Sme v Kurdistane, regióne na severovýchodnom konci Iraku, a pod nami je krajina posiata stavebnými žeriavmi a novými obytnými komplexmi. Cem Saffari donedávna viedol komfortný život v Londýne. „Všetko sa tu rozvíja, je to prostredie plné výziev, aké mám rád. Navyše, priekopníci zakaždým vyhrávajú,“ vysvetľuje pokojným tónom, bez stopy ľútosti nad svojím rozhodnutím o zmene. „Samozrejme, že investovať tu je do istej miery riskantné. No veríme, že zisk to riziko prevýši.“
.bezpečie aj pre menšiny
Tento Turek v strednom veku a v elegantnom tmavom obleku je manažérom obchodného rozvoja päťhviezdičkového luxusného hotela Divan v Erbile, hlavnom meste irackého Kurdistanu. Hotel bol oficiálne otvorený v máji a jeho stavba stála odhadom 80 miliónov amerických dolárov. Predstavuje príjemnú zmes orientálneho a západného štýlu a je to prvá zahraničná investícia istej ambicióznej tureckej skupiny, ktorá už dnes vo vlasti vedie deväť hotelov. Kto bude v tomto 228-izbovom hoteli, kde sa platí od 500 do 15-tisíc dolárov za noc, bývať? Jeho hlavnou cieľovou skupinou sú podnikatelia. Tých je údajne čoraz viac a sú ochotní investovať do regiónu, ktorý dosahuje jednu z najvyšších mier ekonomického rastu na planéte. Kým svet sa borí s globálnou ekonomickou krízou, Kurdistan vlani zaznamenal 8-percentný rast. Vďačí zaň najmä ťažbe svojich rezerv zemného plynu a ropy, ktoré sú odhadované na 45 miliárd barelov. Hrubý domáci produkt na hlavu je tu približne 6-tisíc dolárov, čo je o polovicu viac ako na ostatnom území Iraku.
Erbil sa, ako hlavné mesto regiónu, teší leviemu podielu na raste, ktorý vyhnal do výšky ceny stavebných pozemkov. Obytné komplexy, ktoré vyrastajú na prázdnych predmestiach, ponúkajú dvojposchodové domy po vyše milión dolárov, všade sa ako huby po daždi objavujú nákupné centrá a do mesta prichádzajú luxusné značky, ako je napríklad Porsche. Mestská burza, ktorej projekt bol na niekoľko rokov pozastavený, sa má v najbližších mesiacoch otvoriť, a to spolu s novým bizniscentrom a niekoľkými veľkými hotelmi. Rýchly rast prispel k tomu, že Erbil získal prezývku „nový Dubaj“, no miestne úrady radšej hovoria o Kurdistane ako o „inom Iraku“, aby zdôraznili pokoj a mier v tomto regióne, ktorý je v ostrom kontraste so sektárskym násilím a každodennými bombovými útokmi, čo stále trápia zvyšok krajiny. Bezpečnosť, ktorú tu dokáže zabezpečiť kurdská regionálna vláda, je naozaj jeden z hlavných dôvodov ekonomického boomu. Územie je etnicky homogénne a má vlastné ozbrojené sily, ktoré na bezpečnosť dozerajú, a tak sa stalo azylom pre mnohých Iračanov aj pre menšiny, najmä kresťanov, čo utekajú pred násilím v Mosúle a Bagdade.
Hoci politická a vojenská autonómia tohto regiónu sa datuje ešte k záveru Prvej vojny v Zálive, ktorá sa odohrala v roku 1991, keď OSN vytvorila bezletovú zónu, aby ochránila Kurdov pred vojenskými zásahmi zo strany Saddámovho režimu, až od roku 2003 mohol Kurdistan prekvitať, a to vďaka ukončeniu ekonomických sankcií uvalených na Irak. „V roku 1991 bol Kurdistan jednou veľkou dedinou,“ spomína Fatih Alí Almudarís, poradca pre hospodárske vzťahy na regionálnom ministerstve obchodu a priemyslu. „Nemali sme telekomunikácie ani diaľnice, len niekoľko nemocníc.“ Je jasným znamením rastúceho ekonomického významu regiónu, že dnes tu sídli sedemnásť konzulátov a zahraničných zastupiteľstiev, sedem univerzít a dve medzinárodné letiská s priamymi linkami napríklad do Viedne, Frankfurtu a Štokholmu. Medzi Erbilom a ďalším významným mestom Sulajmanijáh sa buduje diaľnica.
Kurdi stále s vďakou spomínajú na americkú inváziu do Iraku, ktorá ich v roku 2003 oslobodila spod saddámovského jarma, ostatné krajiny omnoho rýchlejšie ako USA využili ekonomické príležitosti, ktoré tento región ponúka. V popredí sú turecké a iránske investície. Podľa údajov z ministerstva obchodu a priemyslu je v regióne registrovaných vyše tisíc tureckých firiem a tristo iránskych. Turecký kapitál financuje všetko – od stavieb po ropné veže, od klenotníctiev po potravinové produkty. „Irak desaťročia žil pod hospodárskym embargom. Keď sme sa otvorili svetu, potrebovali sme úplne všetko, a Turecko prispelo svojou odbornosťou a kvalitou, ktoré sú omnoho lepšie než tie čínske,“ vysvetľuje Almudarís.
.obchodné i politické úmysly Turecka
Turecko je dlhodobým odporcom samostatného kurdského štátu, ktorý by mohol byť priveľkým lákadlom pre jeho vlastnú početnú kurdskú populáciu, v irackom Kurdistane však investuje už od roku 1996, prišlo sem teda omnoho skôr ako konkurencia. Dnes, keď si mnohí západní investori Kurdistan stále spájajú s rizikami Iraku, žne Turecko plody svojej predvídavosti. Hoci toto partnerstvo je prevažne hospodárskeho charakteru, mohlo by poslúžiť aj politickým záujmom, ak sa iracký Kurdistan jedného dňa osamostatní a začne žiadať sebaurčenie pre tých 28 miliónov Kurdov, čo žijú v susednom Turecku, Iráne a Sýrii. „Turci mali veľmi bystrý plán: napojiť na seba tento región ekonomicky, aby mu pristrihli politické krídelká,“ vysvetľuje zahraničná podnikateľka žijúca v Erbile, ktorá vzhľadom na citlivosť tejto problematiky nechcela byť menovaná.
Zatiaľ však budovanie kurdského štátu nepatrí k prioritám miestnych úradov, ktoré sa pokúšajú dlhodobo zabezpečiť ekonomický rozvoj. Rast čiastočne spomalila slabá kvalifikácia tunajších ľudí, takže regionálna vláda musí lákať zahraničných hráčov propodnikateľskými úpravami: ponúka desaťročné výnimky z platenia daní, možnosť úplného vlastníctva firiem a repatriácie ziskov, znižuje ceny pozemkov pre investičné projekty a tvorí ekonomické prostredie, ktoré za sebou zanechalo etatistickú filozofiu predošlého režimu. „V sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch všetko patrilo štátu,“ vysvetľuje Dará al Chajját, prezident Obchodnej a priemyselnej komory Kurdskej federácie. „Teraz boli všetky štátne podniky privatizované a naša ekonomika je rozhodne trhovo orientovaná.“ Niektoré miestne firmy, napríklad telekomunikačné impérium Asiacell, už expandovali aj do iných častí Iraku, čo poskytuje nádej, že Kurdi budú onedlho žať plný ekonomický zisk zo svojho rastu. Al Chajját, Kurd, ktorý vlastní ekonomické impérium, ktoré začínalo ako rodinná krajčírska dielňa a dnes je z neho holding, manažujúci stavebné firmy, predajcov zahraničných značiek a poľnohospodárske farmy, patrí k najbohatším ľuďom v Iraku. Je živým príkladom ekonomických možností, aké ponúka región.
.naťahovačky o ropu
No aj napriek pozitívam zostávajú faktory, ktoré zahraničných hráčov odrádzajú od investovania v irackom Kurdistane. Stavebné materiály a niektoré základné tovary, ako sú spracované potraviny, sa dovážajú a sú drahé, pretože tu chýba miestna výroba. Služby ako voda a elektrina sa v posledných rokoch zlepšili, no mesto Erbil stále dokáže zabezpečiť iba 17 hodín elektriny denne. Mnohé oblasti na vidieku nie sú vôbec elektrifikované. Mnohí podnikatelia sa mimo záznamu sťažujú na korupciu, ktorú uvádzajú ako hlavný tunajší problém. A čo je najdôležitejšie, nad budúcnosťou regiónu ako tmavý mrak visia spory irackého Kurdistanu s centrálnou irackou vládou o zásoby ropy.
Hoci ústava zakotvila právo Kurdistanu na 17 percent totálneho príjmu z ropy v Iraku (a ten dosiahol len v roku 2011 takmer 83 miliárd dolárov), Erbil a Bagdad sa stále dohadujú, kto má právo zmluvne dohodovať ťažbu. Iracká vláda systematicky odmieta zmluvy dohodnuté kurdskou regionálnou vládou bez jej súhlasu: nedávna dohoda, podpísaná medzi kurdskou regionálnou vládou a firmou Exxon Mobil, bola v Bagdade vyhlásená za ilegálnu a americký ropný gigant bol vylúčený zo zoznamu firiem, ktoré sa budú usilovať uspieť v ďalšom kole súťaže o práve ťažiť ropu v Iraku. „Iracká vláda je príliš slabá, aby akékoľvek rozhodnutie voči kurdskej regionálnej vláde vymohla, takže ťažba ropy v Kurdistane pokračuje. No Bagdad dáva na čiernu listinu ropné spoločnosti, ktoré tu podnikajú. Vylučuje ich zo súťaží v iných oblastiach Iraku,“ potvrdzuje diplomatický zdroj v Erbile, ktorý vzhľadom na citlivé informácie nechce byť menovaný. Kurdistan reaguje tým, že značnú časť svojej ropy, ktorú by mal exportovať prostredníctvom centrálnej vlády, za hranice jednoducho prepašuje. Ale mnohých energetických gigantov hrozba čiernej listiny odradila od podnikania v tomto regióne. Hoci tu pôsobí vyše štyridsať ropných spoločností, veľké meno medzi nimi nenájdete – výnimkou, ktorá potvrdzuje pravidlo, je Exxon Mobil.
Navyše, status ropného regiónu Kirkuk, ktorý väčšinovo obývajú Kurdi, no momentálne ho vedú spolu iracké aj kurdské úrady, stále nie je vyriešený. Čaká sa na rozhodnutie, ktoré vzíde z referenda, to však už od novembra 2007 stále odsúvajú na neurčito.
.rýchly rozvoj myslenia ľudí
No hoci politické šarvátky dosiaľ odradili väčšinu zahraničných spoločností od obchodovania v Kurdistane, miestne úrady sú presvedčené, že stabilné a propodnikateľsky orientované prostredie dlhodobo priláka viac investorov. „Tu každý, kto má nejaký nápad, môže byť tým prvým, kto ho uvedie do praxe. Je to panenské územie, úplne iné ako Európa,“ vysvetľuje 30-ročný Džamál Pinžviní, výtvarník a fotograf, ktorý sa vrhol na podnikanie. Kedysi bol pastierom v horskej dedine, ktorá sa volá presne ako on – Pinžviní. Dnes je striedavo konzultantom pre ropné spoločnosti a manažuje aj malú kaviareň v centre mesta. Okrem toho jeho fotografické dielo s názvom Irak letí vystavovali významné galérie v Európe aj v Amerike. Tento muž je dokonalým príkladom, ako sa v súčasnom irackom Kurdistane dokáže presadiť tvorivosť. „Toto miesto sa za posledných desať rokov veľmi zmenilo. Predtým sme rozmýšľali len v rámci týchto hôr,“ vysvetľuje v záhrade svojej novootvorenej kaviarne s pohľadom upretým na pohorie okolo Sulajmanijáhu. „Nielen ekonomika, ale aj myslenie ľudí sa rýchlo vyvíja. Sme omnoho globalizovanejší než predtým.“
Autor je stály spolupracovník .týždňa
.bezpečie aj pre menšiny
Tento Turek v strednom veku a v elegantnom tmavom obleku je manažérom obchodného rozvoja päťhviezdičkového luxusného hotela Divan v Erbile, hlavnom meste irackého Kurdistanu. Hotel bol oficiálne otvorený v máji a jeho stavba stála odhadom 80 miliónov amerických dolárov. Predstavuje príjemnú zmes orientálneho a západného štýlu a je to prvá zahraničná investícia istej ambicióznej tureckej skupiny, ktorá už dnes vo vlasti vedie deväť hotelov. Kto bude v tomto 228-izbovom hoteli, kde sa platí od 500 do 15-tisíc dolárov za noc, bývať? Jeho hlavnou cieľovou skupinou sú podnikatelia. Tých je údajne čoraz viac a sú ochotní investovať do regiónu, ktorý dosahuje jednu z najvyšších mier ekonomického rastu na planéte. Kým svet sa borí s globálnou ekonomickou krízou, Kurdistan vlani zaznamenal 8-percentný rast. Vďačí zaň najmä ťažbe svojich rezerv zemného plynu a ropy, ktoré sú odhadované na 45 miliárd barelov. Hrubý domáci produkt na hlavu je tu približne 6-tisíc dolárov, čo je o polovicu viac ako na ostatnom území Iraku.
Erbil sa, ako hlavné mesto regiónu, teší leviemu podielu na raste, ktorý vyhnal do výšky ceny stavebných pozemkov. Obytné komplexy, ktoré vyrastajú na prázdnych predmestiach, ponúkajú dvojposchodové domy po vyše milión dolárov, všade sa ako huby po daždi objavujú nákupné centrá a do mesta prichádzajú luxusné značky, ako je napríklad Porsche. Mestská burza, ktorej projekt bol na niekoľko rokov pozastavený, sa má v najbližších mesiacoch otvoriť, a to spolu s novým bizniscentrom a niekoľkými veľkými hotelmi. Rýchly rast prispel k tomu, že Erbil získal prezývku „nový Dubaj“, no miestne úrady radšej hovoria o Kurdistane ako o „inom Iraku“, aby zdôraznili pokoj a mier v tomto regióne, ktorý je v ostrom kontraste so sektárskym násilím a každodennými bombovými útokmi, čo stále trápia zvyšok krajiny. Bezpečnosť, ktorú tu dokáže zabezpečiť kurdská regionálna vláda, je naozaj jeden z hlavných dôvodov ekonomického boomu. Územie je etnicky homogénne a má vlastné ozbrojené sily, ktoré na bezpečnosť dozerajú, a tak sa stalo azylom pre mnohých Iračanov aj pre menšiny, najmä kresťanov, čo utekajú pred násilím v Mosúle a Bagdade.
Hoci politická a vojenská autonómia tohto regiónu sa datuje ešte k záveru Prvej vojny v Zálive, ktorá sa odohrala v roku 1991, keď OSN vytvorila bezletovú zónu, aby ochránila Kurdov pred vojenskými zásahmi zo strany Saddámovho režimu, až od roku 2003 mohol Kurdistan prekvitať, a to vďaka ukončeniu ekonomických sankcií uvalených na Irak. „V roku 1991 bol Kurdistan jednou veľkou dedinou,“ spomína Fatih Alí Almudarís, poradca pre hospodárske vzťahy na regionálnom ministerstve obchodu a priemyslu. „Nemali sme telekomunikácie ani diaľnice, len niekoľko nemocníc.“ Je jasným znamením rastúceho ekonomického významu regiónu, že dnes tu sídli sedemnásť konzulátov a zahraničných zastupiteľstiev, sedem univerzít a dve medzinárodné letiská s priamymi linkami napríklad do Viedne, Frankfurtu a Štokholmu. Medzi Erbilom a ďalším významným mestom Sulajmanijáh sa buduje diaľnica.
Kurdi stále s vďakou spomínajú na americkú inváziu do Iraku, ktorá ich v roku 2003 oslobodila spod saddámovského jarma, ostatné krajiny omnoho rýchlejšie ako USA využili ekonomické príležitosti, ktoré tento región ponúka. V popredí sú turecké a iránske investície. Podľa údajov z ministerstva obchodu a priemyslu je v regióne registrovaných vyše tisíc tureckých firiem a tristo iránskych. Turecký kapitál financuje všetko – od stavieb po ropné veže, od klenotníctiev po potravinové produkty. „Irak desaťročia žil pod hospodárskym embargom. Keď sme sa otvorili svetu, potrebovali sme úplne všetko, a Turecko prispelo svojou odbornosťou a kvalitou, ktoré sú omnoho lepšie než tie čínske,“ vysvetľuje Almudarís.
.obchodné i politické úmysly Turecka
Turecko je dlhodobým odporcom samostatného kurdského štátu, ktorý by mohol byť priveľkým lákadlom pre jeho vlastnú početnú kurdskú populáciu, v irackom Kurdistane však investuje už od roku 1996, prišlo sem teda omnoho skôr ako konkurencia. Dnes, keď si mnohí západní investori Kurdistan stále spájajú s rizikami Iraku, žne Turecko plody svojej predvídavosti. Hoci toto partnerstvo je prevažne hospodárskeho charakteru, mohlo by poslúžiť aj politickým záujmom, ak sa iracký Kurdistan jedného dňa osamostatní a začne žiadať sebaurčenie pre tých 28 miliónov Kurdov, čo žijú v susednom Turecku, Iráne a Sýrii. „Turci mali veľmi bystrý plán: napojiť na seba tento región ekonomicky, aby mu pristrihli politické krídelká,“ vysvetľuje zahraničná podnikateľka žijúca v Erbile, ktorá vzhľadom na citlivosť tejto problematiky nechcela byť menovaná.
Zatiaľ však budovanie kurdského štátu nepatrí k prioritám miestnych úradov, ktoré sa pokúšajú dlhodobo zabezpečiť ekonomický rozvoj. Rast čiastočne spomalila slabá kvalifikácia tunajších ľudí, takže regionálna vláda musí lákať zahraničných hráčov propodnikateľskými úpravami: ponúka desaťročné výnimky z platenia daní, možnosť úplného vlastníctva firiem a repatriácie ziskov, znižuje ceny pozemkov pre investičné projekty a tvorí ekonomické prostredie, ktoré za sebou zanechalo etatistickú filozofiu predošlého režimu. „V sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch všetko patrilo štátu,“ vysvetľuje Dará al Chajját, prezident Obchodnej a priemyselnej komory Kurdskej federácie. „Teraz boli všetky štátne podniky privatizované a naša ekonomika je rozhodne trhovo orientovaná.“ Niektoré miestne firmy, napríklad telekomunikačné impérium Asiacell, už expandovali aj do iných častí Iraku, čo poskytuje nádej, že Kurdi budú onedlho žať plný ekonomický zisk zo svojho rastu. Al Chajját, Kurd, ktorý vlastní ekonomické impérium, ktoré začínalo ako rodinná krajčírska dielňa a dnes je z neho holding, manažujúci stavebné firmy, predajcov zahraničných značiek a poľnohospodárske farmy, patrí k najbohatším ľuďom v Iraku. Je živým príkladom ekonomických možností, aké ponúka región.
.naťahovačky o ropu
No aj napriek pozitívam zostávajú faktory, ktoré zahraničných hráčov odrádzajú od investovania v irackom Kurdistane. Stavebné materiály a niektoré základné tovary, ako sú spracované potraviny, sa dovážajú a sú drahé, pretože tu chýba miestna výroba. Služby ako voda a elektrina sa v posledných rokoch zlepšili, no mesto Erbil stále dokáže zabezpečiť iba 17 hodín elektriny denne. Mnohé oblasti na vidieku nie sú vôbec elektrifikované. Mnohí podnikatelia sa mimo záznamu sťažujú na korupciu, ktorú uvádzajú ako hlavný tunajší problém. A čo je najdôležitejšie, nad budúcnosťou regiónu ako tmavý mrak visia spory irackého Kurdistanu s centrálnou irackou vládou o zásoby ropy.
Hoci ústava zakotvila právo Kurdistanu na 17 percent totálneho príjmu z ropy v Iraku (a ten dosiahol len v roku 2011 takmer 83 miliárd dolárov), Erbil a Bagdad sa stále dohadujú, kto má právo zmluvne dohodovať ťažbu. Iracká vláda systematicky odmieta zmluvy dohodnuté kurdskou regionálnou vládou bez jej súhlasu: nedávna dohoda, podpísaná medzi kurdskou regionálnou vládou a firmou Exxon Mobil, bola v Bagdade vyhlásená za ilegálnu a americký ropný gigant bol vylúčený zo zoznamu firiem, ktoré sa budú usilovať uspieť v ďalšom kole súťaže o práve ťažiť ropu v Iraku. „Iracká vláda je príliš slabá, aby akékoľvek rozhodnutie voči kurdskej regionálnej vláde vymohla, takže ťažba ropy v Kurdistane pokračuje. No Bagdad dáva na čiernu listinu ropné spoločnosti, ktoré tu podnikajú. Vylučuje ich zo súťaží v iných oblastiach Iraku,“ potvrdzuje diplomatický zdroj v Erbile, ktorý vzhľadom na citlivé informácie nechce byť menovaný. Kurdistan reaguje tým, že značnú časť svojej ropy, ktorú by mal exportovať prostredníctvom centrálnej vlády, za hranice jednoducho prepašuje. Ale mnohých energetických gigantov hrozba čiernej listiny odradila od podnikania v tomto regióne. Hoci tu pôsobí vyše štyridsať ropných spoločností, veľké meno medzi nimi nenájdete – výnimkou, ktorá potvrdzuje pravidlo, je Exxon Mobil.
Navyše, status ropného regiónu Kirkuk, ktorý väčšinovo obývajú Kurdi, no momentálne ho vedú spolu iracké aj kurdské úrady, stále nie je vyriešený. Čaká sa na rozhodnutie, ktoré vzíde z referenda, to však už od novembra 2007 stále odsúvajú na neurčito.
.rýchly rozvoj myslenia ľudí
No hoci politické šarvátky dosiaľ odradili väčšinu zahraničných spoločností od obchodovania v Kurdistane, miestne úrady sú presvedčené, že stabilné a propodnikateľsky orientované prostredie dlhodobo priláka viac investorov. „Tu každý, kto má nejaký nápad, môže byť tým prvým, kto ho uvedie do praxe. Je to panenské územie, úplne iné ako Európa,“ vysvetľuje 30-ročný Džamál Pinžviní, výtvarník a fotograf, ktorý sa vrhol na podnikanie. Kedysi bol pastierom v horskej dedine, ktorá sa volá presne ako on – Pinžviní. Dnes je striedavo konzultantom pre ropné spoločnosti a manažuje aj malú kaviareň v centre mesta. Okrem toho jeho fotografické dielo s názvom Irak letí vystavovali významné galérie v Európe aj v Amerike. Tento muž je dokonalým príkladom, ako sa v súčasnom irackom Kurdistane dokáže presadiť tvorivosť. „Toto miesto sa za posledných desať rokov veľmi zmenilo. Predtým sme rozmýšľali len v rámci týchto hôr,“ vysvetľuje v záhrade svojej novootvorenej kaviarne s pohľadom upretým na pohorie okolo Sulajmanijáhu. „Nielen ekonomika, ale aj myslenie ľudí sa rýchlo vyvíja. Sme omnoho globalizovanejší než predtým.“
Autor je stály spolupracovník .týždňa
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.