Z dlhodobejšej perspektívy však jej dôsledkom môže byť nielen organizačné preskupenie pravice, ale aj programové preskupenie na ľavici. Na Slovensku totiž nekonfesionálna pravica, reprezentovaná najmä SDKÚ, neoslovovala tradicionalistický elektorát, vidieckych voličov alebo národne orientované vrstvy. Tie segmenty voličov inklinovali skôr k tradicionalistickým, sociálno-konzervatívnym zoskupeniam, akým bolo HZDS. Neskôr značnú časť jeho voličov prevzal Smer a chtiac-nechtiac, najmä počas svojej prvej vlády, sa naň začal, aj obsahom svojej agendy, podobať.
Naopak, mladší a urbánni voliči v nadštandardnej miere inklinovali k stranám pravého stredu. V postkomunistických štátoch a osobitne na Slovensku, po skúsenostiach s obdobím mečiarizmu, sa totiž program sociálnej modernizácie spájal s konzervatívno-liberálnou pravicou. Práve tá neraz ponúkala nielen drastické ekonomické a sociálne reformy, ale aj nábožensky neutrálny štát, posilnenie participačných prvkov v spoločnosti, minimálne v kognitívnej rovine sa identifikovala so zápasom proti rozličným formám diskriminácie. Pravicové vlády aktívnejšie prijímali protikorupčné opatrenia. Nie ľavicové sily, ako v Škandinávii, ale práve pravicová SDKÚ vyniesla k moci prvú premiérku Slovenska. Paradoxne, práve pravica, na rozdiel od ľavice, bola ochotná o názoroch a požiadavkách environmentalistických hnutí aspoň diskutovať. Národniarske i postkomunistické prvky v agende Smeru spôsobovali, že odporcovia autoritárstva inklinovali, neraz s výraznou nechuťou, k pravici, ktorá si viac než desať rokov budovala svoju voličskú základňu na koncepcii „menšieho zla.“
Predchádzajúca vláda pravice tento mýtus zlomila. Kauza Gorila a mnoho ďalších prejavov netransparentného a prooligarchického správania zbavili pravicu pozície modernizačnej sily, kauzy odpočúvania novinárov, ale aj spochybňovanie inštitúcií sociálneho dialógu a nie ojedinelé vyjadrenia o potrebe obmedzenia volebného práva na základe majetkového alebo vzdelanostného cenzu spochybnili aj jej demokratickosť. Miklošove vyjadrenia o tom, ako mimovládky na Slovensku nevládnu a dištancovanie sa Juraja Miškova zo SaS od programu homosexuálnych partnerstiev a legalizácie marihuany na druhý deň po voľbách v roku 2006 spochybnili aj liberálny charakter pravice.
Po najnovšom sneme SDKÚ, keď sa vo vedení strany ocitli výlučne muži a najmä Štefan Kužma, zbierajúci body na protirómskej rétorike, sa táto strana posunula ku konzervatívnej pravici. Liberálni a pritom aspoň čiastočne sociálne a environmentálne citliví voliči pravice tak prišili o svoju reprezentáciu. Práve túto skupinu voličov by mohla reprezentovať občianska ľavica sociálnodemokratickej alebo zelenej orientácie. Pre súčasnú ľavicu je teda snem SDKÚ veľkou výzvou a zároveň šancou priblížiť sa svojim západným partnerom aj obsahom svojej politiky.
Autor pracuje v Ústave politických vied SAV.
Naopak, mladší a urbánni voliči v nadštandardnej miere inklinovali k stranám pravého stredu. V postkomunistických štátoch a osobitne na Slovensku, po skúsenostiach s obdobím mečiarizmu, sa totiž program sociálnej modernizácie spájal s konzervatívno-liberálnou pravicou. Práve tá neraz ponúkala nielen drastické ekonomické a sociálne reformy, ale aj nábožensky neutrálny štát, posilnenie participačných prvkov v spoločnosti, minimálne v kognitívnej rovine sa identifikovala so zápasom proti rozličným formám diskriminácie. Pravicové vlády aktívnejšie prijímali protikorupčné opatrenia. Nie ľavicové sily, ako v Škandinávii, ale práve pravicová SDKÚ vyniesla k moci prvú premiérku Slovenska. Paradoxne, práve pravica, na rozdiel od ľavice, bola ochotná o názoroch a požiadavkách environmentalistických hnutí aspoň diskutovať. Národniarske i postkomunistické prvky v agende Smeru spôsobovali, že odporcovia autoritárstva inklinovali, neraz s výraznou nechuťou, k pravici, ktorá si viac než desať rokov budovala svoju voličskú základňu na koncepcii „menšieho zla.“
Predchádzajúca vláda pravice tento mýtus zlomila. Kauza Gorila a mnoho ďalších prejavov netransparentného a prooligarchického správania zbavili pravicu pozície modernizačnej sily, kauzy odpočúvania novinárov, ale aj spochybňovanie inštitúcií sociálneho dialógu a nie ojedinelé vyjadrenia o potrebe obmedzenia volebného práva na základe majetkového alebo vzdelanostného cenzu spochybnili aj jej demokratickosť. Miklošove vyjadrenia o tom, ako mimovládky na Slovensku nevládnu a dištancovanie sa Juraja Miškova zo SaS od programu homosexuálnych partnerstiev a legalizácie marihuany na druhý deň po voľbách v roku 2006 spochybnili aj liberálny charakter pravice.
Po najnovšom sneme SDKÚ, keď sa vo vedení strany ocitli výlučne muži a najmä Štefan Kužma, zbierajúci body na protirómskej rétorike, sa táto strana posunula ku konzervatívnej pravici. Liberálni a pritom aspoň čiastočne sociálne a environmentálne citliví voliči pravice tak prišili o svoju reprezentáciu. Práve túto skupinu voličov by mohla reprezentovať občianska ľavica sociálnodemokratickej alebo zelenej orientácie. Pre súčasnú ľavicu je teda snem SDKÚ veľkou výzvou a zároveň šancou priblížiť sa svojim západným partnerom aj obsahom svojej politiky.
Autor pracuje v Ústave politických vied SAV.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.