Vzbura otcov

Basketbal, kamaráti, práca riaditeľa banky alebo manažéra v plynárenskom priemysle. No najmä starostlivosť o syna, kvôli ktorému išiel na dobrovoľnú rodičovskú dovolenku. Jozef Ďurček z Trenčína žil šťastný život – až kým nenastal pred dvoma rokmi zlom zo dňa na deň. Rozišli sa a trojročného syna si vzala manželka.
 .akt zúfalstva Až do tejto chvíle je to príbeh, akých sú u nás tisícky.Vyše 40 percent manželstiev sa končí rozpadom a iba vlani rozvod zasiahol do života 13 052 detí. Na začiatku konca manželstva sa mnohí otcovia vzoprú a začnú zápasiť so zakorenenými zvyklosťami. „Otec, ak chce získať po rozvode dieťa, musí byť anjel, matke stačí šedý priemer,“ túto vetu v miernych variáciách počuť často z úst nielen sklamaných otcov, no aj psychológov či právnikov. Naša justícia a sociálnoprávna kuratela sú vraj prefeminizované a „držia stranu“ matkám. Štatistiky to potvrdzujú: deväť z desiatich detí je po rozvode zverených matke. Pán Ďurček sa nevzdal. Zistil, že v zmysle zákona môže byť jeho syn zverený buď matke, alebo otcovi. Iná možnosť na konci jari 2010 nebola. A pragmatický odhad šancí hovoril, že aj on sa po traumatizujúcom rozvode ocitne v úlohe otca, ktorý vidí svoje dieťa každý druhý víkend od piatka o piatej popoludní do nedele o piatej popoludní. Pričom neraz robia exmanželky otcom svojich detí obštrukcie, používajú široký repertoár výhovoriek, prečo im „práve teraz“ deti nemôžu dať, alebo sledujú čas vyhradený pre otca so stopkami v ruke. „Z noci na ráno som bol oddelený od syna. Najprv som sa naivne domnieval, že na súde platí prezumpcia neviny. Z hnevu a frustrácie som začal pátrať na internete po informáciách, až som zistil, že v Česku majú desať rokov uzákonenú striedavú starostlivosť. Náš a český zákon sú aj dvadsať rokov po rozdelení štátu takmer identické, a tak som si dovolil tú „drzosť“, že som skopíroval niektoré časti českého zákona o rodine, ktoré sa týkajú striedavej starostlivosti,“ spomína Jozef Ďurček a pokračuje: „Opýtal som sa dvoch poslancov, ktorých som poznal, Juraja Lišku a Martina Kuruca, v tom čase už „odídencov“ z SDKÚ-DS a nezaradených členov opozície, či by nenavrhli zmenu zákona o rodine. Súhlasili. Bol to z mojej strany akt zúfalstva.“ Pozoruhodný príbeh o tom, ako nešťastný otec bez právnického vzdelania napísal zopár viet a desať strán dôvodovej správy, má dva konce. Prvý: novela zákona o rodine, ktorá od 1. júla 2010 umožnila striedavú starostlivosť o dieťa po rozvode, zázračne prešla ako posledný zákon krátko pred voľbami takmer jednohlasne naprieč politickým spektrom (proti boli dvaja poslanci). A druhý: pán Ďurček sa stal verejne známy, no jeho osobný zápas o to, aby mali s exmanželkou syna na striedačku, sa ešte stále neskončil. Na rozdiel od takmer piatich stoviek ďalších otcov, ktorí si toto právo za dva roky vydobyli. Striedavá starostlivosť je moderná, píše sa na stránke Ligy otcov, a tak všetci, čo majú o nej pochybnosti, sú postavení do roly nemoderných zadubených spiatočníkov, ktorí nechápu nové trendy ani nové genderové roly. Na stránke nájdete alarmujúce údaje a emocionálne výzvy na ďalšie opatrenia štátu „v mene 13-tisíc detí po rozvode“, z ktorých „paušálne vyrábame polosiroty“. Na prvý pohľad bije do očí kampaňovitosť. Lenže je tu aj skutočný problém: zaužívaná rozvodová prax pripravila mnohé deti o starostlivých a zodpovedných otcov. Liga otcov je silná loby, v ktorej sú štátni úradníci, novinári aj advokáti. Jej šéf Ladislav Ďurkovič je extravagantný zjav, bývalý televízny reportér a skúsený treťosektorový líder. Kedysi viedol Slobodu zvierat, potom združenie Ľudia proti rasizmu, až kým ho jeho vlastný príbeh nedonútil zmeniť priority: dnes bojuje za striedavú starostlivosť. Argumentuje jej rozšírením vo Švédsku (týka sa 94 percent detí po rozvode) či v Nemecku (40 percent). „Mám dve deti s dvoma ženami. Osobne som zažil, že súd nechráni práva dieťaťa, odohráva sa tu genocída rodičovstva. Podľa odhadov tretina detí na Slovensku vyrastá bez otca. A nemuseli by,“ tvrdí Ďurkovič, ktorý povzbudzuje otcov, aby sa nevzdávali už vopred. Dieťa rozvodom trpí tak či tak, nechápe ho a iba ťažko sa vyrovnáva s tým, že z jeho života sa vytráca jeden z rodičov. Striedavá starostlivosť by mala zaručiť rovnocenný výchovný vplyv rodičov na dieťa po rozvode. Teoreticky to znie pekne. Aká je však realita v prípade, že sa rodičia na tejto forme nedohodnú a súd nariadi interval týždeň – týždeň, mesiac – mesiac, alebo, najmä v prípade malých detí, model dva dni mama, dva dni otec, tri dni opäť mama a ďalší týždeň naopak, ako vo fabrike na zmeny? Je pre dieťa a jeho zdravý vývoj dôležitejšie stabilné prostredie v domácnosti jedného rodiča, alebo vedomie, že má k dispozícii obidvoch rodičov? Je dieťa viazané viac na priestor, alebo na osoby rodičov? V prípade úplne malých detí sa všetci odborníci zhodujú na nenahraditeľnosti a väčšej potrebe matky. Pri starších ako trojročných deťoch si už časť odborníkov myslí, že striedavá starostlivosť je prospešná. A ak nejde o patológiu rodičov (preukázané domáce násilie, vážne podozrenie zo sexuálneho zneužívania, toxikománia a pod.), mali by ju súdy odporúčať ako prvú možnosť. Za podmienky, že dieťa neslúži ako nástroj vybavovania si účtov medzi rodičmi. Alebo ak nehrozí, že zaneprázdnený otec sa návrhom na striedavú starostlivosť chce vyhnúť plateniu výživného, no súčasne už kalkuluje s tým, že o dieťa sa namiesto neho bude starať väčšinou babička alebo teta.
 .obmedziť moc štátu Aj odborná obec je v tejto téme rozpoltená. Kolízna opatrovníčka Eva Riečicová z Topoľčian vidí striedavú starostlivosť pozitívne: „Dieťa tak nepríde o jedného z rodičov. Vyžaduje to však potlačenie ega u každého z nich. Väčšinou pri rozvode nevyhrá nikto, prehrá najmä dieťa. Stretla som sa pritom skôr so zrelšími mužmi ako ženami. Menej bojujú a ak dieťa naozaj chcú, sú schopní urobiť viac kompromisov.“ Česká lekárka Helena Máslová je podľa článku v časopise Respekt skôr skeptická a cíti istú citovú vykorenenosť „detí s kufrom“, ako nazýva deti v striedavej starostlivosti. Jej návrh, že najlepšie by bolo, aby dieťa malo „svoj“ byt a striedali sa okolo neho rodičia, je však čisto iluzórny. „Pre dieťa je v prvom rade dôležité, aby cítilo, že je skutočne milované, čo nie je viazané dominantne na miesto, ale na reálne vzťahové posolstvá od mamy, otca aj od širšieho sociálneho prostredia,“ uvádza slovenská poradenská psychologička, psychoterapeutka a súdna znalkyňa Jaroslava Martinková a dodáva: „Všade tam, kde ide o skutočný záujem rodičov o dieťa, je v jeho záujme zachovať mu oboch rodičov.“ Otázka znie, kto a ako zistí, či sú záujem a schopnosti rodičov skutočné. Martinková odporúča, aby súdy nariadili striedavú starostlivosť s presne vymedzeným časom určeným pre každého u rodičov predbežným opatrením na prechodnú lehotu niekoľkých mesiacov s tým, že do hry vstúpi psychológ, mediátor a iní znalci, ktorí by mali posúdiť mieru rodičovskej zrelosti. Mama aj otec môžu mať svojich advokátov, kto však obháji záujmy a potreby dieťaťa? Mali by to robiť súdy na návrh sociálno-právnej kurately, teda kolíznych opatrovníkov. No práve v tom je najväčšia slabina celého systému. Ide obvykle o „tety“, ktoré, ak sa rozvádzate, vám chodia po byte, stierajú prach z nábytku, kontrolujú detskú izbu či aspoň kútik a od ich posudku závisí, komu dieťa zverí súd do opatery. „Potrebujeme obmedziť moc úradníkov a sociálnych kurátorov tak, aby bola ich práca kontrolovateľná podľa verejne dostupnej pevnej metodiky. Dnes to tak nie je, čo vytvára obrovský priestor na voluntarizmus a korupciu. Vďaka bonboniére či ústnej hygiene, ako daru od jedného z rodičov, ktorý ich vedel lepšie presvedčiť, tu už skončilo zopár zo 46 kurátorov. Obvykle ide o mladé ženy, ktoré predtým pracovali ako sekretárky či kaderníčky. Urobia si vysokú školu, najčastejšie Univerzitu sv. Alžbety, vyhrajú konkurz do štátnej služby a nastúpia. Za dva týždne sa naučia čosi od starších kolegýň a šup ho, idú do súdnej siene. Takto to funguje desiatky rokov,“ sťažuje sa dnes už bývalá riaditeľka (nový minister ju odvolal) bratislavského Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny (ÚPSVAR) Ida Želinská a dodáva: „Keď som sa rozprávala s našimi kolíznymi opatrovníčkami, zistila som fatálnu vec. Mali by obhajovať záujmy dieťaťa, no v štyroch z piatich prípadov s ním ani nehovoria! Bavia sa iba s jeho mamou a otcom. Keď som sa ich pýtala, čo vlastne zisťujú, povedali, že musia zistiť, či má dieťa svoj kútik, svoju posteľ. Zákon pritom jasne hovorí, že bytové pomery nie sú dôvodom na odobratie dieťaťa. Prečo teda špicľujeme ľuďom v ich súkromí namiesto toho, aby sme používali štandardnú skupinu po - vedz me 130 otázok, tak ako vo vyspelých krajinách?“
 .osudy otcov Predajca potrieb pre motorkárov Vadim Kusý pôsobí dojmom vetrom ošľahaného chlapíka, ktorého hneď tak niečo nerozhádže. Nie je to tak. Zápas za striedavú starostlivosť a svoje angažovanie sa v Lige otcov venuje pamiatke svojho syna Martina, ktorý sa ako 24-ročný obesil. Vyčíta si, že o neho viac nezápasil a po rozchode s manželkou (tá o syna údajne nejavila záujem a išla pracovať do Rakúska) sa zmieril s tým, že chlapca súd zveril do výchovy starým rodičom do domácnosti, kde mal navrch alkohol. Martin tým trpel, dal sa na zlé chodníčky – až jedného dňa pred piatimi rokmi oznámil Vadimovi Kusému tragickú správu policajt cez domový telefón. To už mal dvojročného syna s novou partnerkou. Aj s ňou sa rozišli, no urobil všetko pre to, aby sa vyvaroval chýb z minulosti. „O striedavej starostlivosti som sa dozvedel z médií. S bývalou partnerkou sme sa v júni 2010 dohodli, že päťročného Riška budeme vychovávať podľa nej. Dva roky nám to perfektne funguje. Máme výhodu, že nám do toho nevstupuje štát a tým pádom nám to nemá kto pokaziť,“ pochvaľuje si Kusý. Ďalší aktívny sympatizant Ligy otcov Richard Čalkovský dva roky žil a pracoval v IT firme zahraničí: jedného dňa našiel prázdny byt, manželka si vzala dvojročnú dcérku Sáru. „Asi už mala vzťah s iným mužom. Chcel som sa s ňou dohodnúť aspoň na výchove dcéry, no nebola s ňou reč. Hneď som išiel na sociálny odbor. Krčili plecami, že oni nemôžu nič urobiť. O dva mesiace som zistil, že bývalá si podala na súd žiadosť o osobnú starostlivosť a určenie výživného, o striedačke nechcela počuť. Prvé konanie bolo až o pol roka, dovtedy som dcéru vídal iba vtedy, keď sa bývalej zachcelo – tak asi raz za tri týždne na ulici,“ spomína Čalkovský a pokračuje: „Potom som dostal predbežné opatrenie, že môžem byť s dcérkou párne víkendy aj s prespatím, čo bolo výborné. Psychologička zistila, že striedačke nič nebráni, dokonca je odporúčaná minimálne každý druhý týždeň od stredy do nedele. Súd to však zamietol. Odvolal som sa a kraj to opäť zamietol. Teraz v apríli okresný súd rozhodol, že dieťa je v starostlivosti matky a ja ako otec mám iba rozšírený styk od stredy do nedele. Matka sa odvolala a tortúra pokračuje. Ja chcem byť s dcérou polovicu času, matka mi chce umožniť iba párne víkendy, na tom sa to zaseklo.“
 .falošná dilema Osudy otcov, ktorí po rozvode prichádzajú o svoje dieťa, sú naozaj často dramatické a ich túžba po dieťati je pochopiteľná. Je však cesta striedavej starostlivosti naozaj najlepším riešením – pre dieťa? V liberálnejšom Česku, kde sú s týmto modelom už väčšie skúsenosti, sa o striedavej starostlivosti vedie pestrá diskusia a zaznelo v nej veľa skeptických hlasov. V Respekte sa objavil aj článok, v ktorom Peter Halaška, otec s dieťaťom v striedavej starostlivosti, priznal, že im tento model nevyšiel, že ich dcéra „prechádza z jedného tichého nepriateľského tábora do druhého“ a že s manželkou precenili sily. Proti striedavej výchove však v skutočnosti nie je veľa odborníkov, ale mnohí ju podmieňujú vzájomnou dohodou rodičov. Lenže ak sa rodičia dokážu dohodnúť, nepotrebujú ani zákony či sudcu, ktorý rozhodne o striedavej starostlivosti. A sme teda opäť na začiatku. Skutočná dilema, o ktorú sa teraz hrá, je táto: môže sudca nariadiť striedavú starostlivosť aj v prípade, že jeden z rodičov, prípadne dieťa, s touto formou starostlivosti nesúhlasí? Všetci bojovníci za striedavú starostlivosť totiž majú problém práve s tým, že sa s bývalým partnerom nevedia dohodnúť na spoločnej výchove dieťaťa a preto potrebujú pomoc zákonov a sudcov. Ale tu už súdy vstupujú na veľmi tenký ľad. Český psychológ Jeroným Klimeš tvrdí, že každý z rodičov by mal mať pri striedavej výchove právo veta. A striedavá výchova, najmä u školákov, nie je podľa Klimeša možná ani vtedy, ak medzi rodičmi panujú výrazné majetkové rozdiely alebo rozdiely vo výchovnom či životnom štýle. Odporúča, aby súdy chránili dieťa aj v prípade, že si výslovne nepraje stýkať sa s novým partnerom rodiča. A tým akoby celý zákon o striedavej výchove strácal zmysel. Bojujúci otcovia chcú totiž striedavú výchovu aj v prípade, keď je proti samotné dieťa. Pripomínajú „syndróm zavrhnutého rodiča“ (Parental alienation syndrome – PAS), ktorým trpia mnohé deti z rozvedených rodín, keď ich jeden rodič hucká proti druhému rodičovi. Termín vymyslel americký psychiater Richard A. Gardner a navrhol aj jeho terapiu: násilné odobratie dieťaťa od rodiča, ktorý pestuje v dieťati PAS, a jeho „preprogramovanie“ tak, aby začalo prijímať aj druhého rodiča. V Česku už o podobnom postupe rozhodol jeden sudca a desaťročný chlapec putoval na polroka do psychiatrickej liečebne, aby ho tam zbavili „syndrómu zavrhnutého rodiča“. Viacerí psychológovia tento postup označili za necitlivý a predseda Českomoravskej psychologickej spoločnosti Jaroslav Šturma pripomenul biblický príbeh o Šalamúnovi, ktorý mal rozhodnúť, ktorá z dvoch žien je skutočnou matkou dieťaťa. Tú, ktorá bola ochotná sa dieťaťa vzdať, len aby ho nerozťali mečom, napokon označil za skutočnú matku.
 .nie striedavá, ale spoločná Psychologička Hana Ščibranyová patrí na Slovensku k jednej z mála tých, čo verejne formulovali svoje výhrady k striedavej starostlivosti. Nie je proti, keď sa pre tento typ výchovy dobrovoľne rozhodnú obidvaja rodičia a nemá s ňou problém ani dieťa, no aj tak radšej hovorí o spoločnej výchove. A zdôrazňuje, že obe rodičovské roly, materská a otcovská, nie sú identické, ani konfrontačné, ale komplementárne, teda sa navzájom prirodzene dopĺňajú. V záujme dieťaťa je, aby otec podporoval matku, aby dobre zvládala svoju materskú rolu, a naopak, matka by mala v rodičovskej úlohe podporovať otca, svojho bývalého partnera. Bez vzájomnej dohody, rodičovskej múdrosti a úcty to nie je možné. „Rozvod je dôkazom, že expartneri v páre nedokázali spolupracovať, a ako to teraz zrazu majú vedieť pri striedavej starostlivosti, ktorá je veľmi náročným modelom na kooperáciu?“ pýta sa Ščibranyová a upozorňuje, že v celej diskusii toľko spomínaný syndróm zavrhnutého rodiča (PAS) nie je zaradený do medzinárodnej klasifikácie chorôb. Jeho autor Richard Gardner sa vníma ako kontroverzná osobnosť. Je ilúzia, že by striedavá výchova, ktorú by súdy nariaďovali prednostne a aj proti vôli jedného z nich, prirodzene vyriešila nenávisť či nekomunikáciu medzi rodičmi. „Pri rozvode dochádza k rozpadu partnerského vzťahu, ale rodičovský vzťah treba v záujme dieťaťa ďalej rozvíjať,“ pripomína psychologička Ščibranyová. „Striedačka je len matematické zvýšenie počtu hodín pre jedného z rodičov a pokračujúcim súbojom a pre deti pokračujúcou záťažou. Zásada je, že rodičia sa majú starať o bezpečie svojich detí. A my niekedy takýmito postupmi nútime deti starať sa o dobro rodičov, aby ,maminka nebola smutná, aby ocko nekričal‘ Dieťa tak znižuje neznesiteľné napätie.“ Ak súd nariadi striedavú výchovu, hoci partneri sa nevedia dohodnúť, je tu riziko, že pokračujúce násilie bude negatívne prežívať aj dieťa. „Ak je dieťa vystavené násiliu rodičov, tak sa bude uzatvárať do seba, aby sa chránilo, alebo sa bude usilovať chrániť ,slabšieho‘ rodiča a vytvorí koalíciu s jedným rodičom proti druhému, v každom prípade bude vykonávať prácu v prospech rodičov, aby znížilo svoje vnútorné napätie. Deti tu investujú energiu, ktorá im potom inde chýba.“ Psychologička si nemyslí, že odborníci dokážu vždy okamžite identifikovať, ako dieťa situáciu prežíva. „Môžeme zachytiť niektoré signály o vznikajúcej patológii a rozhoduje potom to, ako sa tieto signály interpretujú,“ hovorí H. Ščibranyová a dodáva, že viacero odborníkov je pri posudzovaní takýchto prípadov pod tlakom, zastrašujú ich alebo spochybňujú ich osobu či odbornosť, ak posúdenie rodičovi alebo právnemu zástupcovi nevyhovuje. Na stránke Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny sú opísané skúsenosti, ktoré majú s rozkolom v rodine pracovníci poradensko-psychologických služieb. Je tu aj príbeh sedemročného chlapca, ktorý po rozvode rodičov striedal pobyty u matky a otca, mal dve izbičky, dve postieľky, dva domovy a relatívne ľahko si zvykol aj na nových partnerov svojich rodičov. No predsa mal problémy v správaní doma i v škole a raz dostal v škole taký záchvat hnevu, že škola musela zavolať záchranku a chlapec putoval k psychológovi. A ten zistil, že chlapec trpí. Rodičia zoči-voči síce komunikujú pekne, ale doma sa pred chlapcom ustavične sťažujú a všetko, čo dieťa nezvládne, zhadzujú na práve neprítomného rodiča. Nemá ani dovolené brávať si veci, čo má u otca, k matke, a naopak. Všade sa cíti ako na návšteve, nikde nie je doma. Aj to môže byť výsledok striedavej výchovy – dva domovy, ale ani jeden normálny.