Tak to na Islande chodí

Hovoriť o Islande ako o raji či zasľúbenej zemi je problematické, pretože už prvý predpoklad – obývateľnosť – nie je v prípade tohto nehostinného ostrova celkom samozrejmá. O to zvláštnejší je v tejto krajine machov, lišajníkov, skál a ľadovcov vysoko nadpriemerný výskyt talentovaných hudobníkov.Napríklad Sindri Már Sigfússon, vyštudovaný (a praktizujúci) výtvarník, zakladateľ a kľúčový člen skupiny Seabear a projektu Sin Fang. Muzikantom sa stal v dôsledku nehody: „V roku 2005 som mal  úraz a dostal som za to nejaké peniaze od poisťovne. Kúpil som si za ne gitaru a jednoduché nahrávacie zariadenie a začal som robiť hudbu," hovorí mi Sindri, strapatý, masívne potetovaný, vždy akoby mierne zasnený mladý Islanďan pri jednom z našich mnohých stretnutí v Reykjavíku. „Potom som vymyslel názov Seabear. Našiel som ho v jednom svojom starom poznámkovom bloku."
Sindri, ktorý chodil len tri mesiace na gitaru a pol roka na klavír, začal hrať a nahrávať úplne sám. Len na koncerty si prizval huslistku a ďalšieho gitaristu.
„Robil som cédečká so svojimi piesňami pre priateľov a potom som nahral ešte jednu EP platňu a predával ju v hudobnom obchode 12tónar v Reykjavíku. To bolo niekedy v roku 2004. Na základe tejto platne som dostal prvé pozvania na koncerty," hovorí Sindri. Z „one-man-bandu" sa postupne stala regulárna kapela, ktorá zaujala melodickým pesničkárstvom, priezračnými aranžmánmi a neopočúvaným zvukom. Sú to vlastne jednoduché, popové pesničky, ale také, aké ste nikdy predtým nepočuli. Hneď prvý album Seabear vyšiel na nemeckom labeli Morr Music. „Jedno z našich prvých zahraničných vystúpení bolo v Berlíne. Hrali sme tam tri koncerty po sebe a po treťom z nich prišiel majiteľ vydavateľstva Thomas Morr a spýtal sa ma, či by som nechcel nahrať album na jeho labeli. Okamžite som súhlasil." Seabear vydali dodnes dva albumy a pravidelne koncertujú v Európe aj v Amerike.
Sindri okrem toho nahral dva sólové albumy ako Sin Fang Bous, respektíve Sin Fang („Sin Fang Bous bol príliš dlhý názov, tak som ho skrátil," hovorí mi Sindri), ktoré sú na zaujímavou hudbou preplnenom Islande veľmi vysoko hodnotené. Najmä druhý z nich (Summer Echoes z marca 2011) šikovne spája „lo-fi" prístup s detskou muzikalitou a sofistikovanými aranžmánmi. Výsledok je silný a presvedčivý, koncerty Sin Fang (so živou koncertnou kapelou) sú sviatkami veselého muzicírovania.
V Sindriho kapelách hrá od začiatku na klavíri nenápadné dievča vo veľkých okuliaroch. Volá sa Sóley Stefansdóttir a hudbe sa – na rozdiel od Sindriho – venuje od detstva. Vydavateľ Thomas Morr, človek s citlivým uchom dobrým nosom na talenty sa pred dvoma rokmi Sóley opýtal, či náhodou nemá nejaké svoje vlastné kompozície. Mala a niečo mu poslala. Vzápätí vyšlo Sóleyno EP Theater Island a o pár mesiacov aj regulárny album We Sink. Obsahuje krehké piesne so zvláštnou atmosférou a minimálnymi, no mimoriadne pôsobivými aranžmánmi (väčšinou počuť len spev, klávesy a bicie). Album sa stal na Islande hitom sezóny, Sóley médiami vyhľadávanou osobnosťou.
„Tu na Islande nás je málo a všetci sa navzájom inšpirujeme. Dôležitý je prístup DIY – Do It Yourself – Urob si sám," hovorí Sindri a je to totálne islandské: nečakáš na niekoho, kto ti ukáže, čo a ako máš urobiť, ale urobíš si to sám, tak ako vieš. „Keď som doma nahral EPéčku a desať kusov z nej sa predalo v hudobnom obchode 12tónar, predavač mi povedal, aby som priniesol ďalších desať. Potom mi zavolal jeden novinár, ktorému sa moje pesničky páčili a spravil so mnou rozhovor do denníka Morgunbladid. Tak to na Islande chodí."
Hudba Sindriho a Sóley patria k tomu najzaujímavejšiemu, čo dnes na Ľadovom ostrove vzniká. Preto treba ísť v stredu do Subclubu.