Raritou je po prvé to, že všetky manévre sa odohrávajú na príjmovej strane. Navzdory teórii, ktorá na základe analýzy 107 úsporných programov v minulosti (profesor Alesina, Harvard) jednoznačne hovorí, že úspešné pokusy (21 zo 107) boli založené na škrtoch, sprevádzaných štrukturálnymi reformami, Ficova vláda chce znižovať deficit výlučne (!) zvyšovaním daní, odvodov, poplatkov, sadzieb, respektíve vyrubovaním nových. Takýto pohľad na svet je ako z inej planéty nielen teoreticky, ale i v kontexte úsporných balíkov Európy, ktoré – v rôznych pomeroch – plátajú dlhy vždy kombináciou výdavkov s príjmami.
Zoznam nových príjmov je diletanstvom prvého stupňa: sektorové dane 375 miliónov, druhý pilier 500 miliónov, dane a odvody firiem, zamestnancov a živnostníkov 700 miliónov, atď. Je vylúčené, aby takto vyskladaná korekcia nezabila práve ten hospodársky rast, ktorý Fico postavil ako doktrínu oproti škrtom. So zákonmi ekonomiky je nezlučiteľná už predstava, že skokové zrušenie práce na dohodu (má zostať len pre študentov a dôchodcov) nespustí prudký nápor na úrady práce. Len mimozemšťan sa môže domnievať, že zrušené dohody sa v pomere takpovediac 1:1 prepíšu do zamestnaneckých zmlúv s daňami a odvodmi. Tento jediný príklad ukazuje, akým iluzionizmom celá korekcia je. Graf zvýšených nákladov sociálneho rezortu na dávky v nezamestnanosti či hmotnej núdzi bude totiž minister Kažimír môcť ukazovať v televízii až v situácii, keď nebude nápravy.
Podobný efekt bude mať aj skasírovanie živnostníkov. Ak návrhy prejdú, budeme mať na Slovensku vrstvu, ktorej čisté príjmy sa prepadnú v rozsahoch, aké vidíme v Lotyšsku, Grécku, Írsku či Maďarsku. Idea úplného vyrovnania daňovo-odvodového zaťaženia SZČO so zamestnancami je špecifikum slovenskej ekonomickej „školy“, keďže určité finančné zvýhodnenie SZČO existuje všade na svete, lebo ide o kompenzáciu za nižšiu mieru právnej a sociálnej ochrany. To neznamená, že diskusia o probléme nie je možná, ale zrovnanie do jednej šablóny je de facto likvidácia živnostníkov ako triedy. Akejkoľvek diskusii na strane príjmov však musí predchádzať rušenie agendy na opačnej strane rozpočtu. Zbytočné činnosti, plytvanie a ťaženie renty, to je jeden z koreňov neudržateľného zadlženia verejných sektorov.
Zámer Ficovej vlády, z ktorého však hrozí najväčšia katastrofa, je odklonenie dvoch tretín dôchodkového sporenia späť do priebežného vyplácania dôchodkov. Ide o zločin voči tým, ktorí dnes platia odvody, keďže politici, ktorí sa toho dopúšťajú, sľubujú v mene svojich nástupcov niečo, čo nemôžu splniť. A ak áno, tak len pri parametroch (vek odchodu, výška náhrady, výška odvodu), ktoré sú neporovnateľné s tým, čo dnes poznáme. Túto ideologickú krátkozrakosť najlepšie vystihuje jedno číslo: Keby Fico po Orbánovom vzore znárodnil súkromné sporenie a celú sumu, ktorá tam dnes je (asi 4,5 miliardy eur), by použil na zníženie štátneho dlhu, tak dlh by klesol asi iba o 15 percent. Celých 85 percent by zostalo.
Zoznam nových príjmov je diletanstvom prvého stupňa: sektorové dane 375 miliónov, druhý pilier 500 miliónov, dane a odvody firiem, zamestnancov a živnostníkov 700 miliónov, atď. Je vylúčené, aby takto vyskladaná korekcia nezabila práve ten hospodársky rast, ktorý Fico postavil ako doktrínu oproti škrtom. So zákonmi ekonomiky je nezlučiteľná už predstava, že skokové zrušenie práce na dohodu (má zostať len pre študentov a dôchodcov) nespustí prudký nápor na úrady práce. Len mimozemšťan sa môže domnievať, že zrušené dohody sa v pomere takpovediac 1:1 prepíšu do zamestnaneckých zmlúv s daňami a odvodmi. Tento jediný príklad ukazuje, akým iluzionizmom celá korekcia je. Graf zvýšených nákladov sociálneho rezortu na dávky v nezamestnanosti či hmotnej núdzi bude totiž minister Kažimír môcť ukazovať v televízii až v situácii, keď nebude nápravy.
Podobný efekt bude mať aj skasírovanie živnostníkov. Ak návrhy prejdú, budeme mať na Slovensku vrstvu, ktorej čisté príjmy sa prepadnú v rozsahoch, aké vidíme v Lotyšsku, Grécku, Írsku či Maďarsku. Idea úplného vyrovnania daňovo-odvodového zaťaženia SZČO so zamestnancami je špecifikum slovenskej ekonomickej „školy“, keďže určité finančné zvýhodnenie SZČO existuje všade na svete, lebo ide o kompenzáciu za nižšiu mieru právnej a sociálnej ochrany. To neznamená, že diskusia o probléme nie je možná, ale zrovnanie do jednej šablóny je de facto likvidácia živnostníkov ako triedy. Akejkoľvek diskusii na strane príjmov však musí predchádzať rušenie agendy na opačnej strane rozpočtu. Zbytočné činnosti, plytvanie a ťaženie renty, to je jeden z koreňov neudržateľného zadlženia verejných sektorov.
Zámer Ficovej vlády, z ktorého však hrozí najväčšia katastrofa, je odklonenie dvoch tretín dôchodkového sporenia späť do priebežného vyplácania dôchodkov. Ide o zločin voči tým, ktorí dnes platia odvody, keďže politici, ktorí sa toho dopúšťajú, sľubujú v mene svojich nástupcov niečo, čo nemôžu splniť. A ak áno, tak len pri parametroch (vek odchodu, výška náhrady, výška odvodu), ktoré sú neporovnateľné s tým, čo dnes poznáme. Túto ideologickú krátkozrakosť najlepšie vystihuje jedno číslo: Keby Fico po Orbánovom vzore znárodnil súkromné sporenie a celú sumu, ktorá tam dnes je (asi 4,5 miliardy eur), by použil na zníženie štátneho dlhu, tak dlh by klesol asi iba o 15 percent. Celých 85 percent by zostalo.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.