Proces nepriamo nadväzoval na Norimberský proces proti zajatým pohlavárom tretej ríše, ktorý sa konal v Nemecku ihneď po skončení II. svetovej vojny. To bolo v čase, keď sa celý svet spamätával z dôsledkov vojny, a súdené bolo, takpovediac, celé nacistické Nemecko za všetko od rozpútania vojny až po vyhladzovacie tábory. Eichmannovi sa z Nemecka podarilo utiecť, a keď ho postavili pred jeruzalemský súd o 15 rokov neskôr, bola už iná doba. Celá pozornosť bola vtedy sústredená predovšetkým na pokus o vyhladenie Židov. Eichmann nebol otcom myšlienky „konečného riešenia", ktorá sa ustanovila na konferencii vo Wannsee. Naopak, na realizáciu vyhladenia Židov si Eichmanna najal Reinhard Heydrich, neskorší ríšsky protektor Čiech a Moravy, a to pre Eichmannov organizačný talent. Výpovede svedkov zaznamenávali počas procesu stovky novinárov, vysielala ich naživo televízia do celého sveta, a Izraelu sa tak podarilo prelomiť počiatočnú ostrú kritiku nielen argentínskych, ale aj európskych a amerických médií za Eichmannov únos. Proces s Eichmannom silno vniesol do medzinárodného povedomia pojem genocídy, ktorá sa od tej doby začala častejšie používať aj na iné udalosti, od tureckého vyvražďovania Arménov až po Stalinove hladomory na Ukrajine.
O Eichmannovom procese vzniklo viacero kníh a filmov. Intelektuálne najsilnejšia je kniha Hannah Arendtovej Eichmann v Jeruzaleme, v ktorej Arendtová prišla s termínom „banalita zla". Milióny ľudí po celom svete hľadali v Eichmannovi krvilačné monštrum, ale to, čo našli, bol iba banálny človek, úradník, ktorý chladnokrvne, systematicky a do poslednej body realizoval víziu svojich šéfov. Eichmann počas celého procesu neprejavil nad smrťou šiestich miliónov Židov v koncentračných táboroch ľútosť, tvrdil iba, že vykonával príkazy svojich nadriadených a že je nevinný. Šiesti psychológovia, ktorí nezávisle od seba počas procesu Eichmanna vyšetrovali, nezistili žiadne osobnostné poruchy; naopak, Eichmann bol podľa nich viac „v norme" ako väčšina normálnych ľudí. Aj v prostredí totalitného režimu, pripomína Arendtová, však platia morálne voľby a morálne princípy. Eichmannovo zlyhanie bolo podľa Arendtovej hlavne v tom, že hoci vyznával Kantove morálne imperatívy, vzdal sa morálneho zákondarcu v sebe, pretože ho presunul na svojich nadriadených.
Adolf Eichmann bol popravený pred päťdesiatimi rokmi, posledný májový deň roku 1962.
O Eichmannovom procese vzniklo viacero kníh a filmov. Intelektuálne najsilnejšia je kniha Hannah Arendtovej Eichmann v Jeruzaleme, v ktorej Arendtová prišla s termínom „banalita zla". Milióny ľudí po celom svete hľadali v Eichmannovi krvilačné monštrum, ale to, čo našli, bol iba banálny človek, úradník, ktorý chladnokrvne, systematicky a do poslednej body realizoval víziu svojich šéfov. Eichmann počas celého procesu neprejavil nad smrťou šiestich miliónov Židov v koncentračných táboroch ľútosť, tvrdil iba, že vykonával príkazy svojich nadriadených a že je nevinný. Šiesti psychológovia, ktorí nezávisle od seba počas procesu Eichmanna vyšetrovali, nezistili žiadne osobnostné poruchy; naopak, Eichmann bol podľa nich viac „v norme" ako väčšina normálnych ľudí. Aj v prostredí totalitného režimu, pripomína Arendtová, však platia morálne voľby a morálne princípy. Eichmannovo zlyhanie bolo podľa Arendtovej hlavne v tom, že hoci vyznával Kantove morálne imperatívy, vzdal sa morálneho zákondarcu v sebe, pretože ho presunul na svojich nadriadených.
Adolf Eichmann bol popravený pred päťdesiatimi rokmi, posledný májový deň roku 1962.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.