Celkom jednoducho povedané, Švankmajerove výtvarné objekty, filmy, texty, a vlastne celá jeho kreativita, nás presviedčajú o skvelej podobe človekovej zázračnej schopnosti meniť predstavy o svete. Meniť ich doslova, lebo na výstave surrealistických objektov a leptov v koncertnej sieni Klarisky v Bratislave, ktorú Ivan Melicherčík nazval Kabinet Jana Švankmajera, sa razom ocitneme v zmenenom svete, takom drahom vyznávačom magických predmetov z fantastických kabinetov rudolfínskej Prahy a rovnako aj zaprisahancom čiernej či bielej mágie vstrebanej do hermetických učení a umenia mnohých predchodcov romantizmu.
.kabinet a prírodopis
Vďaka zberateľskej vášni Ivana Melicherčíka máme dnes na Slovensku šestnásť objektov zo Švankmajerovho Prírodopisnáho kabinetu, ktorý začal vznikať roku 1972 a postupne k nemu pribudla premena opancierovaného a zvegetarizovaného skeletu na Falošnú korytnačku, ďalej prečudesná zverena z beštiárov zatratencov i vizionárov alebo kuriózne kostry kedysi svalnatých hlavonožcov z galérie Pokušení Hieronyma Boscha či objekty odkrývajúce tajomnú nádheru priečnych rezov drúzami brazílskych achátov. Pravda, priečnych rezov odkrývajúcich nádheru polodrahokamov v službách, napríklad, čiernohumornej Mineralógie s troma nohami, predovšetkým však obrazmi inšpirovanými ustavične metamorfozujúcim svetom fantastických kompozícií Giuseppe Arcimbolda. Napokon, objekty ako Zviera s pokrievkami či Rozhovor nezaprú ani náhodou naratívnu spriaznenosť so Švankmajerovými filmami ako sú Možnosti dialógu, Zamilované mäso, Niečo z Alenky, či Spiklenci slasti. Doslova zázračné a doslova dobrodružné súvislosti sprevádzajú Švankmajerovu násobenú hybridizáciu použitých prvkov a ich záverečnú premenu pred vstupom do fantastického prírodopisu, fantastickej fauny a fantastickej zoológie.
K tejto Melicherčíkovej zberateľskej paráde v gotizujúcej atmosfére bratislavských Klarisiek si divák výstavy Kabinet Jana Švankmajera s potešením môže pozrieť aj desať kolorovaných leptov z albumu Prírodopis, ktorý roku 1972 Jan Švankmajer vytvoril grafickým prepisom vlastných koláží. Keby sme pátrali po zdanlivo mierne patetickom vysvetlení významu Švankmajerových objektov Prírodopisného kabinetu a grafického albumu Prírodopis, mohli by sme tu odcitovať samotného autora: „Ak ekologická katastrofa, ktorú práve prežívame, necháva ročne vyhynúť desiatky živočíšnych druhov, potom nezostáva iné, len aby ich imaginácia nahradila inými.” Lenže tvorca nesmierne rozvetveného a precízne stvárneného imaginárneho sveta si nezaslúži ani len zjednodušenie vlastnou metaforou.
.surrealisti a kolážisti
Vytváranie surrealistických objektov už od 20. rokov minulého storočia patrilo k viac ako pozoruhodným experimentálnym činnostiam. Koláž, frotáž, objekt či rad fotografických experimentov dôrazne zmenili tradičné výtvarné techniky i tradičnú naráciu obrazových príbehov. Pravda, zástupy ich dnešných používateľov si dielo prvolezcov neuvedomujú, a mená autorov, ktorí radikálne posunuli ich vlastné predstavy, by im už nič nepovedali. Jan Švankmajer – spolu s manželkou Evou – však už od polovice 60. rokov minulého storočia patrili k aktívnym príslušníkom Surrealistickej skupiny v Československu, filozofov, literátov a výtvarníkov, ktorí sa zoskupili okolo osobnosti Vratislava Effenbergera. Práve on vyslovil na margo aktuálne vznikajúceho Švankmajerovho Pírodopisného kabinetu, že jeho krstnými otcami boli dadaistickí kolážisti, ktorí obrazové napodobeniny prírody rozstrihali a z rozstrihaných zostavili obrazy svojho zdivočeného výsmechu. Napriek tomu, že ich spoločnosť onedlho „spacifikovala” vysvätením za Majstrov, samotná príroda si to ani nevšimla a naďalej zostávala neprekonateľnou tvorkyňou zázračných mutácií a podivuhodných metamorfóz. Rovnako plodne obrobené však zostávalo aj tajomné pomedzie medzi skutočnosťou a fikciou čiže terén, na ktorom sa darí spredmetneným snom i naliehavým odkazom dávnych mytológií, stredovekých beštiárov, Leonardových denníkov, alebo všetkých tvorov-netvorov z Borgesovej Knihy imaginárnych bytostí.
.brániť slobodu
Vratislav Effenberger však povedal aj čosi dôležitejšie, Švankmajerov Prírodopisný kabinet označil skôr za dielo filozofického postoja než umeleckého sarkazmu. Veď tí najvyberanejší zo Švankmajerovho Prírodopisného kabinetu nepochybne pozerajú na ten náš upachtený živočíchopis ironickým pohľadom, ba – v Effenbergerovej dikcii – zvyšujú naliehavosť výzvy na prekračovanie vädnúcich zákonov. Prečo? Možno len preto, lebo ich autor sa odhodlal vtelením svojej predstavy brániť – ezopovským jazykom napísané – básnickú slobodu.
Viem, že dnes nie je normálne pripomínať si nenormálne časy normalizácie, napriek tomu ich pripomeniem. Švankmajerove objekty Prírodopisného kabinetu i Effenbergerova viera, že medzi tie objekty vstupuje človek v dynamizujúcej konštante ľudského ducha, nezaprú slizké stopy strmo sa začínajúceho rozkladu morálky, ale aj obyčajného záujmu o človeka. Možnosti prežitia mali podobu predkreslenú názvom grafického listu Francisca Goyu Spánok rozumu plodí príšery, alebo podobu kontemplatívneho pohrúženia sa do činnosti zoskupení odsunutých na okraj. Prípadne sa deň za dňom prelistúvať oboma podobami v súkromí ateliérov, na neverejných výstavách či pestovať tichú poštu odpovedí na otázky sarkastických ankiet a fungovať podobnou činnosťou, vďaka ktorej prežilo umenie autentické čiže pravdivé. Verte, neverte, žili sme na oboch brehoch a pod rozkročenými nohami pretekalo more absurdných súvislostí. Vedeli sme si predstaviť zázračno bez zázraku, ale slobodu bez túžby po slobode naisto nie.
Príklad za ostatné ponúka umenie prinajmenšom dvojdomého Jána Švankmajera, ktorému sa podarilo ešte v roku 1970 dokončiť dva filmové projekty. Krátky film Kostnice a film na námet ľudovej bábkovej hry Don Šajn. Potom už normalizácia animátora, výtvarníka a režiséra Švankmajera všemožne zasúvala za kulisy štúdia Krátky film Praha a jeho filmársku medzinárodnú preslávenosť najradšej využívala v projektoch pre „valutové” európske a americké spoločnosti. Zato na realizáciu sedemnásťminútového Otrantského zámku potreboval Švankmajer šesť rokov.
Krátke filmy Jana Švankmajera zo 70. a 80. rokov minulého storočia vystupňovali sarkastickú polohu jeho kritickej imaginácie a rovnakým sarkazmom nasýtil aj hybridnú zverenu objektov Prírodopisného kabinetu, koláží zo Švank-meyers Bilderlexikonu či rozmerných leptov z Prírodopisu. Pri ich popise neskrývam súvislosti s bezduchým časom na „elastickej hranici, na ktorej sa realita stáva preludom a prelud realitou” (Effenberger), pretože som presvedčený, že pre dnešného diváka švankmajerovské premeny dobre zapadajú do interpretačnej výbavy klasických krivúľ alchymistov z pražskej Zlatej uličky. Mudrlantom tohto formátu pripomeniem trebárs nebohého Bohuša Kováča, ktorý z rovnakých nástrojov už pred 46 rokmi vyčaril skvelú Alchýmiu zázračného o podstate a osudoch surrealizmu. Napokon, zázračno v službách surrealistickej estetiky vždy prehováralo obrazovou rečou snov. Snov, ktoré doktor duše Freud očakával na cestách k individuálnej slobode. Alebo v Prírodopisnom kabinete odpútanej fantázie Jana Švankmajera.
Výstavu Kabinet Jana Švankmajera zo zbierky Ivana Melicherčíka si môžete pozrieť v bratislavských Klariskách do 9. júna 2012.
Autor je výtvarný a filmový teoretik.
.kabinet a prírodopis
Vďaka zberateľskej vášni Ivana Melicherčíka máme dnes na Slovensku šestnásť objektov zo Švankmajerovho Prírodopisnáho kabinetu, ktorý začal vznikať roku 1972 a postupne k nemu pribudla premena opancierovaného a zvegetarizovaného skeletu na Falošnú korytnačku, ďalej prečudesná zverena z beštiárov zatratencov i vizionárov alebo kuriózne kostry kedysi svalnatých hlavonožcov z galérie Pokušení Hieronyma Boscha či objekty odkrývajúce tajomnú nádheru priečnych rezov drúzami brazílskych achátov. Pravda, priečnych rezov odkrývajúcich nádheru polodrahokamov v službách, napríklad, čiernohumornej Mineralógie s troma nohami, predovšetkým však obrazmi inšpirovanými ustavične metamorfozujúcim svetom fantastických kompozícií Giuseppe Arcimbolda. Napokon, objekty ako Zviera s pokrievkami či Rozhovor nezaprú ani náhodou naratívnu spriaznenosť so Švankmajerovými filmami ako sú Možnosti dialógu, Zamilované mäso, Niečo z Alenky, či Spiklenci slasti. Doslova zázračné a doslova dobrodružné súvislosti sprevádzajú Švankmajerovu násobenú hybridizáciu použitých prvkov a ich záverečnú premenu pred vstupom do fantastického prírodopisu, fantastickej fauny a fantastickej zoológie.
K tejto Melicherčíkovej zberateľskej paráde v gotizujúcej atmosfére bratislavských Klarisiek si divák výstavy Kabinet Jana Švankmajera s potešením môže pozrieť aj desať kolorovaných leptov z albumu Prírodopis, ktorý roku 1972 Jan Švankmajer vytvoril grafickým prepisom vlastných koláží. Keby sme pátrali po zdanlivo mierne patetickom vysvetlení významu Švankmajerových objektov Prírodopisného kabinetu a grafického albumu Prírodopis, mohli by sme tu odcitovať samotného autora: „Ak ekologická katastrofa, ktorú práve prežívame, necháva ročne vyhynúť desiatky živočíšnych druhov, potom nezostáva iné, len aby ich imaginácia nahradila inými.” Lenže tvorca nesmierne rozvetveného a precízne stvárneného imaginárneho sveta si nezaslúži ani len zjednodušenie vlastnou metaforou.
.surrealisti a kolážisti
Vytváranie surrealistických objektov už od 20. rokov minulého storočia patrilo k viac ako pozoruhodným experimentálnym činnostiam. Koláž, frotáž, objekt či rad fotografických experimentov dôrazne zmenili tradičné výtvarné techniky i tradičnú naráciu obrazových príbehov. Pravda, zástupy ich dnešných používateľov si dielo prvolezcov neuvedomujú, a mená autorov, ktorí radikálne posunuli ich vlastné predstavy, by im už nič nepovedali. Jan Švankmajer – spolu s manželkou Evou – však už od polovice 60. rokov minulého storočia patrili k aktívnym príslušníkom Surrealistickej skupiny v Československu, filozofov, literátov a výtvarníkov, ktorí sa zoskupili okolo osobnosti Vratislava Effenbergera. Práve on vyslovil na margo aktuálne vznikajúceho Švankmajerovho Pírodopisného kabinetu, že jeho krstnými otcami boli dadaistickí kolážisti, ktorí obrazové napodobeniny prírody rozstrihali a z rozstrihaných zostavili obrazy svojho zdivočeného výsmechu. Napriek tomu, že ich spoločnosť onedlho „spacifikovala” vysvätením za Majstrov, samotná príroda si to ani nevšimla a naďalej zostávala neprekonateľnou tvorkyňou zázračných mutácií a podivuhodných metamorfóz. Rovnako plodne obrobené však zostávalo aj tajomné pomedzie medzi skutočnosťou a fikciou čiže terén, na ktorom sa darí spredmetneným snom i naliehavým odkazom dávnych mytológií, stredovekých beštiárov, Leonardových denníkov, alebo všetkých tvorov-netvorov z Borgesovej Knihy imaginárnych bytostí.
.brániť slobodu
Vratislav Effenberger však povedal aj čosi dôležitejšie, Švankmajerov Prírodopisný kabinet označil skôr za dielo filozofického postoja než umeleckého sarkazmu. Veď tí najvyberanejší zo Švankmajerovho Prírodopisného kabinetu nepochybne pozerajú na ten náš upachtený živočíchopis ironickým pohľadom, ba – v Effenbergerovej dikcii – zvyšujú naliehavosť výzvy na prekračovanie vädnúcich zákonov. Prečo? Možno len preto, lebo ich autor sa odhodlal vtelením svojej predstavy brániť – ezopovským jazykom napísané – básnickú slobodu.
Viem, že dnes nie je normálne pripomínať si nenormálne časy normalizácie, napriek tomu ich pripomeniem. Švankmajerove objekty Prírodopisného kabinetu i Effenbergerova viera, že medzi tie objekty vstupuje človek v dynamizujúcej konštante ľudského ducha, nezaprú slizké stopy strmo sa začínajúceho rozkladu morálky, ale aj obyčajného záujmu o človeka. Možnosti prežitia mali podobu predkreslenú názvom grafického listu Francisca Goyu Spánok rozumu plodí príšery, alebo podobu kontemplatívneho pohrúženia sa do činnosti zoskupení odsunutých na okraj. Prípadne sa deň za dňom prelistúvať oboma podobami v súkromí ateliérov, na neverejných výstavách či pestovať tichú poštu odpovedí na otázky sarkastických ankiet a fungovať podobnou činnosťou, vďaka ktorej prežilo umenie autentické čiže pravdivé. Verte, neverte, žili sme na oboch brehoch a pod rozkročenými nohami pretekalo more absurdných súvislostí. Vedeli sme si predstaviť zázračno bez zázraku, ale slobodu bez túžby po slobode naisto nie.
Príklad za ostatné ponúka umenie prinajmenšom dvojdomého Jána Švankmajera, ktorému sa podarilo ešte v roku 1970 dokončiť dva filmové projekty. Krátky film Kostnice a film na námet ľudovej bábkovej hry Don Šajn. Potom už normalizácia animátora, výtvarníka a režiséra Švankmajera všemožne zasúvala za kulisy štúdia Krátky film Praha a jeho filmársku medzinárodnú preslávenosť najradšej využívala v projektoch pre „valutové” európske a americké spoločnosti. Zato na realizáciu sedemnásťminútového Otrantského zámku potreboval Švankmajer šesť rokov.
Krátke filmy Jana Švankmajera zo 70. a 80. rokov minulého storočia vystupňovali sarkastickú polohu jeho kritickej imaginácie a rovnakým sarkazmom nasýtil aj hybridnú zverenu objektov Prírodopisného kabinetu, koláží zo Švank-meyers Bilderlexikonu či rozmerných leptov z Prírodopisu. Pri ich popise neskrývam súvislosti s bezduchým časom na „elastickej hranici, na ktorej sa realita stáva preludom a prelud realitou” (Effenberger), pretože som presvedčený, že pre dnešného diváka švankmajerovské premeny dobre zapadajú do interpretačnej výbavy klasických krivúľ alchymistov z pražskej Zlatej uličky. Mudrlantom tohto formátu pripomeniem trebárs nebohého Bohuša Kováča, ktorý z rovnakých nástrojov už pred 46 rokmi vyčaril skvelú Alchýmiu zázračného o podstate a osudoch surrealizmu. Napokon, zázračno v službách surrealistickej estetiky vždy prehováralo obrazovou rečou snov. Snov, ktoré doktor duše Freud očakával na cestách k individuálnej slobode. Alebo v Prírodopisnom kabinete odpútanej fantázie Jana Švankmajera.
Výstavu Kabinet Jana Švankmajera zo zbierky Ivana Melicherčíka si môžete pozrieť v bratislavských Klariskách do 9. júna 2012.
Autor je výtvarný a filmový teoretik.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.