Ukrajinský parlament medzitým už príslušný zákon odmietol, ale slovenský prezident sa neozval. Len kdesi v hlbinách mediálneho vesmíru krúži zabudnutá anekdotická veta slovenských novinárov, že sa po odmietnutí účasti viacerých prezidentov môže ten náš tešiť na väčší počet chlebíčkov. Druhá Jalta sa zatiaľ nekoná.
Ivan Gašparovič nie je medzi slovenskými prezidentmi nijakou výnimkou. Oportunizmus je vlastný všetkým. Ten terajší má len šťastie, že sa mu za prezidentovania neprihodil fašizmus ani komunizmus. Problém je však v inom. Za anekdotizmom slovenskej zahraničnej politiky sa skrýva neschopnosť odpovedať na aktuálne výzvy tohto sveta. Slovensko sa tradične orientuje podľa toho, koho pokladá za svojho pána. Stáročia to bolo šťastne habsburgovské Rakúsko, potom vyše polstoročia Rakúsko-Uhorsko, dvadsať rokov Československo, potom tisícročná tretia ríša, ktorá vydržala päť rokov, a napokon na večné časy Sovietsky zväz, čo trvalo čosi vyše štyridsať rokov. My však vieme svoje – že treba len vydržať a prežiť. V novembri 1989 to chvíľu vyzeralo ako zápas o život v slobodnom, bezpečnom a prosperujúcom svete. Dnes to vyzerá znovu na poslúchanie veľkých pánov. Len nie je celkom jasné, kto sú dnešní veľkí páni. Američania? Euroúnijci? Eurozónisti? Rusi? Nemci? Čiňania? Alebo nebodaj odkvitnutá arabská jar národov?
Kladiem si otázku, či nás protieurovalový výkrik proti noci nezrazil na kolená až tak, že sme si prestali klásť akékoľvek otázky? Existuje dnes vôbec na Slovensku relevantná zahraničnopolitická diskusia? Lebo svet po našom rapsodickom geste nezastal. Ani ten európsky. Treba šetriť, rásť, rásť a šetriť, šetriť alebo rásť, či rásť šetrením? Je vyhadzovanie peňazí, ktoré nám chce spolu s Hollandom naordinovať Robert Fico, aj v našom záujme? Kto o tom vlastne rozhoduje? Washington? Brusel? Atény? Paríž? Pôjdeme sa spolu s Nikoličovým Srbskom pokloniť do Moskvy? Budeme mať s Putinovým Ruskom širokorozchodné vzťahy? A ako drogu si pestovať rúrovú závislosť? Myslíme si s Günterom Grassom, že Izrael ohrozuje svetový mier? Nepovieme ani slovíčko o Sýrii? Je nám úplne jedno, do akého sveta bude patriť Ukrajina? To nie je o chlebíčkoch, ale o našej budúcnosti. Počuť však len ticho.
Ivan Gašparovič nie je medzi slovenskými prezidentmi nijakou výnimkou. Oportunizmus je vlastný všetkým. Ten terajší má len šťastie, že sa mu za prezidentovania neprihodil fašizmus ani komunizmus. Problém je však v inom. Za anekdotizmom slovenskej zahraničnej politiky sa skrýva neschopnosť odpovedať na aktuálne výzvy tohto sveta. Slovensko sa tradične orientuje podľa toho, koho pokladá za svojho pána. Stáročia to bolo šťastne habsburgovské Rakúsko, potom vyše polstoročia Rakúsko-Uhorsko, dvadsať rokov Československo, potom tisícročná tretia ríša, ktorá vydržala päť rokov, a napokon na večné časy Sovietsky zväz, čo trvalo čosi vyše štyridsať rokov. My však vieme svoje – že treba len vydržať a prežiť. V novembri 1989 to chvíľu vyzeralo ako zápas o život v slobodnom, bezpečnom a prosperujúcom svete. Dnes to vyzerá znovu na poslúchanie veľkých pánov. Len nie je celkom jasné, kto sú dnešní veľkí páni. Američania? Euroúnijci? Eurozónisti? Rusi? Nemci? Čiňania? Alebo nebodaj odkvitnutá arabská jar národov?
Kladiem si otázku, či nás protieurovalový výkrik proti noci nezrazil na kolená až tak, že sme si prestali klásť akékoľvek otázky? Existuje dnes vôbec na Slovensku relevantná zahraničnopolitická diskusia? Lebo svet po našom rapsodickom geste nezastal. Ani ten európsky. Treba šetriť, rásť, rásť a šetriť, šetriť alebo rásť, či rásť šetrením? Je vyhadzovanie peňazí, ktoré nám chce spolu s Hollandom naordinovať Robert Fico, aj v našom záujme? Kto o tom vlastne rozhoduje? Washington? Brusel? Atény? Paríž? Pôjdeme sa spolu s Nikoličovým Srbskom pokloniť do Moskvy? Budeme mať s Putinovým Ruskom širokorozchodné vzťahy? A ako drogu si pestovať rúrovú závislosť? Myslíme si s Günterom Grassom, že Izrael ohrozuje svetový mier? Nepovieme ani slovíčko o Sýrii? Je nám úplne jedno, do akého sveta bude patriť Ukrajina? To nie je o chlebíčkoch, ale o našej budúcnosti. Počuť však len ticho.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.