý spolufinancuje Európska únia.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.