Áno, komunizmus sa od seba v jednotlivých krajinách líšil v detailoch, ale architektúra, najmä tá paneláková, bola takmer všade rovnaká. Samozrejme, v NDR a u nás okná a dvere väčšinou sedeli do pripravených dier v paneloch, na Ukrajine a v Rusku sa museli na mieste dotesávať. Tie poľské paneláky, ktoré občas stoja až k čarokrásnemu vroclavskému Rynku, v sebe majú čosi už z tej Ukrajiny a Sovietskeho zväzu, napokon, ako má celé Poľsko už čosi málo z Rusov a Ruska. Najmä okolo Malého námestia je to taký stret civilizácií ako vyšitý.
No keďže šialený nacistický gauleiter Karl Hanke urobil z Vroclavu, vtedy ešte Breslau, pevnostné mesto, ktoré sa Rusom dokázalo brániť za cenu obrovských škôd až do 6. mája 1945, dopadol Vroclav ešte horšie. Aj tu, podobne ako napríklad v Gdansku, odviedli Poliaci po vojne obrovský kus reštaurátorských prác, ktoré môže oceniť každý, kto porovná fotky z mája roku 1945 a dneška. Napríklad tie, ktoré sú na Tumskom ostrove, cirkevnej stredovekej štvrti, kde je medzi gotickými katedrálami sídlo sliezskeho arcibiskupa, ukazujú len hromady trosiek, vyhorených domov a zbúraných kostolov. Tumský ostrov pritom dnes vyzerá ako pražská Malá strana alebo stred Košíc a vojnové škody na ňom ani nezbadáte.
Neplatí to, samozrejme, všade. Z mlynov na Mlynskom ostrove, jedného z romantického súostrovia uprostred Odry na sever od stredu mesta, zostala len tabuľka s nápisom, že boli zbúrané v roku 1975. V Poľsku dokonca koluje historka, že stredoveké domy v Gdansku a vo Vroclave rozobrali a ich tehly použili na znovuvýstavbu starej Varšavy, ktorú nacisti koncom vojny zrovnali so zemou. Nuž, má to svoju logiku, aspoň v tých povojnových rokoch to malo.
Vroclav nie je len mesto, v ktorom jeho pôvodní obyvatelia, teda po vojne vyhnaní Nemci, už vyše šesťdesiat rokov nie sú, ale je to aj mesto Poliakov, ktorých Poľsko už nie je. Poliakov z Ľvova, z Vilniusu, z Volyne. Keď som tam bol prvý raz, asi tak pred pätnástimi rokmi, napísal som odtiaľ reportáž, ktorá sa volala Vyhnanci v meste vyhnancov. S mnohými z tých ľudí, ktorí najprv stratili svoje domovy na východe, aby tu, v pustom zničenom meste ďaleko na západe svoje nové domovy našli, sa vtedy ešte dalo hovoriť. Hoci si viditeľne polepšili („nemecký dom“ je v Poľsku pojem pre veľmi poctivo, slušne postavenú stavbu), zostal v nich obrovský smútok. Smútok za domovom, ktorý asi nemôže pochopiť nikto, kto to neprežil.
Z Ľvova a východu vôbec si miestni priviezli to, čo si priviezť mohli. A tak na kraji vroclavského Starého mesta stojí z východu privezená Fontána ľvovských orlíčat, mladých poľských študentov, ktorí po prvej svetovej vojne bránili Ľvov v roku 1918 proti Ukrajincom. Úplným zjavením je potom Raclawská panoráma, stodvadsať metrov dlhý obraz, ktorý sa podarilo zachrániť z Ľvova asi rok po vojne. Je to o to pikantnejšie, že zobrazuje víťazstvo Poliakov nad Rusmi v jednej bitke oslobodeneckej vojny v roku 1794. Stalin vtedy, napodiv, s prevozom súhlasil. Ktovie, možno preto, že Poliaci napokon aj napriek tejto víťaznej bitke vojnu s Rusmi prehrali a celé Poľsko sa stalo na storočie súčasťou Ruska aj Pruska a rakúskej monarchie.
Dnes už z prvej generácie „východných Poliakov“ žije vo Vroclave len málokto, už je tu druhá, tretia generácia miestnych poľských rodákov. Vroclav už má dnes stovky nových, poľských stavieb, ktoré sa, predovšetkým v posledných rokoch, nelíšia od toho, čo sa stavia v Nemecku, Rakúsku alebo na Slovensku. Vroclav je už poľské mesto. V nemeckých kulisách, ale tie sú napríklad aj v historickom centre Bratislavy, Brna alebo Olomouca. Napokon, nazdávam sa, že po tom, čo Poliaci opäť vzkriesili Breslau z trosiek do dnešnej krásnej podoby Vroclavu, si toto mesto zaslúžia.
No keďže šialený nacistický gauleiter Karl Hanke urobil z Vroclavu, vtedy ešte Breslau, pevnostné mesto, ktoré sa Rusom dokázalo brániť za cenu obrovských škôd až do 6. mája 1945, dopadol Vroclav ešte horšie. Aj tu, podobne ako napríklad v Gdansku, odviedli Poliaci po vojne obrovský kus reštaurátorských prác, ktoré môže oceniť každý, kto porovná fotky z mája roku 1945 a dneška. Napríklad tie, ktoré sú na Tumskom ostrove, cirkevnej stredovekej štvrti, kde je medzi gotickými katedrálami sídlo sliezskeho arcibiskupa, ukazujú len hromady trosiek, vyhorených domov a zbúraných kostolov. Tumský ostrov pritom dnes vyzerá ako pražská Malá strana alebo stred Košíc a vojnové škody na ňom ani nezbadáte.
Neplatí to, samozrejme, všade. Z mlynov na Mlynskom ostrove, jedného z romantického súostrovia uprostred Odry na sever od stredu mesta, zostala len tabuľka s nápisom, že boli zbúrané v roku 1975. V Poľsku dokonca koluje historka, že stredoveké domy v Gdansku a vo Vroclave rozobrali a ich tehly použili na znovuvýstavbu starej Varšavy, ktorú nacisti koncom vojny zrovnali so zemou. Nuž, má to svoju logiku, aspoň v tých povojnových rokoch to malo.
Vroclav nie je len mesto, v ktorom jeho pôvodní obyvatelia, teda po vojne vyhnaní Nemci, už vyše šesťdesiat rokov nie sú, ale je to aj mesto Poliakov, ktorých Poľsko už nie je. Poliakov z Ľvova, z Vilniusu, z Volyne. Keď som tam bol prvý raz, asi tak pred pätnástimi rokmi, napísal som odtiaľ reportáž, ktorá sa volala Vyhnanci v meste vyhnancov. S mnohými z tých ľudí, ktorí najprv stratili svoje domovy na východe, aby tu, v pustom zničenom meste ďaleko na západe svoje nové domovy našli, sa vtedy ešte dalo hovoriť. Hoci si viditeľne polepšili („nemecký dom“ je v Poľsku pojem pre veľmi poctivo, slušne postavenú stavbu), zostal v nich obrovský smútok. Smútok za domovom, ktorý asi nemôže pochopiť nikto, kto to neprežil.
Z Ľvova a východu vôbec si miestni priviezli to, čo si priviezť mohli. A tak na kraji vroclavského Starého mesta stojí z východu privezená Fontána ľvovských orlíčat, mladých poľských študentov, ktorí po prvej svetovej vojne bránili Ľvov v roku 1918 proti Ukrajincom. Úplným zjavením je potom Raclawská panoráma, stodvadsať metrov dlhý obraz, ktorý sa podarilo zachrániť z Ľvova asi rok po vojne. Je to o to pikantnejšie, že zobrazuje víťazstvo Poliakov nad Rusmi v jednej bitke oslobodeneckej vojny v roku 1794. Stalin vtedy, napodiv, s prevozom súhlasil. Ktovie, možno preto, že Poliaci napokon aj napriek tejto víťaznej bitke vojnu s Rusmi prehrali a celé Poľsko sa stalo na storočie súčasťou Ruska aj Pruska a rakúskej monarchie.
Dnes už z prvej generácie „východných Poliakov“ žije vo Vroclave len málokto, už je tu druhá, tretia generácia miestnych poľských rodákov. Vroclav už má dnes stovky nových, poľských stavieb, ktoré sa, predovšetkým v posledných rokoch, nelíšia od toho, čo sa stavia v Nemecku, Rakúsku alebo na Slovensku. Vroclav je už poľské mesto. V nemeckých kulisách, ale tie sú napríklad aj v historickom centre Bratislavy, Brna alebo Olomouca. Napokon, nazdávam sa, že po tom, čo Poliaci opäť vzkriesili Breslau z trosiek do dnešnej krásnej podoby Vroclavu, si toto mesto zaslúžia.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.