Ak budú mať seniori peniaze, firmy budú zohľadňovať ich potreby automaticky. Pokiaľ bude kúpyschopnosť starých ľudí nízka, žiadny zázrak „striebornej ekonomiky“ sa u nás konať nebude.
O tom, aké budú dôchodky starých ľudí o niekoľko desaťročí a do akého veku budeme vôbec nútení pracovať, sa rozhoduje už dnes. Ficov kabinet chce opäť meniť parametre penzijného systému. Do súkromného druhého piliera už nemá putovať deväť percent z príjmov občanov, ale len tri percentá. Mladí ľudia, ktorí iba nedávno vstúpili na trh práce, prirodzene, na starobu veľmi nemyslia. No keď o štyridsať rokov zistia, že na ich dôchodky nie sú peniaze, volať na zodpovednosť architektov dnešných zmien bude už neskoro. Nie je vylúčené, že ak sa celý dôchodkový systém raz zrúti, hlavná polemika sa bude viesť o tom, či boli zato zodpovední tvorcovia celej reformy, alebo tí, ktorí do jej parametrov sústavne zasahovali.
Je pravda, že druhý pilier zatiaľ veľmi nevynáša. Môže za to nielen vysoká frekvencia zmien, ale aj ich charakter. Stačí si spomenúť na obdobie prvej Ficovej vlády, keď sa DSS-kám významne zviazali ruky pri investovaní. No zaznievajú aj hlasy, podľa ktorých by druhý pilier bol slabý aj pri optimálnom nastavení. Správcovské spoločnosti sú totiž príliš opatrné a priveľkú časť peňazí (dokonca v rastových fondoch!) ponechávajú v štátnych dlhopisoch. Platilo to už pred zavedením garancií za Fica I. Štátne dlhopisy sa všeobecne pokladajú za bezpečnú, hoci nie príliš výnosnú investíciu. Vzhľadom na dlhovú krízu vyspelých ekonomík eurozóny už možno neplatí ani to s bezpečnosťou. Okrem toho, druhý pilier, postavený prevažne na štátnych dlhopisoch, je v konečnom dôsledku rovnako závislý od štátu ako ten prvý, priebežný. Vízia súčasnej vlády je mať druhý pilier len ako nejaký prívesok prvého piliera. Nastavenie pripomína český model. Ak budú niektorí z 1,5 milióna sporiteľov chcieť, doplatia si od budúceho januára k trom percentám ešte ďalšie dve percentá z vlastného vrecka.
Dôchodkové perspektívy nikde vo vyspelom svete nie sú ružové. Starnúce obyvateľstvo sa stane možno najväčším problémom 21. storočia. Kým priebežný systém, zavedený Bismarckom, mení demografické motivácie a podpiľuje konár sám sebe, súkromný druhý pilier je ohrozený politickým populizmom, ale aj hospodárskymi cyklami či infláciou, v ktorej chcú štáty utopiť svoje astronomické dlhy. Jedinou istotou pre väčšinu populácie sa zdá perspektíva zamestnania až do vysokej staroby. Zľava zaznieva (napríklad Juraj Draxler, Pravda, 30. 5. 2012), že ideálom by mal byť človek, pracovne aktívny takmer až do smrti. S tým, že dôležitejšie, ako penzijný systém, je školstvo, ktoré dá človeku zručnosti, uplatniteľné na trhu práce a zdravotníctvo, ktoré ho udrží fit až do vysokého veku. Ako teória to znie fajn, len každý senior je iný. Vysokoškolský pedagóg alebo herec SND, pracujúci v 68 rokoch, ešte predstaviteľný je. No 78-ročný robotník vo fabrike je už predstaviteľný ťažšie.
Samozrejme, parametre penzijného systému je možné vylaďovať donekonečna, hľadajúc optimálny model od Škandinávie až po Čile. Bolo by možné napríklad zdaniť alebo rovno zrušiť výsluhové dôchodky pre 33-tisíc vojakov a policajtov. Alebo vymyslieť iné finty. No mali by sme sa pripraviť aj na možnosť, že problém nárastu dĺžky života pri klesajúcom obyvateľstve v 21. storočí jednoducho nebude mať uspokojivé riešenie. Ak teda s nejakým „elixírom večnej mladosti“ nepríde veda.
O tom, aké budú dôchodky starých ľudí o niekoľko desaťročí a do akého veku budeme vôbec nútení pracovať, sa rozhoduje už dnes. Ficov kabinet chce opäť meniť parametre penzijného systému. Do súkromného druhého piliera už nemá putovať deväť percent z príjmov občanov, ale len tri percentá. Mladí ľudia, ktorí iba nedávno vstúpili na trh práce, prirodzene, na starobu veľmi nemyslia. No keď o štyridsať rokov zistia, že na ich dôchodky nie sú peniaze, volať na zodpovednosť architektov dnešných zmien bude už neskoro. Nie je vylúčené, že ak sa celý dôchodkový systém raz zrúti, hlavná polemika sa bude viesť o tom, či boli zato zodpovední tvorcovia celej reformy, alebo tí, ktorí do jej parametrov sústavne zasahovali.
Je pravda, že druhý pilier zatiaľ veľmi nevynáša. Môže za to nielen vysoká frekvencia zmien, ale aj ich charakter. Stačí si spomenúť na obdobie prvej Ficovej vlády, keď sa DSS-kám významne zviazali ruky pri investovaní. No zaznievajú aj hlasy, podľa ktorých by druhý pilier bol slabý aj pri optimálnom nastavení. Správcovské spoločnosti sú totiž príliš opatrné a priveľkú časť peňazí (dokonca v rastových fondoch!) ponechávajú v štátnych dlhopisoch. Platilo to už pred zavedením garancií za Fica I. Štátne dlhopisy sa všeobecne pokladajú za bezpečnú, hoci nie príliš výnosnú investíciu. Vzhľadom na dlhovú krízu vyspelých ekonomík eurozóny už možno neplatí ani to s bezpečnosťou. Okrem toho, druhý pilier, postavený prevažne na štátnych dlhopisoch, je v konečnom dôsledku rovnako závislý od štátu ako ten prvý, priebežný. Vízia súčasnej vlády je mať druhý pilier len ako nejaký prívesok prvého piliera. Nastavenie pripomína český model. Ak budú niektorí z 1,5 milióna sporiteľov chcieť, doplatia si od budúceho januára k trom percentám ešte ďalšie dve percentá z vlastného vrecka.
Dôchodkové perspektívy nikde vo vyspelom svete nie sú ružové. Starnúce obyvateľstvo sa stane možno najväčším problémom 21. storočia. Kým priebežný systém, zavedený Bismarckom, mení demografické motivácie a podpiľuje konár sám sebe, súkromný druhý pilier je ohrozený politickým populizmom, ale aj hospodárskymi cyklami či infláciou, v ktorej chcú štáty utopiť svoje astronomické dlhy. Jedinou istotou pre väčšinu populácie sa zdá perspektíva zamestnania až do vysokej staroby. Zľava zaznieva (napríklad Juraj Draxler, Pravda, 30. 5. 2012), že ideálom by mal byť človek, pracovne aktívny takmer až do smrti. S tým, že dôležitejšie, ako penzijný systém, je školstvo, ktoré dá človeku zručnosti, uplatniteľné na trhu práce a zdravotníctvo, ktoré ho udrží fit až do vysokého veku. Ako teória to znie fajn, len každý senior je iný. Vysokoškolský pedagóg alebo herec SND, pracujúci v 68 rokoch, ešte predstaviteľný je. No 78-ročný robotník vo fabrike je už predstaviteľný ťažšie.
Samozrejme, parametre penzijného systému je možné vylaďovať donekonečna, hľadajúc optimálny model od Škandinávie až po Čile. Bolo by možné napríklad zdaniť alebo rovno zrušiť výsluhové dôchodky pre 33-tisíc vojakov a policajtov. Alebo vymyslieť iné finty. No mali by sme sa pripraviť aj na možnosť, že problém nárastu dĺžky života pri klesajúcom obyvateľstve v 21. storočí jednoducho nebude mať uspokojivé riešenie. Ak teda s nejakým „elixírom večnej mladosti“ nepríde veda.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.